Vyhľadávanie podľa kategórií: biológia – virológia

Zobrazené heslá 1 – 27 z celkového počtu 27 hesiel.

Zobrazujem:

Začiatok hesla

Zoraďujem:

A - Z

adenovírusy

adenovírusy [gr. + lat.] — neobalené vírusy s genetickou informáciou v lineárnej dvojvláknovej DNA. Patria do čeľade Adenoviridae, do ktorej sa zaraďujú 2 rody – Mastadenovirus a Aviadenovirus. Množia sa v jadre infikovanej bunky. Pôvodne boli izolované zo sliznice dýchacích ciest človeka, v súčasnosti je známych viac ako 100 sérotypov izolovaných z rôznych živočíchov. Vyvolávajú napr. ochorenia dýchacích ciest, zápaly očných spojoviek a črevnej sliznice, kožné exantémy, zriedkavo aj zápal pľúc; niektoré typy adenovírusov sú onkogénne pre laboratórne hlodavce.

antivírusové látky

antivírusové látky, antivirotiká, virostatiká — látky spôsobujúce spomalenie alebo zastavenie rozmnožovania vírusov v organizme (in vivo), ako aj mimo neho (in vitro). Môžu spomaľovať až zastaviť úpravu polyproteínov, adsorpciu a penetráciu vírusu alebo syntézu vírusových nukleových kyselín a proteínov, blokovať iónové kanály a činnosť vírusových enzýmov (napr. polymerázy, proteázy a neuraminidázy). Môžu byť prirodzeným produktom niektorých húb, buniek cicavcov alebo rastlín, môžu sa pripravovať aj umelo, chemickou syntézou.

V liečbe a profylaxii vírusových ochorení sa používajú len v obzvlášť ťažkých prípadoch infekcií. Ako prvé boli opísané (1946) tiosemikarbazóny, neskôr analógy pyrimidínových a purínových nukleozidov. Prvý liek s antivírusovým účinkom bol povolený v USA (amantadin, 1966). V súčasnosti sa v klinickej praxi používajú valaciklovir, ganciklovir a famciklovir na liečbu herpetických infekcií, amantadin, remantadin a oseltamivir na liečbu ťažkej formy chrípky a zidovudin, azidothymidin, rilpivirin, nevirapin a maravirok na liečbu AIDS.

Škála efektívnych antivírusových látok je doteraz napriek viac ako 60 rokom výskumu v tejto oblasti veľmi malá, a to najmä preto, že vírusy sú obligátne intracelulárne parazity (ich replikácia prebieha vďaka spolupráci s metabolickým aparátom hostiteľskej bunky, a tak je veľmi ťažké zasiahnuť do vírusovej replikácie bez poškodenia hostiteľskej bunky); problémom sú aj latentné vírusové infekcie, pri ktorých sú vírusy pre antivírusovú látku nedostupné. V poslednom období stále viac pribúdajú informácie, že sa vírusy pre svoju premenlivosť stávajú rezistentnými (odolnými) proti predtým účinným antivírusovým terapiám.

arbovírusy

arbovírusy [lat.] — pôvodné označenie vírusov, ktorých spoločným charakteristickým znakom je kolovanie v prírode v cykle darca (rezervoár; živočích) – vektor (prenášač; článkonožec), pričom medzičlánkom môže byť človek, ktorý sa môže nainfikovať od vektora. Arbovírusy sa rozmnožujú v tkanivách stavovcov aj bezstavovcov. Podľa súčasnej taxonómie sa označenie arbovírusy používa pri zástupcoch rodu Alfavirus, čeľade Togaviridae (→ togavírusy), a rodu Flavivirus, čeľade Flaviviridae (→ flavivírusy). Patria sem vírusy spôsobujúce kliešťovú encefalitídu u ľudí, encefalomyelitídy koní a žltú zimnicu u ľudí. Ako vektory arbovírusov slúžia najčastejšie kliešte a komáre.

