Atwoodová, Margaret
Atwoodová [etvú-] (Atwood), Margaret (Eleanor), 18. 11. 1939 Ottawa — kanadská spisovateľka feministickej literatúry a literárna kritička. R. 1957 – 61 na univerzite v Toronte a 1961 – 62 na Radcliffe College v Cambridge (Massachusetts) študovala anglickú literatúru, pričom sa prostredníctvom literárneho kritika Nortrhropa Frya (Frye; *1912, †1991) oboznámila s tvorbou W. Blaka. Ovplyvnená jeho výraznou mytologickou metaforikou, vydala prvú zbierku básní Dvojitá Persefona (Double Persephone, 1961), v ktorej sa prezentovala obratným metaforickým jazykom. V zbierke Kruhová hra (The Circle Game, 1964; prepracovaná 1966) vymedzila rámec svojej poetiky: rozporuplnosť a nestálosť sebapercepcie, paradoxnú povahu jazyka i kanadskej identity a konflikt medzi ľudstvom a prírodou a životom a umením. V nasledujúcich rokoch vyučovala anglickú literatúru a kreatívne písanie na Sir George Williams University v Montreale (1967 – 68), University of Alberta v Edmontone (1969 – 70) a York University v Toronte (1971 – 72).
Na jej tvorbu mal výrazný vplyv vzostup feministického hnutia v Severnej Amerike (predovšetkým založením Národnej organizácie pre ženy, National Organization for Women, 1966), s čím súvisí aj typológia jej postáv: ide prevažne o mladé ženy so vzťahom (pôvodom) k prírode, ktoré však žijú v mestskom prostredí charakterizovanom materializmom, vykorisťovaním, mužským šovinizmom a inými neduhmi. Ženy vnímané iba ako objekt a produkt konzumnej spoločnosti aktívne participujú na zlepšení svojho postavenia. Vo svojom prvom románe Žena na zjedenie (The Edible Woman, 1969) humorne kritizuje spoločnosť prostredníctvom hlavnej protagonistky, ktorá si na protest proti materializmu konzumujúcemu nielen ženské telo, ale aj identitu vedome privodí anorexiu. V zbierke básní Mocenská politika (Power Politics, 1971) sa na pozadí výskumu medziľudských vzťahov (deštruovaných stereotypnými rolami) a medzinárodnej politiky, v ktorej je Kanada subordinovaná USA, zameriava na vzťah medzi sexuálnymi rolami a mocenskými štruktúrami. Tento protirečivý vzťah (víťaz – obeť) motivicky rozvíjala aj v ďalších dielach.
V ďalších dielach sa usiluje definovať kanadskú identitu: v básnickej zbierke Denníky Susanny Moodieovej (The Journals of Susanna Moodie, 1970) podáva príbeh britskej kolonistky – archetypálnej Kanaďanky, ktorá po imigrácii do Kanady 1832 opisuje svoje skúsenosti s tamojšou prírodou. Jej balansovanie medzi starým a novým svetom symbolizuje rozorvanú povahu duše (psyché) kanadského národa, ktorú Atwoodová označuje ako kultúrnu paranoidnú schizofréniu. Na zbierku nadviazala literárnokritickým dielom Prežitie. Tematický sprievodca kanadskou literatúrou (Survival. A Thematic Guide to Canadian Literature, 1972), v ktorom vyslovila názor, že Kanaďania konštantne vnímajú samých seba ako obete či už v dôsledku nehostinných prírodných podmienok, alebo vplyvu koloniálnych mocností na ich kultúru a politiku. Podľa nej by domáci autori mali vytvárať pozitívnejší obraz kanadskej histórie a identifikovať sa viac s Indiánmi a francúzskymi Kanaďanmi než so Spojeným kráľovstvom a USA. V románe Vynáranie (Surfacing, 1972; slov. 1979; sfilmovaný 1981, réžia Claude Jutra) podniká anonymná hrdinka výpravu do quebeckej divočiny, aby našla svojho nezvestného otca, pričom sa jej v mysli vynárajú spomienky, ktoré sa snažila potlačiť, až im napokon podľahne a v spojení s indiánskou spiritualitou sa usiluje vrátiť k svojim koreňom a odmietne modernú civilizáciu.
R. 1973 – 80 žila Atwoodová na farme pri meste Alliston (Ontario), kde vytvorila zbierky básní Si šťastný (You Are Happy, 1974) a Dvojhlavé básne (Two-Headed Poems, 1978), romány Pýtia (Lady Oracle, 1976) a Múzeum skamenelín (Life Before Man, 1979), a predovšetkým prvú zbierku poviedok Tancujúce dievčatá (Dancing Girls, 1977), v ktorej zobrazila medailóny žien utlačených v patriarchálnej spoločnosti. Jej hrdinky sú inteligentné, odcudzené svojmu spoločenskému prostrediu a mnohokrát trpiace duševnými chorobami, pretože namiesto sebarealizácie im je nanútená určitá spoločenská rola. Po návrate do Toronta (1980) pôsobila 1981 – 82 ako predsedníčka Kanadského zväzu spisovateľov a 1984 – 86 Kanadského PEN Clubu. Jej spoločenská aktivizácia našla výraz v románe Ublíženie na tele (Bodily Harm, 1981) odohrávajúcom sa na fiktívnom karibskom ostrove tesne pred vypuknutím revolúcie a kritizujúcom apatiu kanadskej zahraničnej politiky. Reakciou na neúspechy feministického hnutia v USA (odmietnutie ústavného dodatku o rovnoprávnosti 1982) bol mimoriadne úspešný román Príbeh služobníčky (The Handmaid’s Tale, 1985; slov. 2001; sfilmovaný 1990, réžia V. Schlöndorff; televízny seriál 2017, producent Bruce Miller), v ktorom Atwoodová prezentuje dystopickú víziu spoločenského postavenia ženy: v krajine Gilead (alegória USA v budúcnosti) zasiahnutej jadrovým žiarením je prevažná časť žien neplodná; moc prevezmú fundamentálni kresťania, ktorí zvyšok plodných žien deklasujú na úroveň služobníc – objektov inseminácie – s cieľom rodiť deti vládnucej elite. Aj v nasledujúcich dielach sa sústreďuje prevažne na svet ženy, nevyhýba sa však ani širším spoločenským témam. V postapokalyptickej trilógii MaddAddam skladajúcej sa z románov Oryx a Crake (Oryx and Crake, 2003), Rok potopy (The Year of the Flood, 2009) a MaddAddam (2013) varuje pred možnými dôsledkami nezodpovedného používania nových biotechnológií, ale aj pred environmentálnou degradáciou, stratou biodiverzity a klimatickými zmenami.
Autorka románov Mačacie oko (Cat’s Eye, 1988), Nevesta zbojníčka (The Robber Bride, 1993; slov. 1998; sfilmovaný 2007, réžia David Evans) s portrétom manipulatívnej ženy, Alias Grace (1996; televízny seriál 2017, réžia Mary Harronová, Harron), Slepý vrah (The Blind Assassin, 2000), Penelopiáda. Mýtus o Penelope a Odyseovi (The Penelopiad, 2005; slov. 2005) a i. Román Bosorák (Hag-Seed, 2016), odohrávajúci sa vo väzenskom prostredí, vychádza z motívov hry Búrka W. Shakespeara.
Nositeľka viacerých ocenení, napr. Ceny Generálneho guvernéra Kanady (1966 za zbierku básní Kruhová hra; 1985 za román Príbeh služobníčky), Man Bookerovej ceny (2000 za román Slepý vrah), Ceny Nelly Sachsovej (2009), Ceny Franza Kafku (2017).