astronómia

Text hesla

astronómia [gr.] — veda skúmajúca vesmír a jeho jednotlivé časti (planéty a ich mesiace, hviezdy a hviezdne sústavy, meteoroidy, asteroidy, kométy, medzihviezdny a medziplanetárny prach atď.), jeho vznik, vývoj a stavbu, ako aj povahu, pohyb a vzájomné vzťahy jeho jednotlivých telies. Súčasná astronómia sa delí na astronómiu a astrofyziku, ktorá sa začala v rámci astronómie rozvíjať v 19. stor. Astronómia v užšom zmysle zahŕňa astrometriu (pozičnú astronómiu), nebeskú mechaniku, stelárnu astronómiu, kozmogóniu a kozmológiu. V 20. stor. sa začala rozvíjať rádioastronómia.

Praktický výskum astronómie sa dotýka vývoja astronomických prístrojov a techník (astronomická optika, rádiové ďalekohľady, fotografické materiály, kozmická technika, metódy pozorovaní a spracovania údajov), otázok týkajúcich sa astrometrie a nebeskej mechaniky (astronomické konštanty a referenčné systémy, rotácia Zeme a pohyb pólov, astronomická a družicová geodézia a navigácia, výpočet efemeríd, určovanie času, kalendárne údaje), kozmického výskumu (navigácia kozmických lodí, umelé družice, kozmické sondy), problémov teoretickej astrofyziky (nukleosyntéza, elementárne častice, plazma, prenos žiarenia, hviezdna atmosféra, stavba a evolúcia hviezd, gravitačná teória, neutrónové hviezdy, čierne diery), výskumu Slnka, Zeme (stavba a tvar Zeme, jej atmosféra vo vzťahu k astronomickým pozorovaniam, vzťahy Slnka a Zeme), slnečnej sústavy, hviezd, medzihviezdnej hmoty a hmlovín, rádiových zdrojov, röntgenových zdrojov a kozmického žiarenia, hviezdnych systémov – galaxií (otázky kinematiky a dynamiky, naša Galaxia a jej zložky, galaxie a ich kopy, kvazary), výskumu vesmíru ako celku (otázky kozmológie, reliktové žiarenie). Astronómia využíva poznatky matematiky, fyziky, chémie, biológie a filozofie, ale aj prispieva do ich poznatkovej bázy skúmaním hmoty v podmienkach vesmíru, ktoré sú nedosiahnuteľné v pozemských laboratóriách. Stála pri zrode kozmonautiky, ktorá priniesla nesmierny rozvoj techniky a technológií.

Základným zdrojom informácií pri astronomickom výskume sú astronomické pozorovania a merania. Nositeľom informácií o jednotlivých objektoch je žiarenie dopadajúce z vesmíru na Zem, ktoré sa analyzuje kvantitatívne i kvalitatívne astrofyzikálnymi metódami, najmä fotometrickými a spektrálnymi (→ astrofyzika). Astronomické pozorovania sa uskutočňujú v astronomických observatóriách vybavených astronomickými prístrojmi, najmä optickými alebo rádiovými ďalekohľadmi, zariadeniami na spracúvanie údajov, výpočtovou technikou atď.

Astronómia je jednou z najstarších vied, vyvinula sa z praktických potrieb dávnych spoločností. Správy o astronomických pozorovaniach sa vyskytujú už v najstarších historických záznamoch a sú predmetom štúdia astroarcheológie. Korene súčasnej astronómie siahajú do starého Egypta, Mezopotámie a Číny a spájajú sa so systematickým pozorovaním astronomických javov (zatmenie, pohyb planét), s určovaním času a so vznikom kalendára. Napr. prvé objavenie Síria na svitaní v Egypte (→ heliaktický východ) znamenal začiatok obdobia záplav na Níle a pokladal sa za začiatok nového roka. Čínski astronómi vedeli predpovedať zatmenia Slnka a Mesiaca, zostavili katalóg polôh 809 hviezd (4. stor. pred n. l.) a presné tabuľky na výpočet zatmení (1. stor. n. l.). Významný je záznam o novej hviezde z 1054 n. l., supernove, ktorej pozostatkom je Krabia hmlovina v súhvezdí Býka. Tabuľky Chaldejcov (200 pred n. l.) založené na veľkom množstve pozorovaných údajov boli také presné, že umožňovali predpovedať pohyby planét a okamihy zatmení. Využívali sa najmä v astrológii. Písomné zmienky v Indii zaznamenávajúce pohyb Mesiaca sa datujú do obdobia okolo 1500 pred n. l. Indický kalendár založený na slnečnom roku pochádza z obdobia okolo 1100 pred n. l. V 10. stor. pred n. l. vznikli presné tabuľky planetárnych pohybov. Záznamy dokladajú, že v Číne i v Indii poznali precesiu. O astronomických poznatkoch stredo- a juhoamerických civilizácií (Aztéci, Mayovia, Inkovia) svedčia skôr architektonické pamiatky (orientácia významných stavieb a ulíc), pretože písomné záznamy zničili španielski dobyvatelia.

