autoportrét

autoportrét [gr. + fr.] — umelcom (maliarom, sochárom, grafikom) vytvorená vlastná podobizeň. Autoportrét sa vyvíjal od neindividualizovanej formy až po skutočnú podobu umelca. V staroveku sa autoportrét vyskytoval len ojedinele, v stredoveku mal idealizovaný charakter, od renesancie nadobúdal dôležité postavenie súčasne so vzrastajúcim významom úlohy umelca. Postupne sa objavovali i psychologické črty portrétovanej osoby, čo súviselo s vývojom portrétu. Niektoré autoportréty mali intímny, komorný charakter, postava autora bola zobrazovaná v domácom prostredí alebo v ateliéri v popredí s paletou, so štetcom alebo s dlátom. V 17. a 18. stor. sa dostali do popredia reprezentačné autoportréty, ale vznikali i autokarikatúry (→ karikatúra). Najčastejším typom sú samostatné autoportréty známe už od neskorého stredoveku i v neskorších slohových obdobiach (napr. Rembrandt). Naproti tomu vznikali aj scénicky viazané autoportréty, v talianskom umení známe už od sklonku 15. stor. najmä v podobe tzv. asistentskej figúry. Autor vystupuje buď priamo, alebo niektorá z postáv figurálnej kompozície nesie jeho črty (skrytý autoportrét; → kryptoportrét). Hlboká introspekcia, filozofická kontemplácia a oslobodenie sa od tradičných zobrazovacích prostriedkov sa odrazili v autoportrétoch V. van Gogha, O. Kokoschku, E. Barlacha, P. Kleea, M. Chagalla a i.

Jedným z prvých autoportrétov na Slovensku je sebazobrazenie staviteľa a kamenára Štefana z Košíc v Kostole sv. Egídia v Bardejove (1464), na rozhraní 17. a 18. stor. mala európsky význam tvorba autoportrétov J. Kupeckého, v 19. a 20. stor. tvorili autoportréty napr. J. Rombauer, Leopold Horovitz (*1838, †1917), D. Skutecký, M. T. Mitrovský, Andor Borúth (*1873, †1955), M. Schurmann, E. Gwerk, I. Weiner-Kráľ a i. Zriedkavejšie sú grafické (J. Selepčéni-Pohronec, E. Zmeták, A. Eckerdt, A. Ilečko, J. Szabó) a sochárske autoportréty (J. Bártfay; Pavol Bán *1892, †1959; F. Gibala). Samostatné výstavy autoportrétov usporiadali M. Laluha (1969) a E. Zmeták (1974).