angolská literatúra

angolská literatúra — literatúra napísaná prevažne po portugalsky na území Angoly i mimo neho a zaraďovaná do kontextu afrických literatúr. Publicistika sa v Angole rozvíjala od 2. pol. 19. stor., keď africkí vzdelanci spolu s Portugalčanmi začali vydávať časopisy, v ktorých uverejňovali etnografické a historické články venované poznaniu, interpretácii a rehabilitácii vlastnej kultúry; 1882 začal vychádzať prvý časopis vydávaný Afričanmi O Futuro de Angola. Zbierkou ľúbostnej poézie Delírium (Delírios, 1887) a prácou o angolskom folklóre Ľudová filozofia v angolských prísloviach (Filosofia popular em provérbios angolenses, 1891) vynikol v tomto období v oblasti krásnej literatúry básnik a znalec folklórnej literatúry Joaquim Dias Cordeiro da Matta (*1857, †1894). R. 1896 vznikla Angolská literárna spoločnosť (Associação Literária Angolense) a jej orgán Juventude Literária (Literána mládež). Sľubný rozvoj angolskej literatúry bol v 1. pol. 20. stor. na niekoľko desaťročí prerušený dovŕšením kolonizácie a vojenskou pacifikáciou Angoly, ako aj nástupom fašistickej diktatúry v Portugalsku.

Literárna kritika často priraďuje k angolskej literatúre dielo portugalského spisovateľa Soromenha Castra, ktorý v Angole prežil väčšinu života a ktorého dielo čerpá z afrického prostredia (zbierka poviedok Nhárí: dráma čiernych ľudí, Nhárí: O drama da gente negra, 1938; romány Noc úzkosti, Noite de angústia, 1939, Ľudia, pred ktorými niet cesty, Homens sem caminho, 1940; Mŕtva zem, Terra morta, 1949, čes. Mrtvá země, 1960; Obrat, Viragem, 1957; zbierka krátkych próz Poryv vetra a iné príbehy, Rajada e outras histórias, 1940). Portugalského pôvodu bol aj Tomaz Vieira da Cruz (*1900, †1960) žijúci od 1924 v Angole, kde 1929 – 31 redigoval časopis Mocidade (Mladosť). Vo svojich veršoch (zbierky Quissange – černošský smútok, Quissange – Saüdade nêgra, 1932; Tetovanie, Tatuagem, 1941; Cazumbi, 1950; súborne vyšli posmrtne pod názvom Angolské básne Tomaza Vieiru da Cruz, Poesia angolana de Tomaz Vieira da Cruz, 1961) písaných v duchu lusotropikalizmu oslavoval zmierenie obidvoch rás a vytvorenie ideálnej, nadrasovej spoločnosti. Symbolom tohto uzmierenia je krásna žena – mulatka. Mimoriadne bohatá je tvorba ďalšieho predstaviteľa staršej generácie angolských spisovateľov Ó. B. Ribasa (romány Kráčame hmlou, Nuvens que Passam, 1927; Uanga. Feitiço, U. Kúzlo, 1951; zbierky poviedok Kvety a tŕnie, Flores e Espinhos, 1948; Ozveny z mojej zeme. Angolské drámy, Ecos de minha terra. Dramas angolanos, 1952). Najväčší vklad do angolskej literatúry vniesol svojou básnickou tvorbou Geraldo Bessa Victor (*1917, †1985), ktorý sa inšpiroval africkou ľudovou slovesnosťou a v duchu estetiky silno pripomínajúcej filozoficko-estetické ideály hnutia négritude ospieval čiernu rasu, ako aj Afriku a jej kultúru (zbierky Rozptýlené ozveny, Ecos dispersos, 1941; Vo zvuku marímb, Ao som das marimbas, 1943; Pod oblohou, Debaixo do céu, 1949; Opustená kaďa, Cubata abandonata, 1958).