O skutočný rozkvet astronómie sa zaslúžila grécka civilizácia. Základy astronómie ako vedy sa spájajú s Tálesom z Miléta, ktorý pozoroval a úspešne predpovedal zatmenia Slnka a dokazoval, že Mesiac iba odráža slnečné svetlo, kým hviezdy sú zdrojom vlastného svetla. Jeho nasledovníci zaviedli predstavy o guľatosti Zeme (Pytagoras) a jej obehu okolo centrálneho ohňa (Filolaova sústava), vypočítali vzdialenosť Mesiaca a Slnka, navrhli prvú heliocentrickú teóriu (→ Aristarchova sústava) a zostavili rozsiahly katalóg polôh hviezd (Hipparchov katalóg). Rozvoj astronómie v starom Grécku a neskôr v celej Európe však ovplyvnil najmä Aristoteles, ktorý síce odvodil guľový tvar Zeme, ale odmietal jej pohyb a umiestnil ju do stredu svojej svetovej sústavy (→ Aristotelova sústava). K. Ptolemaios staval na myšlienkach Aristotela a všetky dovtedy dostupné astronomické poznatky zhrnul v diele Almagest. Potreba presného kalendára bola hlavným dôvodom záujmu arabských učencov o astronómiu. Vďaka nim sa zachovalo veľké poznatkové bohatstvo gréckej astronómie. Arabská stredoveká astronómia dosahovala vysokú úroveň a opierala sa o Ptolemaiovu geocentrickú sústavu. Medzi arabskými astronómami boli viacerí vynikajúci učenci: al-Battání, Abu ’l-Vafá, al-Birúní, Ibn Síná (Avicenna), O. Chajjám, al-Káší a i.

V 12. stor. prenikla arabská a sprostredkovane aj grécka astronómia do západoeurópskej civilizácie cez Španielsko. Tam aj v 13. stor. vznikli nové tabuľky planetárnych pohybov, pretože polohy planét vypočítané podľa Ptolemaiových tabuliek sa už vôbec nezhodovali s pozorovanou skutočnosťou (→ Alfonzínske tabuľky). Až do začiatku renesancie sa astronomické pozorovania robili najmä pre potreby moreplavby. Európska astronómia na sklonku 16. stor. stála na základoch položených starými Grékmi. V jeho 1. pol. M. Kopernik oživil ideu obehu planét okolo centrálneho ohňa (Slnka) na základe svojich pozorovaní, pomocou ktorých určil pomerné vzdialenosti planét od Slnka a zistil, že rýchlosť pohybu planéty závisí od jej vzdialenosti od Slnka. Tycho Brahe v 2. pol. 16. stor. zhromaždil veľké množstvo presných pozorovaní pohybov planét. Na ich základe J. Kepler sformuloval zákony, podľa ktorých planéty obiehajú okolo Slnka po eliptických dráhach (→ Keplerove zákony). Začiatkom 17. stor. G. Galilei skonštruoval a použil na pozorovania ďalekohľad a objavil, že povrch Mesiaca je pokrytý krátermi, Mliečna cesta sa skladá z nespočetného množstva hviezd, Jupiter má mesiace a Venuša ukazuje fázy podobne ako Mesiac. Najmä posledné dva objavy vážne narušili geocentrickú koncepciu usporiadania sveta. Rozvoj matematiky (infinitezimálny počet), mechaniky (gravitačný zákon, zákony pohybu), fyziky (podstata svetla) a optiky (konštrukcia optických prístrojov a ďalekohľadov) mal vplyv aj na rozvoj astronómie.

