antivírusové látky

antivírusové látky, antivirotiká, virostatiká — látky spôsobujúce spomalenie alebo zastavenie rozmnožovania vírusov v organizme (in vivo), ako aj mimo neho (in vitro). Môžu spomaľovať až zastaviť úpravu polyproteínov, adsorpciu a penetráciu vírusu alebo syntézu vírusových nukleových kyselín a proteínov, blokovať iónové kanály a činnosť vírusových enzýmov (napr. polymerázy, proteázy a neuraminidázy). Môžu byť prirodzeným produktom niektorých húb, buniek cicavcov alebo rastlín, môžu sa pripravovať aj umelo, chemickou syntézou.

V liečbe a profylaxii vírusových ochorení sa používajú len v obzvlášť ťažkých prípadoch infekcií. Ako prvé boli opísané (1946) tiosemikarbazóny, neskôr analógy pyrimidínových a purínových nukleozidov. Prvý liek s antivírusovým účinkom bol povolený v USA (amantadin, 1966). V súčasnosti sa v klinickej praxi používajú valaciklovir, ganciklovir a famciklovir na liečbu herpetických infekcií, amantadin, remantadin a oseltamivir na liečbu ťažkej formy chrípky a zidovudin, azidothymidin, rilpivirin, nevirapin a maravirok na liečbu AIDS.

Škála efektívnych antivírusových látok je doteraz napriek viac ako 60 rokom výskumu v tejto oblasti veľmi malá, a to najmä preto, že vírusy sú obligátne intracelulárne parazity (ich replikácia prebieha vďaka spolupráci s metabolickým aparátom hostiteľskej bunky, a tak je veľmi ťažké zasiahnuť do vírusovej replikácie bez poškodenia hostiteľskej bunky); problémom sú aj latentné vírusové infekcie, pri ktorých sú vírusy pre antivírusovú látku nedostupné. V poslednom období stále viac pribúdajú informácie, že sa vírusy pre svoju premenlivosť stávajú rezistentnými (odolnými) proti predtým účinným antivírusovým terapiám.