arenavírusy

arenavírusy [lat.] — obalené vírusy s genetickou informáciou vo dvoch segmentoch jednovláknovej RNA. Množia sa v cytoplazme infikovaných buniek. Pôvodcovia dlhodobých infekcií drobných hlodavcov, prostredníctvom ktorých sa udržiavajú v prírode. Vyskytujú sa najmä v Južnej Amerike a Afrike. Náhodne môžu byť prenesené i na človeka (kontaminovanou vodou a potravinami) a spôsobiť veľmi vážne ochorenie (napr. hemoragická horúčka). Predstaviteľom skupiny je vírus lymfocytárnej choriomeningitídy myší a pre človeka smrteľne nebezpečný vírus Lassa. Vírusové častice obsahujú ribozómy pochádzajúce z hostiteľskej bunky, pripomínajúce zrnká piesku (odtiaľ pochádza ich názov: lat. arenosus – piesčitý).

bakteriofág

bakteriofág [gr.], fág — vírus infikujúci baktérie, tvorený proteínovým obalom (kapsidom), v ktorom je uložená jednovláknová alebo dvojvláknová, lineárna alebo kružnicová molekula DNA alebo RNA (genetický materiál). Niektoré bakteriofágy majú bičík a sú špecifické len pre určitý druh baktérií. V bakteriálnych bunkách sa môžu vyskytovať vo dvoch formách: virulentné alebo mierne (temperované). Virulentný bakteriofág sa po vniknutí do bakteriálnej bunky začne rozmnožovať, čo spôsobí poruchu fyziologických funkcií až rozpad infikovanej bunky a uvoľnenie nových fágových častíc (lytický cyklus). Mierny bakteriofág sa môže v bakteriálnej bunke rozmnožovať alebo sa jeho DNA môže integrovať s bakteriálnou chromozómovou DNA a potom sa rozmnožuje spolu s genetickým materiálom bunky (lyzogénny cyklus). Lyzogénny cyklus však môže byť spontánne alebo indukciou (ultrafialovým žiarením, chemickými látkami) zmenený na lytický cyklus, pričom fágový genetický materiál je uvoľnený z bakteriálneho chromozómu, nezávisle sa množí a cyklus sa končí tvorbou nových častíc fágu a rozpadom bakteriálnej bunky. Táto forma sa nazýva profág a nevyvoláva rozklad (lýzu) bakteriálnej bunky.

Genóm bakteriofágov sa využíva v molekulárnej biológii a v génovom inžinierstve na konštrukciu klonovacích vektorov potrebných na expresiu významných proteínov. Možnosť včlenenia bakteriofágov obsahujúcich DNA do bakteriálnych chromozómov sa využíva v génovom inžinierstve, kým ich lytické vlastnosti zasa pri fagotypizácii bakteriálnych druhov a rodov na diagnostické, profylaktické a liečebné účely. Pretože infekcia fágmi v mnohých prípadoch spôsobuje smrť bakteriálnej bunky, boli v minulosti snahy využiť fágy v terapii niektorých bakteriálnych ochorení.

bunkové kultúry

bunkové kultúry, tkanivové kultúry — produkt techniky kultivácie živočíšnych buniek (od 1950) v jednovrstvách na skle (poskytla virológom možnosť pestovať vírusy in vitro, mimo živého organizmu). Bunkové kultúry nahradili v mnohých prípadoch laboratórne zvieratá. Primárne bunkové kultúry sa tvoria bezprostredne po izolácii z tkanív a pripravujú sa buď z embryí, alebo z orgánov zdravých jedincov; z prvej subkultúry primárnej bunkovej kultúry vzniká bunková línia. Diploidné bunkové kultúry majú diploidný počet chromozómov a môžu sa pasážovať 30- až 50-krát. Stabilné bunkové kultúry pochádzajú z normálneho alebo z nádorového tkaniva, pasážujú sa minimálne 50-krát a počet chromozómov sa líši od počtu chromozómov v bunkách pôvodného hostiteľa. Bunky stabilných bunkových línií sa môžu množiť v podmienkach in vitro pri teplote 37 °C, keď majú zabezpečený pravidelný prísun živín vo forme kultivačných médií, takmer donekonečna.

Vo virológii sa používajú desiatky stabilných bunkových línií pochádzajúcich z rôznych živočíšnych druhov. In vitro je možná okrem kultivácie buniek aj kultivácia izolovaných fragmentov rastlinných, živočíšnych a ľudských tkanív v umelom živnom prostredí. Tkanivové fragmenty nemusia zachovávať niektoré z funkčných vlastností tkanív, z ktorých boli získané. Kultivácia tkanív umožňuje študovať rast, diferenciáciu tkanív (pletív), nádorové bujnenie a množenie. Bunkové kultúry sa využívajú najmä v lekárstve a poľnohospodárstve.