Osemnáste storočie prinieslo aplikáciu Newtonovej teórie gravitácie na riešenie astronomických problémov (predpovedanie a objavy nových planét), rozvíjala sa nebeská mechanika. E. Halley študoval historické záznamy o pozorovaniach komét a vyslovil domnienku o jedinej kométe zjavujúcej sa každých 75 rokov; jej návrat predpovedal na 1758. Do riešenia teoretických problémov astronómie sa zapojili aj matematici, napr. A. C. Clairaut, Bernoulliovci, L. Euler, J. d’Alembert, J. L. Lagrange a P. S. Laplace (problém troch telies aplikovaný na vzťah Slnko – Zem – Mesiac). R. 1781 W. Herschel objavil planétu Urán, 1846 J. G. Galle planétu Neptún. V 18. stor. bol sformulovaný aj Titiusov-Bodeho zákon ako matematická postupnosť charakterizujúca rozdelenie vzdialeností planét v rámci slnečnej sústavy, čo viedlo k objavu asteroidu Ceres a i.; bola objavená aberácia svetla (1728 J. Bradley), študoval sa pohyb hviezd (E. Halley, W. Herschel a i.), dráhy asteroidov (K. F. Gauss), kométy (J. F. Encke), veľká pozornosť sa venovala meraniu polôh nebeských telies (F. W. Bessel). Veľký prínos z hľadiska astronómie 19. stor. znamenali objav a rozvoj fotografie a zdokonalenie ďalekohľadu. Objav spektrálnej analýzy podnietil vznik astrofyziky. Študovalo sa spektrum Slnka (J. von Fraunhoffer, A. E. Becquerel, A. J. Ångström, J. N. Lockyer, P. J. C. Janssen, H. A. Rowland), spektrálny výskum hviezd (A. Secchi, H. Draper; E. C. Pickering a i.) viedol k zavedeniu spektrálnej klasifikácie a zostaveniu spektrálnych katalógov hviezd. Rozvoj fotometrických metód umožnil určovanie jasnosti hviezd a ich zostavovanie do katalógov (fotometrický katalóg hviezd). R. 1912 – 13 bol uverejnený diagram vyjadrujúci vzťah medzi spektrálnym typom a svietivosťou hviezd (→ Hertzsprungov-Russellov diagram), z ktorého možno získať informácie o veku a vývoji hviezd. Od 2. pol. 19. stor. sa veľká pozornosť venovala štúdiu vnútornej stavby hviezd; prelom v tejto problematike znamenal objav termonukleárnych procesov.

Rozvoj rádioastronómie v 20. stor. priniesol množstvo nových poznatkov (objavy rádiových zdrojov, kvazarov, objav reliktového žiarenia) najmä po konštrukcii veľkých ďalekohľadov a následnom vzniku významných centier astronomického výskumu, v súčasnosti je najväčším rádiovým ďalekohľadom na svete ďalekohľad FAST v Číne s priemerom antény 500 m, uvedený do prevádzky 2016. V rámci astrofyziky sa rozvíjajú aj metódy pozorovania nebeských telies v neviditeľných oblastiach spektra (infračervená astronómia, ultrafialová astronómia, röntgenová astronómia, gamaastronómia). Cenným zdrojom poznatkov o telesách slnečnej sústavy je súbežne sa rozvíjajúci kozmický výskum pomocou kozmických sond a umelých družíc Zeme.

V 2. pol. 20. stor. sa vyspelé štáty združujú do medzinárodných konzorcií (Európske juž. observatórium, Cerro Tololo Inter-American Observatory, konzorcium spravujúce ďalekohľad SALT, Southern African Large Telescope, v Juhoafrickom astronomickom observatóriu v Južnej Afrike), v ktorých koncentrujú sily a prostriedky na najdôležitejšie smery astronomického výskumu. V súčasnosti je na svete viac ako 10-tis. profesionálnych astronómov, väčšinou z USA a zo západoeurópskych krajín. Najmodernejšie a najväčšie pozemské ďalekohľady, napr. GTC (Gran Telescopio Canarias; priemer primárneho zrkadla 10,4 m, v prevádzke od 2009) na Kanárskych ostrovoch, HET (Hobby Eberly Telescope; efektívny priemer segmentovaného primárneho zrkadla 10 m, 1997) v McDonald Observatory v záp. Texase v USA, Keckove ďalekohľady na ostrove Havaj (→ havajské observatóriá), SALT (Southern African Large Telescope; efektívny priemer segmentovaného primárneho zrkadla 9,2 m, 2005), 4 veľké ďalekohľady (VLT, Very Large Telescope; priemer primárneho zrkadla 8,2 m, spolu v prevádzke od 2001) v Čile spravované Európskym južným observatóriom, ako aj Hubblov vesmírny ďalekohľad sa zameriavajú najmä na výskum exoplanét v našej Galaxii, na mimogalaktickú astronómiu, otázky vzniku a vývoja kozmických telies (kozmogóniu) a vzniku a vývoja vesmíru (kozmológiu). Rozvoj astronómie na celom svete podporuje Medzinárodná astronomická únia, ktorá vznikla 1919.

