atická komédia

Text hesla

atická komédia — starogrécka komédia, ktorá sa od 5. stor. pred n. l. vyvíjala v Atike (odtiaľ názov). Prostredníctvom humoru, irónie, vtipu, karikatúry či travestie odzrkadľovala vtedajšiu dobu, politický, spoločenský a sociálny život. Nechýbali v nej vtipné priame aj nepriame narážky, ostré slovné hádky, dokonca fyzické útoky; výstupy otrokov, sluhov a kupliarov nadobúdali miestami obscénny charakter. Komiku umocňoval i jazyk (používanie dialektu, slovných hračiek, jazykolamov). Atická komédia prešla troma základnými vývinovými etapami:

Starú atickú komédiu charakterizoval fantastický dej vyúsťujúci do moralizovania alebo do politickej satiry. Najvýznamnejším autorom bol Aristofanés, ďalej Kratinos (*490/80 pred n. l., †po 423 pred n. l.), Ferekratés (5. stor. pred n. l., tvorca verša ferekrateja) a Eupolis (*pred 446 pred n. l., †po 412 pred n. l., debutoval 429 pred n. l.). Autori starej atickej komédie pracovali so štruktúrou komédie oveľa voľnejšie než autori tragédií. Dej a konanie boli prerušované parabázou (gr. parabasis), v ktorej autor prostredníctvom chóru priamo oslovoval publikum. Jednoduchý dej dopĺňali improvizované výstupy, piesne a tance.

Tematickým ťažiskom strednej atickej komédie (1. polovica 4. stor. pred n. l.), zbavenej politickej tematiky, sa popri parodovaní mýtov stal rodinný a každodenný život. Hlavnými postavami (ako dosvedčujú aj samotné názvy hier) už nie sú štátnici, filozofi a básnici, ale (podobne ako v novej atickej komédii) otroci, hetéry, bohémi, rybári, obchodníci, kuchári a i. Obľúbenými témami boli rôzne zápletky, rodinné problémy, zámena detí, odloženie novorodencov, generačné problémy otcov a synov, pomer pána a slúžky, vzťah pána a otroka. K významným autorom patril Antifanés (*koniec 5. stor. pred n. l., †4. stor. pred n. l., debutoval 386 – 383 pred n. l.), Anaxandridés (1. polovica 4. stor. pred n. l., úspešný najmä 376 – 373 pred n. l.) a Alexis (*4. stor. pred n. l., †3. stor. pred n. l.) presahujúci niektorými hrami do obdobia novej atickej komédie s ustálenými typmi a charaktermi postáv.

Nová atická komédia (2. polovica 4. stor. pred n. l. – 3. stor. pred n. l.) neobsahovala mýtické prvky a politické námety, jej tematický okruh sa zúžil na problémy lásky a rodinných vzťahov, na určité situácie a typické postavy. Podobne ako stredná atická komédia je založená predovšetkým na zápletke, pretvárke, podvode, omyle a zámene osôb (a ich následnom rozpoznaní; → anagnoriza). Najvýznamnejšími predstaviteľmi sú Menandros (debutoval 321 pred n. l.), Filémón (*4. stor. pred n. l., †3. stor. pred n. l.) a Difilos (*okolo 360 pred n. l., †začiatok 3. stor. pred n. l.); → grécke antické divadlo.

Text hesla

atická komédia — starogrécka komédia, ktorá sa od 5. stor. pred n. l. vyvíjala v Atike (odtiaľ názov). Prostredníctvom humoru, irónie, vtipu, karikatúry či travestie odzrkadľovala vtedajšiu dobu, politický, spoločenský a sociálny život. Nechýbali v nej vtipné priame aj nepriame narážky, ostré slovné hádky, dokonca fyzické útoky; výstupy otrokov, sluhov a kupliarov nadobúdali miestami obscénny charakter. Komiku umocňoval i jazyk (používanie dialektu, slovných hračiek, jazykolamov). Atická komédia prešla troma základnými vývinovými etapami:

Starú atickú komédiu charakterizoval fantastický dej vyúsťujúci do moralizovania alebo do politickej satiry. Najvýznamnejším autorom bol Aristofanés, ďalej Kratinos (*490/80 pred n. l., †po 423 pred n. l.), Ferekratés (5. stor. pred n. l., tvorca verša ferekrateja) a Eupolis (*pred 446 pred n. l., †po 412 pred n. l., debutoval 429 pred n. l.). Autori starej atickej komédie pracovali so štruktúrou komédie oveľa voľnejšie než autori tragédií. Dej a konanie boli prerušované parabázou (gr. parabasis), v ktorej autor prostredníctvom chóru priamo oslovoval publikum. Jednoduchý dej dopĺňali improvizované výstupy, piesne a tance.

Tematickým ťažiskom strednej atickej komédie (1. polovica 4. stor. pred n. l.), zbavenej politickej tematiky, sa popri parodovaní mýtov stal rodinný a každodenný život. Hlavnými postavami (ako dosvedčujú aj samotné názvy hier) už nie sú štátnici, filozofi a básnici, ale (podobne ako v novej atickej komédii) otroci, hetéry, bohémi, rybári, obchodníci, kuchári a i. Obľúbenými témami boli rôzne zápletky, rodinné problémy, zámena detí, odloženie novorodencov, generačné problémy otcov a synov, pomer pána a slúžky, vzťah pána a otroka. K významným autorom patril Antifanés (*koniec 5. stor. pred n. l., †4. stor. pred n. l., debutoval 386 – 383 pred n. l.), Anaxandridés (1. polovica 4. stor. pred n. l., úspešný najmä 376 – 373 pred n. l.) a Alexis (*4. stor. pred n. l., †3. stor. pred n. l.) presahujúci niektorými hrami do obdobia novej atickej komédie s ustálenými typmi a charaktermi postáv.

Nová atická komédia (2. polovica 4. stor. pred n. l. – 3. stor. pred n. l.) neobsahovala mýtické prvky a politické námety, jej tematický okruh sa zúžil na problémy lásky a rodinných vzťahov, na určité situácie a typické postavy. Podobne ako stredná atická komédia je založená predovšetkým na zápletke, pretvárke, podvode, omyle a zámene osôb (a ich následnom rozpoznaní; → anagnoriza). Najvýznamnejšími predstaviteľmi sú Menandros (debutoval 321 pred n. l.), Filémón (*4. stor. pred n. l., †3. stor. pred n. l.) a Difilos (*okolo 360 pred n. l., †začiatok 3. stor. pred n. l.); → grécke antické divadlo.

Zverejnené v auguste 1999.

citácia

Atická komédia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-07-08]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/aticka-komedia