Všeobecne sa termín tkanivové kultúry nesprávne používa aj na súborné označenie všetkých typov kultivácie buniek v umelom živnom prostredí (t. j. i pre bunkové a orgánové kultúry).

cytoplazmatická polyedria

cytoplazmatická polyedria — choroba hmyzu spôsobená vírusmi, ktoré sú v základnej cytoplazme črevných buniek. Vyskytuje sa napr. pri druhu mníška veľkohlavá (Lymantria dispar).

hepadnavírusy

hepadnavírusy [gr. + lat.], Hepadnaviridae — obalené DNA vírusy využívajúce pri replikácii reverznú transkriptázu. Sú výrazne druhovo špecifikované. Vyvolávajú akútny a chronický zápal pečene, cirhózu, imunokomplexové ochorenia (polyartritída, glomerulonefritída) ap. Patrí sem napr. vírus hepatitídy typu B (→ hepatitída), ktorý kóduje diagnosticky významné antigény: povrchový HBsAg, jadrový HBcAg a s infekčnosťou spájaný HBeAg. Podľa pretrvávania týchto Ag v krvi pacienta sa dajú určiť štádium a prognóza ochorenia.

hepatitída

hepatitída, zápal pečene — poškodenie pečeňového tkaniva s následnou zápalovou reakciou vyvolané infekčnými, toxickými, metabolickými, obehovými a inými faktormi. Hepatitídy sa delia na akútne, chronické, nešpecifické reaktívne a granulómové. Akútna hepatitída je najčastejším zápalovým ochorením pečene, ktorého príčinou môžu byť hepatotropné vírusy (akútna vírusová hepatitída), bakteriálne infekcie (napr. brucelóza, salmonelóza, tuberkulóza), toxické látky (alkohol, organické rozpúšťadlá, rastlinné jedy) a niektoré lieky.

Akútna vírusová hepatitída sa prejavuje príznakmi pripomínajúcimi chrípku (zvýšená telesná teplota, bolesti celého tela, zápal horných dýchacích ciest) alebo ochorenie tráviaceho traktu (nechutenstvo, vracanie, hnačka, bolesť brucha) s ožltnutím kože, očných bielkov a slizníc (→ žltačka). Zdrojom nákazy môže byť infikovaný človek. Akútnu vírusovú hepatitídu typu A vyvoláva RNA vírus z čeľade Picornaviridae, akútnu vírusovú hepatitídu typu E vírus z čeľade Caliciviridae, prenos sa uskutočňuje fekálno-orálnou cestou (špinavé ruky, kontaminovaná voda alebo potraviny), inkubačná doba je 2 – 8 týždňov. Ochorenie môže prebiehať niekedy v malých epidémiách, jeho výskyt podmieňuje sociálno-ekonomická úroveň obyvateľstva. Pre hepatitídy typu E sú charakteristické vodné epidémie najmä v rozvojových krajinách. Akútnu vírusovú hepatitídu typu B vyvoláva vírus z čeľade Hepadnaviridae, akútnu vírusovú hepatitídu typu C vírus z čeľade Flaviviridae, prenášajú sa predovšetkým krvou (transfúzia, poranenie zdravotníkov), pohlavným stykom (najmä hepatitída typu B, hepatitída typu C len 5 % prípadov), možný je aj prenos z matky na dieťa (hepatitída typu C 3 – 5 % prípadov); inkubačná doba pri hepatitíde typu B je 4 – 24 týždňov, pri hepatitíde typu C 2 – 24 týždňov. Do začiatku 90. rokov 20. storočia boli zdrojom prenosu hepatitídy typu B a C najmä transfúzne prípravky, v súčasnosti je rizikovým faktorom najmä vnútrožilové užívanie drog. V prevencii hepatitídy typu B sa uplatňujú pasívna imunizácia špecifickými imunoglobulínmi do 8 dní po kontaminácii infekčným materiálom a celoplošné očkovanie novorodencov. Kombinovaná vakcína proti hepatitíde typu A a B je v súčasnosti najefektívnejší spôsob aktívnej imunizácie proti obidvom typom ochorenia. Vakcína proti hepatitíde typu C zatiaľ nie je známa, prevencia preto spočíva v náležitej osobnej hygiene, v tvorbe protiinfekčných bariér v nemocniciach a v dialyzačných centrách, ako aj v boji proti drogovej závislosti a v obmedzovaní poškodenia drogami (jednorazové striekačky). Prenos akútnej vírusovej hepatitídy typu D, ktorú vyvoláva vírus delta z čeľade Arenaviridae, sa uskutočňuje buď súčasne s prenosom akútnej vírusovej hepatitídy typu B (súčasná infekcia), alebo ide o tzv. superinfekciu. Z epidemiologického hľadiska majú osobitný význam bezpríznakové infekcie (akútna hepatitída typu B až 90 % prípadov). Diagnóza akútnej vírusovej hepatitídy sa opiera o vyšetrenie protilátok. Sérologické rozlíšenie akútnej vírusovej hepatitídy typu C od chronickej hepatitídy nie je možné. Liečba akútnej vírusovej hepatitídy: základom je pokoj na lôžku, diéta, v niektorých prípadoch podávanie roztokov glukózy a aminokyselín alebo kortikoidov, pri akútnej hepatitíde typu C aj interferónu alfa. Lieková a toxická hepatitída je akútny, veľmi zriedkavo chronický zápal pečene spôsobený účinkom rôznych liekov alebo toxických látok, alkoholová hepatitída vzniká následkom alkoholizmu a je najčastejšou príčinou cirhózy pečene.