Na území dnešného Slovenska sa astronómia rozvíjala od 2. pol. 15. stor. so zriadením Academie Istropolitany. R. 1578 vyšiel prvý odborný astronomický spis Tractatus de Cometa od J. Pribicera, 1632 Anatomae revolutionibus mundanae od D. Frölicha. R. 1670 bolo v Prešove založené astronomické observatórium. Samostatnú katedru astronómie zriadili 1740 na Trnavskej univerzite, kde bolo 1753 podľa projektov M. Hella postavené aj astronomické observatórium vybavené 3 zrkadlovými ďalekohľadmi, kvadrantmi a hodinami. Observatórium pracovalo až do 1777, keď bola univerzita presťahovaná do Budapešti. R. 1871 gróf M. Konkoly-Thege založil hvezdáreň v Starej Ďale (dnešné Hurbanovo). Mala 11 kupol s prístrojmi, chemické laboratórium, dielňu na výrobu astronomických prístrojov podľa vlastných návrhov a dobre vybavenú knižnicu; 1919 sa stala Československým štátnym astrofyzikálnym observatóriom Štátnej hvezdárne v Prahe, významné vedecké výsledky sa tam dosiahli 1927 – 38 pod vedením B. Šternberka (dnes Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo). R. 1941 – 43 sa zásluhou A. Bečvářa vybudovalo observatórium na Skalnatom plese, kde sa zaviedlo systematické pozorovanie slnečnej fotosféry, bolo objavených 18 nových komét a bol zostavený v minulom storočí na celom svete používaný atlas hviezdnej oblohy (→ Atlas Coeli Skalnaté Pleso 1950.0). Z tohto pracoviska vznikol 1953 Astronomický ústav SAV so sídlom v Tatranskej Lomnici. R. 1955 sa astronómia začala prednášať na Prírodovedeckej fakulte UK ako špecializácia a 1989 vznikla samostatná Katedra astronómie a astrofyziky Matematicko-fyzikálnej fakulty UK (dnes Katedra astronómie, fyziky Zeme a meteorológie Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK), 1992 bolo dobudované Astronomické a geofyzikálne observatórium UK v Modre. R. 1997 bolo otvorené štúdium astronómie na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, ktoré zabezpečuje Katedra teoretickej fyziky a astrofyziky v spolupráci s Astronomickým ústavom SAV. Pozorovací pavilón je umiestnený v Astronomickom observatóriu Vihorlatskej hvezdárne na Kolonickom sedle. Zameranie astronomického výskumu na Slovensku sa historicky vyvinulo najmä v oblasti výskumu komét, asteroidov a meteorov, fyziky Slnka a hviezdnej astrofyziky, v súčasnosti je doplnené aj o výskum exoplanét. Na Slovensku je aj sieť ľudových hvezdární, kultúrno-osvetových zariadení so Slovenskou ústrednou hvezdárňou v Hurbanove ako ich metodickým centrom. Slovenská astronómia má silné medzinárodné postavenie, čo dokazuje aj zvolenie Ľ. Kresáka za viceprezidenta Medzinárodnej astronomickej únie na obdobie 1979 – 85.

Vo svete vychádza viac ako 100 titulov astronomických časopisov. Z tých, ktoré pokrývajú celú problematiku astronómie, sú najvýznamnejšie: The Astronomical Journal, Astronomy and Astrophysics, The Astrophysical Journal, Monthly Notices of the Royal Astronomical Society a Astronomische Nachrichten. Užšie špecializované sú Icarus a Solar Physics. Z astronomických časopisov určených pre záujemcov neprofesionálov je najznámejší Sky and Telescope. Na Slovensku vychádza v tlačenej podobe vedecký časopis Contributions of the Astronomical Observatory Skalnaté Pleso (od 1955), odborná periodická publikácia Meteorické správy (od 1978) a populárno-vedecký časopis Kozmos (od 1970).