Po období určitej stagnácie, pre ktoré bola charakteristická moralizujúca próza s didaktickým zameraním a so záujmom o folklór, sa koncom 40. rokov 20. stor. začala v Angole, ako aj v ostatných portugalských kolóniách v Afrike a medzi študentmi z kolónií v Lisabone intenzívne rozvíjať kultúrna a literárna aktivita. Výrazom odporu proti politike kultúrnej asimilácie a ideológii lusotropikalizmu sa stalo úsilie o poznanie a rehabilitáciu africkej kultúry, vlastných kultúrnych hodnôt, na ktorých bolo možné začať budovať národné uvedomenie. Vyjadrenie našlo vo vzniku angolského kultúrneho hnutia Poďme objavovať Angolu (Vamos descobrir Angola) a 1948 v založení Strediska afrických štúdií (Centro de Estudos Africanos) v Lisabone, ako aj literárneho časopisu Posolstvo (Mensagem). Pri vzniku hnutia stáli najvýznamnejší predstavitelia angolskej inteligencie, čierni, bieli aj miešanci. K jeho najvýraznejším predstaviteľom patria ideológ a teoretik hnutia Viriato Francisco Clemente da Cruz (*1928, †1973), básnik, vedúci predstaviteľ odbojového hnutia proti portugalskému kolonializmu a prvý prezident nezávislej Angoly A. A. Neto, ako aj básnik a politik António Jacinto do Amaral Martins (*1924, †1991), ktorý vo svojich básňach (zbierka Básne, Poemas, 1961) dosiahol mimoriadny estetický účinok afrikanizovaním portugalčiny a vyjadrením afrického rytmu; rytmus a melódiu tradičnej africkej poézie evokujú najmä básne Viriato da Cruz, ktoré myšlienkovým nábojom pripomínajú aj tvorbu básnikov négritude. Postupne začali vznikať literárne skupiny, napr. Hnutie nových básnikov Angoly (Movimento dos novos poetas de Angola), a študentské časopisy. R. 1952 bola založená Angolská kultúrna spoločnosť (Sociedade Cultural de Angola), ktorá začala 1957 vydávať časopis Cultura (Kultúra). V búrlivom myšlienkovom kvase sa začala rodiť moderná revolučná, angažovaná poézia i próza (najmä krátka poviedka) s ostrým antikoloniálnym a spoločenskokritickým nábojom. V období vrcholiaceho národnooslobodzovacieho boja a partizánskej vojny charakterizovala angolskú poéziu i prózu vysoká politická angažovanosť a bytostná spätosť angolských literátov s bojom proti portugalskému kolonializmu, v ktorom mnohí zahynuli. Po získaní nezávislosti a vyhlásení Angolskej ľudovej republiky (11. 11. 1975) zaujali mnohí literáti vysoké funkcie v štátnom a politickom aparáte.

Vlasteneckú poéziu so silnými sociálnymi motívmi písali Alexandre Mendonça de Oliveira Dáskalos (*1924, †1961), Mário António Fernandes de Oliveira (*1934, †1989), Henrique Lopes Guerra (*1937), Francisco Fernando da Costa Andrade (*1936, †2009), António Mendes Cardoso (*1933, †2006), Helder Guilherme Ferreira Neto (*1939, †1977), Alda Larová (Lara, plným menom Alda Ferreira Pires Barreto de Lara Albuquerque, *1930, †1962), Saidy Vieira Dias Mingas (*1943, †1977; písal pod pseudonymom Gasmin Rodrigues) a Deolinda Rodriguesová (Rodrigues, plným menom Deolinda Rodrigues Francisco de Almeida, *1939, †1967), ktorí vo svojich veršoch opisovali utrpenie prostých ľudí a vyzývali k jednote a k solidarite v boji za slobodu. Ich básne sú roztrúsené v rôznych časopisoch, k systematickému vydávaniu angolskej poézie bolo možné pristúpiť až po oslobodení.

Veľkú zásluhu na propagácii angolskej poézie má literárny kritik a najväčší znalec modernej africkej literatúry písanej po portugalsky Mário Coelho Pinto de Andrade (*1928, †1990), ktorý vydal niekoľko antológií (Zošit černošskej poézie písanej po portugalsky, Caderno de poesia negra de expressão portuguesa, 1953; spolu s Franciscom José Tenreirom, *1921, †1963; Africká literatúra v portugalskom jazyku, Antologia de poesia negra de expressão portuguesa, 1958). K trpkým osudom tzv. contractados (ľudí na nútených prácach v baniach a na plantážach portugalských kolónií) sa v zbierke básní Útek (Fuga, 1960) tematicky vrátil básnik a prozaik Arnaldo Moreira dos Santos (*1935; niekedy používa pseudonym Ingo Santos), autor mnohých básní a poviedok, ktoré vychádzali časopisecky (výber z poviedok vyšiel v zbierke Quinaxixe,1965).

Najlepší a najvýznamnejší súčasný angolský prozaik L. Vieira sa síce narodil v Portugalsku, ale dokázal sa s africkým prostredím tak zžiť a dokonale absorbovať africkú kultúru, že ho mnohí literárni kritici pokladajú za černošského spisovateľa. Väčšinu básnických i prozaických diel napísal vo väzení, vychádzali ilegálne a boli preložené do mnohých jazykov (zbierky poviedok: Luuanda, 1963; Staré príbehy, Velhas histórias, 1974; Nové životy, Vidas novas, 1968; román Pravý život Dominga Xaviera, A vida verdadeira de Domingos Xavier, 1961; novela João Vencio: jeho lásky, Joao Vêncio: os seus amores, 1979). K ďalším významným angolským prozaikom patria Manuel Rui Alves Monteiro (*1941), Mário Lopes Guerra (*1939; často píše pod pseudonymom De Benudia) a Manuel dos Santos Lima (*1935). Najmladšiu generáciu autorov predstavujú Adriano Botelho de Vasconcelos (*1955), Isabel Ferreirová (Ferreira, *1958), Aníbal João da Silva Melo (*1955), José Eduardo Agualusa Alves da Cunha (*1960), Kardo Bestilo (*1976), Ndalu de Almeida (*1977; píše pod pseudonymom Ondjaki) a i.