Chronické hepatitídy predstavujú skupinu ochorení rozličného pôvodu, charakteristických dlhotrvajúcim zápalovým procesom (trvá viac ako 6 mesiacov) pečene s poškodením pečeňového tkaniva, ktoré sa môže rozvinúť do cirhózy pečene. Diagnostika sa zakladá na biochemickom a imunologickom vyšetrení, pri hepatitíde typu C aj na genetickom vyšetrení vyvolávajúceho vírusu. Najčastejšou príčinou chronickej hepatitídy sú vírusy hepatitídy typu B a C, autoimunitné procesy, xenobiotiká (lieky) a alkohol. Chronické vírusové hepatitídy sa môžu prejavovať napr. zvýšenou únavnosťou, nevoľnosťami, anorexiou alebo bolesťami brucha až žltačkou, často však prebieha bez klinických príznakov a zistí sa náhodne pri darovaní krvi alebo pri preventívnom vyšetrení. Akútne vírusové hepatitídy typu A a E nikdy neprechádzajú do chronického štádia, asi u 10 % pacientov s akútnou vírusovou hepatitídou typu B (pri perinatálnom prenose takmer u 100 %) a až u 80 % pacientov s akútnou vírusovou hepatitídou typu C sa vyvíja chronická hepatitída. Do cirhózy pečene progreduje 20 – 40 % chronických hepatitíd typu B a 40 – 60 % chronických hepatitíd typu C. Chronické hepatitídy typu B a C sú aj významnými rizikovými faktormi vzniku karcinómu pečene. Liečba: podávanie špeciálnych antivirotík, imunomodulancií, racionálne stravovanie, úprava životosprávy. Autoimunitná hepatitída je progresívny zápal pečene, pri ktorom má rozhodujúcu úlohu imunologická reakcia namierená proti hepatocytom. Predpokladá sa, že vzniká u geneticky vhodných jedincov pod vplyvom spúšťacích faktorov, napr. liekov alebo vírusov. Postihuje zväčša mladšie ženy. Prejavuje sa slabosťou, únavou, bolesťami v pravom rebrovom oblúku a v kĺboch, poruchami menštruačného cyklu a kolísavou žltačkou. Pri stanovení diagnózy je rozhodujúca biopsia pečene. Liečba: podávanie kortikosteroidov a imunosupresív, pokoj na lôžku, strava bohatá na proteíny a vitamíny, prísny zákaz pitia alkoholu. Poliekovú chronickú hepatitídu môže vyvolať podanie niektorých liekov (napr. oxyfenizatínové preháňadlá, metyldopa a nitrofurantion). Predpokladá sa, že pečeňové lézie vyvolávajú toxické intermediárne produkty vznikajúce pri biotransformácii liekov. Alkoholová chronická hepatitída je zvláštny variant alkoholovej pečeňovej choroby vznikajúci po dlhodobej konzumácii alkoholu v dennej dávke vyše 80 – 100 g. Nešpecifická reaktívna hepatitída nie je prejavom samostatného ochorenia pečene (sprevádza iné ochorenia), granulómová hepatitída je sprievodným znakom pri infekčných ochoreniach, systémových ochoreniach a liekovej reakcii, pri ktorej sa vytvárajú granulómy.