Text hesla

astronómia [gr.] — veda skúmajúca vesmír a jeho jednotlivé časti (planéty a ich mesiace, hviezdy a hviezdne sústavy, meteoroidy, asteroidy, kométy, medzihviezdny a medziplanetárny prach atď.), jeho vznik, vývoj a stavbu, ako aj povahu, pohyb a vzájomné vzťahy jeho jednotlivých telies. Súčasná astronómia sa delí na astronómiu a astrofyziku, ktorá sa začala v rámci astronómie rozvíjať v 19. stor. Astronómia v užšom zmysle zahŕňa astrometriu (pozičnú astronómiu), nebeskú mechaniku, stelárnu astronómiu, kozmogóniu a kozmológiu. V 20. stor. sa začala rozvíjať rádioastronómia.

Praktický výskum astronómie sa dotýka vývoja astronomických prístrojov a techník (astronomická optika, rádiové ďalekohľady, fotografické materiály, kozmická technika, metódy pozorovaní a spracovania údajov), otázok týkajúcich sa astrometrie a nebeskej mechaniky (astronomické konštanty a referenčné systémy, rotácia Zeme a pohyb pólov, astronomická a družicová geodézia a navigácia, výpočet efemeríd, určovanie času, kalendárne údaje), kozmického výskumu (navigácia kozmických lodí, umelé družice, kozmické sondy), problémov teoretickej astrofyziky (nukleosyntéza, elementárne častice, plazma, prenos žiarenia, hviezdna atmosféra, stavba a evolúcia hviezd, gravitačná teória, neutrónové hviezdy, čierne diery), výskumu Slnka, Zeme (stavba a tvar Zeme, jej atmosféra vo vzťahu k astronomickým pozorovaniam, vzťahy Slnka a Zeme), slnečnej sústavy, hviezd, medzihviezdnej hmoty a hmlovín, rádiových zdrojov, röntgenových zdrojov a kozmického žiarenia, hviezdnych systémov – galaxií (otázky kinematiky a dynamiky, naša Galaxia a jej zložky, galaxie a ich kopy, kvazary), výskumu vesmíru ako celku (otázky kozmológie, reliktové žiarenie). Astronómia využíva poznatky matematiky, fyziky, chémie, biológie a filozofie, ale aj prispieva do ich poznatkovej bázy skúmaním hmoty v podmienkach vesmíru, ktoré sú nedosiahnuteľné v pozemských laboratóriách. Stála pri zrode kozmonautiky, ktorá priniesla nesmierny rozvoj techniky a technológií.

Základným zdrojom informácií pri astronomickom výskume sú astronomické pozorovania a merania. Nositeľom informácií o jednotlivých objektoch je žiarenie dopadajúce z vesmíru na Zem, ktoré sa analyzuje kvantitatívne i kvalitatívne astrofyzikálnymi metódami, najmä fotometrickými a spektrálnymi (→ astrofyzika). Astronomické pozorovania sa uskutočňujú v astronomických observatóriách vybavených astronomickými prístrojmi, najmä optickými alebo rádiovými ďalekohľadmi, zariadeniami na spracúvanie údajov, výpočtovou technikou atď.

Astronómia je jednou z najstarších vied, vyvinula sa z praktických potrieb dávnych spoločností. Správy o astronomických pozorovaniach sa vyskytujú už v najstarších historických záznamoch a sú predmetom štúdia astroarcheológie. Korene súčasnej astronómie siahajú do starého Egypta, Mezopotámie a Číny a spájajú sa so systematickým pozorovaním astronomických javov (zatmenie, pohyb planét), s určovaním času a so vznikom kalendára. Napr. prvé objavenie Síria na svitaní v Egypte (→ heliaktický východ) znamenal začiatok obdobia záplav na Níle a pokladal sa za začiatok nového roka. Čínski astronómi vedeli predpovedať zatmenia Slnka a Mesiaca, zostavili katalóg polôh 809 hviezd (4. stor. pred n. l.) a presné tabuľky na výpočet zatmení (1. stor. n. l.). Významný je záznam o novej hviezde z 1054 n. l., supernove, ktorej pozostatkom je Krabia hmlovina v súhvezdí Býka. Tabuľky Chaldejcov (200 pred n. l.) založené na veľkom množstve pozorovaných údajov boli také presné, že umožňovali predpovedať pohyby planét a okamihy zatmení. Využívali sa najmä v astrológii. Písomné zmienky v Indii zaznamenávajúce pohyb Mesiaca sa datujú do obdobia okolo 1500 pred n. l. Indický kalendár založený na slnečnom roku pochádza z obdobia okolo 1100 pred n. l. V 10. stor. pred n. l. vznikli presné tabuľky planetárnych pohybov. Záznamy dokladajú, že v Číne i v Indii poznali precesiu. O astronomických poznatkoch stredo- a juhoamerických civilizácií (Aztéci, Mayovia, Inkovia) svedčia skôr architektonické pamiatky (orientácia významných stavieb a ulíc), pretože písomné záznamy zničili španielski dobyvatelia.

