apercepcia

apercepcia [lat.] —

1. filoz. nadväznosť nových vnemov na predchádzajúcu životnú empíriu a na aktuálny duševný stav vo chvíli prijímania nových informácií. Termín apercepcia vo filozofii udomácnil G. W. Leibniz, ktorý apercepciu spájal so sebauvedomením;

2. hud. → vnímanie hudby;

3. psychol. závislosť vnímania vonkajšieho sveta (každého nového vnemu človeka) od predchádzajúceho života, teda nielen od okamžitého pôsobenia podnetov na zmyslové orgány, ale aj od pôsobenia ďalších bezprostredne (napríklad očakávanie, emócie, situačné činitele) alebo trvalejšie pôsobiacich činiteľov (určité vlastnosti, schopnosti a skúsenosti človeka vrátane jeho momentálneho psychického stavu), ktoré ovplyvňujú spôsob spracúvania zmyslových podnetov do komplexných zmyslových vnemov. Na rozdiel od percepcie (pasívne pociťovanie) je odpoveďou na vonkajší podnet zahŕňajúci zložitejšie štruktúry psychickej reality v človeku. Môže byť aktívna (zámerne regulovaná vôľou) alebo pasívna (samovoľná, vynútená okolnosťami). Pôvodne filozofický pojem apercepcia do psychológie myslenia zaviedol J. F. Herbart.