herpesvírusy

herpesvírusy, Herpesviridae — čeľaď obalených DNA vírusov s ikosaedrálnou symetriou kapsidy a veľkosťou 150 – 200 nm. Delia sa na 3 podčeľade: Alphaherpesvirinae (zahŕňa rody Simplexvirus, Varicellovirus, Mardivirus a Iltovirus), Betaherpesvirinae (rody Cytomegalovirus, Roseolovirus a Muromegalovirus) a Gammaherpesvirinae (rody Lymphocryptovirus, Rhadinovirus a Ictaluridvirus). Herpesvírusy patria medzi fylogeneticky najstaršie vírusy rozšírené takmer pri všetkých živočíšnych druhoch (opísaných je vyše 120 druhov, u človeka je známych 8 druhov). Množia sa v bunkovom jadre a môžu vyvolať rôzne typy infekcií. Prenášajú sa najčastejšie priamym kontaktom alebo telesnými výlučkami (sliny, moč, cervikálny sekrét).

Nositeľom vírusu Herpes simplex je človek. Šíri sa nervovými vláknami a trvalo zostáva v ľudskom organizme (v nervových gangliách), pričom len u niektorých osôb sa vyvinie ochorenie (vyvolávajúcou príčinou môže byť napr. horúčka). Charakteristickými prejavmi sú opar (herpes simplex) v oblasti tváre a zápal ústnej dutiny (→ gingivostomatitída) vyvolaný vírusom Herpes simplex typu 1 (ľudský herpesvírus 1) alebo opar na vonkajších pohlavných orgánoch spôsobený vírusom Herpes simplex typu 2 (ľudský herpesvírus 2). Jediným prirodzeným hostiteľom vírusu varicely (ľudský herpesvírus 3), ktorý vyvoláva ovčie kiahne u detí a pásový opar (herpes zoster), je človek. V populácii sa bežne vyskytujú cytomegalovírusy. Ľudský cytomegalovírus (ľudský herpesvírus 4) vyvoláva potraty a kongenitálne infekcie s vážnym poškodením mozgu novorodenca. Do podčeľade Betaherpesvirinae patria aj ľudský herpesvírus 6, pôvodca ochorenia exanthema subitum (jednodňové krátkotrvajúce horúčkovité ochorenie s vyrážkou), ktorý je následkom celoživotnej odolnosti vírusu postihujúcej väčšinu zdravých osôb a chronického únavového syndrómu (infekcia je často aktivovaná u pacientov s AIDS), a ľudský herpesvírus 7, ktorý perzistuje v ľudskom organizme a za určitých okolností môže byť aktivovaný.

Z gamaherpesvírusov je najvýznamnejší rod Lymphocryptovirus, ktorý zahŕňa vírus Epsteina a Barrovej (ľudský herpesvírus 5) vyvolávajúci infekčnú mononukleózu, a ľudský herpesvírus 8, ktorý sa spolupodieľa na vzniku Kaposiho sarkómu u pacientov s ťažkou poruchou imunity, napr. s AIDS.

imunizácia

imunizácia [lat.] — postup, pomocou ktorého sa v organizme určitého jedinca vyvolá stav imunity. Rozlišuje sa aktívna imunizácia, keď si organizmus po stimulácii imunitného systému antigénom sám vytvára špecifické protilátky a výkonné lymfocyty, a pasívna imunizácia, keď sa do organizmu dodávajú hotové špecifické protilátky, prípadne lymfocyty vzniknuté v inom jedincovi. Každá z týchto dvoch typov imunizácie môže byť prirodzená alebo umelá. Prirodzená aktívna imunizácia sa uskutočňuje v organizme počas prekonávania infekčného ochorenia, umelá aktívna imunizácia umelým podávaním príslušných antigénov, najmä usmrtených alebo oslabených mikroorganizmov a ich súčastí (→ očkovanie). Prirodzená pasívna imunizácia sa uskutočňuje prechodom protilátok (u človeka triedy IgG) cez placentu a materské mlieko z matky na plod, umelá pasívna imunizácia aplikovaním hotových protilátok vzniknutých v inom jedincovi. Umelá aktívna imunizácia sa vykonáva s cieľom ochrany pred určitým ochorením (prevencia), cieľom umelej pasívnej imunizácie je zvyčajne liečebný zásah už počas prebiehajúceho ochorenia.