O skutočný rozkvet astronómie sa zaslúžila grécka civilizácia. Základy astronómie ako vedy sa spájajú s Tálesom z Miléta, ktorý pozoroval a úspešne predpovedal zatmenia Slnka a dokazoval, že Mesiac iba odráža slnečné svetlo, kým hviezdy sú zdrojom vlastného svetla. Jeho nasledovníci zaviedli predstavy o guľatosti Zeme (Pytagoras) a jej obehu okolo centrálneho ohňa (Filolaova sústava), vypočítali vzdialenosť Mesiaca a Slnka, navrhli prvú heliocentrickú teóriu (→ Aristarchova sústava) a zostavili rozsiahly katalóg polôh hviezd (Hipparchov katalóg). Rozvoj astronómie v starom Grécku a neskôr v celej Európe však ovplyvnil najmä Aristoteles, ktorý síce odvodil guľový tvar Zeme, ale odmietal jej pohyb a umiestnil ju do stredu svojej svetovej sústavy (→ Aristotelova sústava). K. Ptolemaios staval na myšlienkach Aristotela a všetky dovtedy dostupné astronomické poznatky zhrnul v diele Almagest. Potreba presného kalendára bola hlavným dôvodom záujmu arabských učencov o astronómiu. Vďaka nim sa zachovalo veľké poznatkové bohatstvo gréckej astronómie. Arabská stredoveká astronómia dosahovala vysokú úroveň a opierala sa o Ptolemaiovu geocentrickú sústavu. Medzi arabskými astronómami boli viacerí vynikajúci učenci: al-Battání, Abu ’l-Vafá, al-Birúní, Ibn Síná (Avicenna), O. Chajjám, al-Káší a i.

V 12. stor. prenikla arabská a sprostredkovane aj grécka astronómia do západoeurópskej civilizácie cez Španielsko. Tam aj v 13. stor. vznikli nové tabuľky planetárnych pohybov, pretože polohy planét vypočítané podľa Ptolemaiových tabuliek sa už vôbec nezhodovali s pozorovanou skutočnosťou (→ Alfonzínske tabuľky). Až do začiatku renesancie sa astronomické pozorovania robili najmä pre potreby moreplavby. Európska astronómia na sklonku 16. stor. stála na základoch položených starými Grékmi. V jeho 1. pol. M. Kopernik oživil ideu obehu planét okolo centrálneho ohňa (Slnka) na základe svojich pozorovaní, pomocou ktorých určil pomerné vzdialenosti planét od Slnka a zistil, že rýchlosť pohybu planéty závisí od jej vzdialenosti od Slnka. Tycho Brahe v 2. pol. 16. stor. zhromaždil veľké množstvo presných pozorovaní pohybov planét. Na ich základe J. Kepler sformuloval zákony, podľa ktorých planéty obiehajú okolo Slnka po eliptických dráhach (→ Keplerove zákony). Začiatkom 17. stor. G. Galilei skonštruoval a použil na pozorovania ďalekohľad a objavil, že povrch Mesiaca je pokrytý krátermi, Mliečna cesta sa skladá z nespočetného množstva hviezd, Jupiter má mesiace a Venuša ukazuje fázy podobne ako Mesiac. Najmä posledné dva objavy vážne narušili geocentrickú koncepciu usporiadania sveta. Rozvoj matematiky (infinitezimálny počet), mechaniky (gravitačný zákon, zákony pohybu), fyziky (podstata svetla) a optiky (konštrukcia optických prístrojov a ďalekohľadov) mal vplyv aj na rozvoj astronómie.

