animus

animus [lat.] — práv. v rímskom súkromnom práve vôľa, úmysel, prianie. V najstaršom práve nehral animus veľkú úlohu, dôraz bol na slovách (verba) použitých pri prejave vôle. Postupne čoraz väčšmi získavala na význame vnútorná vôľa a v justiniánskom práve napokon úplne prevládla. Existovalo mnoho druhov vôle, napr.: animus possidendi — základný znak držby; nakladanie s vecou ako vlastnou, čo predpokladá vôľu držiteľa mať vec pre seba; vôľa držiteľa vec ovládať; animus novandi — vôľa zrušiť pôvodný záväzok zriadením nového; animus furandi — vedomé zlomyseľné konanie zlodeja; animus donandi — vôľa darcu poskytnúť a vôľa obdarovaného prijať dar; animus domini — doslovne vôľa pána; vôľa vlastníka mať vec len pre seba, ako vlastnú, ap. Animus je teda ako subjektívny element v mnohých prípadoch konštitutívnou zložkou vzniku, zmeny alebo zániku práva či povinnosti.