imunostimulácia

imunostimulácia [lat.] — nešpecifické zvýšenie stupňa nešpecifickej (vrodenej) alebo špecifickej (získanej) imunity jedinca; zvyšovanie imunity. Prejavuje sa zvýšenou rýchlosťou a intenzitou imunitnej odpovede na rôzne antigény, osobitne proti patogénnym baktériám, vírusom a nádorovým bunkám. Môžu ju vyvolať aj niektoré imunostimulanciá podávané pri primárnych alebo sekundárnych imunodeficienciách, keď je nevyhnutné stimulovať imunitu k vyššej výkonnosti jednotlivých zložiek imunitného systému (→ imunofarmaká).

imunosupresia

imunosupresia [lat.] — utlmenie imunitných odpovedí organizmu vonkajšími zásahmi; potlačenie imunity. Môže byť zámerné pri imunosupresívnej liečbe (→ imunofarmaká) alebo náhodné a nežiaduce, napr. pôsobením rádioaktívneho žiarenia, niektorých liečiv (najmä cytostatík) a bakteriálnych toxínov.

infekčný agens

infekčný agens — pôvodca infekcie alebo infekčnej choroby. Medzi infekčné agensy patria napr. baktérie, jednobunkové eukaryontné organizmy, vírusy, viroidy a prióny. Ich základnými vlastnosťami sú virulencia a patogenita. Pri kontakte infekčného agensa s hostiteľom (makroorganizmom) zohráva dôležitú úlohu imunita hostiteľa, od ktorej závisí, či infekcia vypukne do infekčného ochorenia. Primárnou odpoveďou na vstup infekčného agensa do hostiteľa je tvorba interferónu a špecifických protilátok, ktorých prítomnosť chráni proti opakovanej infekcii. Na prevenciu niektorých infekcií sa používa očkovanie pomocou vakcín pripravených z inaktivovaných (usmrtených) alebo z oslabených infekčných agensov.

inklúzne telieska

inklúzne telieska — špecifické farbiteľné útvary, ktoré sa vyskytujú v bunkách infikovaných niektorými vírusmi. Štruktúrou predstavujú nahromadenie stavebných jednotiek viriónov tvoriacich sa v bunke (nie sú to však ešte kompletné vírusové častice). Podľa toho, či sa vírus množí v jadre alebo v cytoplazme, sa delia na intranukleárne (vnútrojadrové) a cytoplazmatické. Možno ich pozorovať optickým mikroskopom. Majú význam v diagnostike vírusov.

inokulácia

inokulácia [lat.] —

1. agrotech. očkovanie osiva úžitkových rastlín z čeľade bôbovité (bôb, fazuľa, hrach, sója, šošovica ap.) špecifickými hrčkotvornými baktériami (→ bakterizácia);

2. lek., veter. vnesenie inaktivovaných alebo atenuovaných mikroorganizmov do organizmu predovšetkým pri očkovaní, resp. prenos infekčného agensa sliznicou alebo kožou vnímavého jedinca (napr. pri použití nesterilných ihiel a striekačiek);

3. mikrobiol. prenesenie (naočkovanie) inokula do kultivačného média, bunkovej kultúry, laboratórneho zvieraťa ap. s cieľom iniciovať jeho kultiváciu v aseptických (sterilných) podmienkach; naočkovanie mikroorganizmov do prostredia, ktoré podporí ich rast.

inokulum

inokulum [lat.] — malé množstvo mikroorganizmov (napr. baktérií) alebo iných látok použitých na inokuláciu.