Osemnáste storočie prinieslo aplikáciu Newtonovej teórie gravitácie na riešenie astronomických problémov (predpovedanie a objavy nových planét), rozvíjala sa nebeská mechanika. E. Halley študoval historické záznamy o pozorovaniach komét a vyslovil domnienku o jedinej kométe zjavujúcej sa každých 75 rokov; jej návrat predpovedal na 1758. Do riešenia teoretických problémov astronómie sa zapojili aj matematici, napr. A. C. Clairaut, Bernoulliovci, L. Euler, J. d’Alembert, J. L. Lagrange a P. S. Laplace (problém troch telies aplikovaný na vzťah Slnko – Zem – Mesiac). R. 1781 W. Herschel objavil planétu Urán, 1846 J. G. Galle planétu Neptún. V 18. stor. bol sformulovaný aj Titiusov-Bodeho zákon ako matematická postupnosť charakterizujúca rozdelenie vzdialeností planét v rámci slnečnej sústavy, čo viedlo k objavu asteroidu Ceres a i.; bola objavená aberácia svetla (1728 J. Bradley), študoval sa pohyb hviezd (E. Halley, W. Herschel a i.), dráhy asteroidov (K. F. Gauss), kométy (J. F. Encke), veľká pozornosť sa venovala meraniu polôh nebeských telies (F. W. Bessel). Veľký prínos z hľadiska astronómie 19. stor. znamenali objav a rozvoj fotografie a zdokonalenie ďalekohľadu. Objav spektrálnej analýzy podnietil vznik astrofyziky. Študovalo sa spektrum Slnka (J. von Fraunhoffer, A. E. Becquerel, A. J. Ångström, J. N. Lockyer, P. J. C. Janssen, H. A. Rowland), spektrálny výskum hviezd (A. Secchi, H. Draper; E. C. Pickering a i.) viedol k zavedeniu spektrálnej klasifikácie a zostaveniu spektrálnych katalógov hviezd. Rozvoj fotometrických metód umožnil určovanie jasnosti hviezd a ich zostavovanie do katalógov (fotometrický katalóg hviezd). R. 1912 – 13 bol uverejnený diagram vyjadrujúci vzťah medzi spektrálnym typom a svietivosťou hviezd (→ Hertzsprungov-Russellov diagram), z ktorého možno získať informácie o veku a vývoji hviezd. Od 2. pol. 19. stor. sa veľká pozornosť venovala štúdiu vnútornej stavby hviezd; prelom v tejto problematike znamenal objav termonukleárnych procesov.

Rozvoj rádioastronómie v 20. stor. priniesol množstvo nových poznatkov (objavy rádiových zdrojov, kvazarov, objav reliktového žiarenia) najmä po konštrukcii veľkých ďalekohľadov a následnom vzniku významných centier astronomického výskumu, v súčasnosti je najväčším rádiovým ďalekohľadom na svete ďalekohľad FAST v Číne s priemerom antény 500 m, uvedený do prevádzky 2016. V rámci astrofyziky sa rozvíjajú aj metódy pozorovania nebeských telies v neviditeľných oblastiach spektra (infračervená astronómia, ultrafialová astronómia, röntgenová astronómia, gamaastronómia). Cenným zdrojom poznatkov o telesách slnečnej sústavy je súbežne sa rozvíjajúci kozmický výskum pomocou kozmických sond a umelých družíc Zeme.

V 2. pol. 20. stor. sa vyspelé štáty združujú do medzinárodných konzorcií (Európske juž. observatórium, Cerro Tololo Inter-American Observatory, konzorcium spravujúce ďalekohľad SALT, Southern African Large Telescope, v Juhoafrickom astronomickom observatóriu v Južnej Afrike), v ktorých koncentrujú sily a prostriedky na najdôležitejšie smery astronomického výskumu. V súčasnosti je na svete viac ako 10-tis. profesionálnych astronómov, väčšinou z USA a zo západoeurópskych krajín. Najmodernejšie a najväčšie pozemské ďalekohľady, napr. GTC (Gran Telescopio Canarias; priemer primárneho zrkadla 10,4 m, v prevádzke od 2009) na Kanárskych ostrovoch, HET (Hobby Eberly Telescope; efektívny priemer segmentovaného primárneho zrkadla 10 m, 1997) v McDonald Observatory v záp. Texase v USA, Keckove ďalekohľady na ostrove Havaj (→ havajské observatóriá), SALT (Southern African Large Telescope; efektívny priemer segmentovaného primárneho zrkadla 9,2 m, 2005), 4 veľké ďalekohľady (VLT, Very Large Telescope; priemer primárneho zrkadla 8,2 m, spolu v prevádzke od 2001) v Čile spravované Európskym južným observatóriom, ako aj Hubblov vesmírny ďalekohľad sa zameriavajú najmä na výskum exoplanét v našej Galaxii, na mimogalaktickú astronómiu, otázky vzniku a vývoja kozmických telies (kozmogóniu) a vzniku a vývoja vesmíru (kozmológiu). Rozvoj astronómie na celom svete podporuje Medzinárodná astronomická únia, ktorá vznikla 1919.