in vitro

in vitro [-ró; lat.] — v skúmavke; v umelých podmienkach; biol. proces (alebo štúdium biologických systémov) prebiehajúci mimo živého organizmu alebo mimo prostredia, v ktorom sa organizmy prirodzene vyskytujú; kultivovanie mikroorganizmov alebo buniek (tkanív) odobraných z organizmu v špeciálnych laboratórnych podmienkach mimo živého organizmu. Mnohé experimenty vykonávané in vitro umožňujú testovať účinky toxických látok, vírusov a i. na bunku. Opak: in vivo.

in vivo

in vivo [vívó; lat.] — zaživa; v živom organizme; biol. proces (alebo štúdium biologických systémov) prebiehajúci počas života organizmu. Mnohé experimenty sa robia in vivo napr. na laboratórnych zvieratách, ktoré slúžia ako živý model na skúmanie účinkov rôznych látok alebo mikroorganizmov. Opak: in vitro.

Ivanovskij, Dmitrij Iosifovič

Ivanovskij, Dmitrij Iosifovič, 9. 11. 1864 Nizy, Leningradská oblasť – 20. 4. 1920 Rostov nad Donom — ruský rastlinný fyziológ a mikrobiológ, zakladateľ virológie. Od 1890 asistent botanického laboratória, 1895 – 1901 súkromný docent na univerzite v Petrohrade, 1901 – 15 na univerzite vo Varšave, od 1915 na univerzite v Rostove nad Donom. Zaoberal sa najmä chorobami tabaku, neskôr fyziológiou rastlín a pôdnou mikrobiológiou. R. 1892 ako prvý rozlíšil vírusy od baktérií na modeli pôvodcu tabakovej mozaiky. Dokázal, že choroba sa prenáša šťavou z chorej rastliny na zdravú a jej pôvodca je menší ako baktérie. Pri experimentoch používal Chamberlandove porcelánové filtre (Charles Chamberland, *1851, †1908) s malými otvormi, cez ktoré nemohli prechádzať dovtedy známe mikroorganizmy. R. 1898 podobné výsledky publikoval aj holandský mikrobiológ a botanik Martinus Willem Beijerinck (*1851, †1931).

Jenner, Edward

Jenner [džener], Edward, 17. 5. 1749 Berkeley, Gloucestershire – 26. 1. 1823 tamže — britský lekár. Vyštudoval chirurgiu, 1770 – 73 pôsobil v Londýne u J. Huntera, od 1773 praktický lekár v Berkeley. Objaviteľ očkovania proti pravým kiahňam pomocou vakcíny získanej z kravských kiahní. K tomuto objavu dospel po tom, ako si všimol, že ľudia (najmä ošetrovateľky a dojičky kráv), ktoré často prichádzali do styku s dobytkom a nakazili sa kravskými kiahňami, takmer nikdy nedostali pravé kiahne. Na základe týchto poznatkov vpichol 14. 5. 1796 tekutinu z pľuzgiera dojičky chorej na kravské kiahne zdravému osemročnému chlapcovi, u ktorého sa následne prejavili vo veľmi miernej forme kravské kiahne. O niekoľko týždňov neskôr vpichol chlapcovi tekutinu z pľuzgiera človeka postihnutého pravými kiahňami. Ako predpokladal, ochorenie nevypuklo a chlapec ostal zdravý. Svoj objav publikoval 1798 v spise Rozprava o príčinách a následkoch očkovania proti variole (An inquiry into the Causes and Effects of the Variolae Vaccinae), v ktorom svoju metódu nazval vakcinácia (z lat. vacca – krava; pre pôvodcu nákazy zaviedol termín vírus). Táto metóda je považovaná za prvé preventívne očkovanie proti vírusom. Jenner neskôr začal vo svojej záhrade masovo očkovať chudobných ľudí, 1803 založil očkovací ústav pre chudobných.

karanténa

karanténa [fr., tal.] —

1. lek., veter. dočasná izolácia, dočasné obmedzenie voľnosti pohybu osôb alebo zvierat postihnutých infekčnou chorobou alebo hromadne sa vyskytujúcim prenosným ochorením, resp. osôb alebo zvierat podozrivých z takéhoto ochorenia. Pri vysoko infekčných chorobách (napr. mor a SARS) predstavuje karanténa najvyšší stupeň karanténnych opatrení. Dĺžka karantény sa stanovuje na základe inkubačnej doby príslušnej choroby a vykonáva sa na základe rozhodnutia lekára alebo orgánu verejného zdravotníctva, pri zvieratách na základe rozhodnutia veterinárneho lekára alebo orgánu štátnej veterinárnej a potravinovej správy. Termín karanténa pochádza z francúzskeho slova quarantaine (štyridsiatka) a pôvodne označoval obdobie 40 dní, počas ktorých v prípade podozrenia, že sa na palube lode nachádza nakazená osoba, bola loď pred vplávaním do prístavu zadržaná a musela byť 40 dní odstavená na určenom mieste prístavu bez kontaktu s pobrežím. Túto procedúru aplikoval napr. už v 14. stor. chorvátsky Dubrovník, ktorý sa tak chránil pred zavlečením moru;

2. zariadenie na izoláciu osôb (napr. nemocničná karanténa) alebo zvierat (napr. karanténna maštaľ) postihnutých infekčnou chorobou, resp. podozrivých z ochorenia na takúto chorobu;

3. fytopatol. súbor preventívnych, kontrolných, izolačných a eradikačných opatrení s cieľom zabrániť výskytu, potlačiť, zachovať alebo eradikovať populáciu škodlivého organizmu na určitom území (→ karanténne škodlivé organizmy);

4. inform. izolácia súboru podozrivého z napadnutia počítačovým vírusom, ktorej cieľom je zabrániť šíreniu vírusu do ďalších súborov. Podozrivý súbor je premiestnený z pôvodného adresára do špeciálneho adresára, t. j. nachádza sa v stave, akoby pre iné aplikácie (programy) neexistoval. Súbor uložený v karanténe možno antivírusovým programom analyzovať, v prípade falošného poplachu ho možno vrátiť do pôvodného adresára, vírus možno zo súboru odstrániť (ak je to možné) alebo súbor možno zmazať.

Kazár, Ján

Kazár, Ján, 11. 3. 1939 Martin — slovenský lekár, mikrobiológ. R. 1962 – 96 pôsobil vo Virologickom ústave SAV v Bratislave (od 1989 vedúci oddelenia rickettsií); 1994 DrSc. Absolvoval študijný pobyt v USA (1969 – 70). Spočiatku sa zaoberal rickettsiami, najmä antigénnou štruktúrou Coxiella burnetii, imunitou a vakcináciou pri Q-horúčke, ako aj rozšírením chlamýdií na Slovensku a diagnostikou chlamýdiových nákaz, neskôr vrcholovou diagnostikou vírusových hepatitíd. Autor a spoluautor viacerých monografií, napr. Chlamýdiové nákazy u ľudí (1992), a vyše 230 vedeckých a odborných článkov v domácich a zahraničných časopisoch i zborníkoch s mimoriadne veľkým citačným ohlasom.

R. 1986 – 89 konzultant v Centrálnom virologickom laboratóriu v Kuvajte, 1987 viceprezident Medzinárodného kolégia rickettsiológov, 1989 – 99 prezident Európskej skupiny pre rickettsie, koxiely, ehrlichie a bartonely a riaditeľ Spolupracujúceho centra Svetovej zdravotníckej organizácie pre rickettsie, 1996 – 2009 vedúci Národného referenčného centra pre vírusové hepatitídy v Ústave preventívnej a klinickej medicíny v Bratislave (od 2003 súčasť Slovenskej zdravotníckej univerzity), 1997 – 2003 vedúci Národného referenčného centra pre obligatórne intracelulárne baktérie, 2003 – 09 riaditeľ Vedeckovýskumnej základne (VVZ) Slovenskej zdravotníckej univerzity. Člen viacerých domácich i zahraničných spoločností, zástupca SAV v Medzinárodnej rade vedeckých únií, 2003 – 05 zástupca SR vo výbore Európskych spoločností pre klinickú mikrobiológiu a infekčné choroby, člen Americkej rickettsiovej spoločnosti a Európskej skupiny pre rýchlu diagnostiku vírusových nákaz, od 1991 člen vedeckej rady časopisu European Journal of Epidemiology. Organizátor 4 medzinárodných sympózií o rickettsiách a rickettsiových nákazách (1976, 1984, 1990, 1996). Nositeľ mnohých ocenení.