Na území dnešného Slovenska sa astronómia rozvíjala od 2. pol. 15. stor. so zriadením Academie Istropolitany. R. 1578 vyšiel prvý odborný astronomický spis Tractatus de Cometa od J. Pribicera, 1632 Anatomae revolutionibus mundanae od D. Frölicha. R. 1670 bolo v Prešove založené astronomické observatórium. Samostatnú katedru astronómie zriadili 1740 na Trnavskej univerzite, kde bolo 1753 podľa projektov M. Hella postavené aj astronomické observatórium vybavené 3 zrkadlovými ďalekohľadmi, kvadrantmi a hodinami. Observatórium pracovalo až do 1777, keď bola univerzita presťahovaná do Budapešti. R. 1871 gróf M. Konkoly-Thege založil hvezdáreň v Starej Ďale (dnešné Hurbanovo). Mala 11 kupol s prístrojmi, chemické laboratórium, dielňu na výrobu astronomických prístrojov podľa vlastných návrhov a dobre vybavenú knižnicu; 1919 sa stala Československým štátnym astrofyzikálnym observatóriom Štátnej hvezdárne v Prahe, významné vedecké výsledky sa tam dosiahli 1927 – 38 pod vedením B. Šternberka (dnes Slovenská ústredná hvezdáreň Hurbanovo). R. 1941 – 43 sa zásluhou A. Bečvářa vybudovalo observatórium na Skalnatom plese, kde sa zaviedlo systematické pozorovanie slnečnej fotosféry, bolo objavených 18 nových komét a bol zostavený v minulom storočí na celom svete používaný atlas hviezdnej oblohy (→ Atlas Coeli Skalnaté Pleso 1950.0). Z tohto pracoviska vznikol 1953 Astronomický ústav SAV so sídlom v Tatranskej Lomnici. R. 1955 sa astronómia začala prednášať na Prírodovedeckej fakulte UK ako špecializácia a 1989 vznikla samostatná Katedra astronómie a astrofyziky Matematicko-fyzikálnej fakulty UK (dnes Katedra astronómie, fyziky Zeme a meteorológie Fakulty matematiky, fyziky a informatiky UK), 1992 bolo dobudované Astronomické a geofyzikálne observatórium UK v Modre. R. 1997 bolo otvorené štúdium astronómie na Prírodovedeckej fakulte UPJŠ v Košiciach, ktoré zabezpečuje Katedra teoretickej fyziky a astrofyziky v spolupráci s Astronomickým ústavom SAV. Pozorovací pavilón je umiestnený v Astronomickom observatóriu Vihorlatskej hvezdárne na Kolonickom sedle. Zameranie astronomického výskumu na Slovensku sa historicky vyvinulo najmä v oblasti výskumu komét, asteroidov a meteorov, fyziky Slnka a hviezdnej astrofyziky, v súčasnosti je doplnené aj o výskum exoplanét. Na Slovensku je aj sieť ľudových hvezdární, kultúrno-osvetových zariadení so Slovenskou ústrednou hvezdárňou v Hurbanove ako ich metodickým centrom. Slovenská astronómia má silné medzinárodné postavenie, čo dokazuje aj zvolenie Ľ. Kresáka za viceprezidenta Medzinárodnej astronomickej únie na obdobie 1979 – 85.

Vo svete vychádza viac ako 100 titulov astronomických časopisov. Z tých, ktoré pokrývajú celú problematiku astronómie, sú najvýznamnejšie: The Astronomical Journal, Astronomy and Astrophysics, The Astrophysical Journal, Monthly Notices of the Royal Astronomical Society a Astronomische Nachrichten. Užšie špecializované sú Icarus a Solar Physics. Z astronomických časopisov určených pre záujemcov neprofesionálov je najznámejší Sky and Telescope. Na Slovensku vychádza v tlačenej podobe vedecký časopis Contributions of the Astronomical Observatory Skalnaté Pleso (od 1955), odborná periodická publikácia Meteorické správy (od 1978) a populárno-vedecký časopis Kozmos (od 1970).

Zverejnené v auguste 1999. Aktualizované 4. mája 2017.

citácia

Astronómia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-10-14]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/astronomia