africké literatúry — komplex literatúr písaných Afričanmi v domácich afrických i v európskych jazykoch v oblasti subsaharskej Afriky, ktorý zahŕňa aj tradičnú africkú ústne podávanú literatúru. Väčšina tradičných afrických spoločností nepoznala grafický spôsob zaznamenávania jazykového prejavu, písaná literárna tvorba u nich nemá dlhú tradíciu, bežný aj literárny úzus zachovávali zložitým systémom memorovania. Mimoriadne bohatá je dodnes živá ľudová slovesnosť, ktorá sa zachovala ústnym podaním (mýty, rôzne poetické žánre, chválospevy, eposy, bájky, rozprávky a ľudové múdroslovie, príslovia, porekadlá, úslovia, hádanky, sentencie). Používať v reči príslovia, porekadlá, úslovia, aforizmy a sentencie a poznať hádanky je v Afrike znakom múdrosti. Z afrického ľudového múdroslovia a z ústnej tradície čerpajú aj súčasní africkí spisovatelia. Tradične písané literatúry sa obmedzujú na geograficky menšiu oblasť.

Jedno z najstarších písem sveta vzniklo v Egypte, ktorý mal písanú literatúru už od 3. tisícročia pred n. l. Dlhá tradícia písomníctva je v Etiópii v jazyku ge’ez (stará etiópčina, jazyk starej Aksumskej ríše). Je písané slabičným písmom, ktoré sa pravdepodobne vyvinulo z pôvodného juhoarabského sabejského písma, doložené nápismi z posledných storočí pred n. l. a vznikla v ňom rozsiahla, zväčša historiografická a náboženská literatúra. Bohatá literatúra existuje aj v amharčine, ktorá vystriedala ge’ez ako úradný jazyk Etiópie a používa upravenú podobu tohto písma (je ním písaná aj literatúra v jazykoch tigriňa a tigrejčina). Hoci Tuaregovia aj niektorí iní Berberi používali písmo tifinag, jeho literárne použitie bolo obmedzené. Podobne to bolo aj pri iných pôvodných afrických grafických systémoch (písma Vajov, Mendov, Bamumov a i.). Tam, kde zasahoval vplyv islamskej kultúry a civilizácie, vznikali pod silným vplyvom arabskej náboženskej, náučnej, historiografickej aj krásnej literatúry a niektorých literárnych žánrov literatúry písané arabským písmom (berberská, hararská, swahilská, hauská, fulbská, kanurijská, somálska a i.).

Novodobé literatúry písané latinkou v afrických aj v európskych jazykoch začali vznikať až od 2. pol. 19. stor. (v angličtine písal O. Equiano; Samuel Ajayi Crowther, asi *1809, †1891; Africanus Horton, *1835, †1883; E. W. Blyden; J. E. Casely-Hayford a i.). Najväčší rozkvet dosiahla moderná umelecká literárna tvorba po 2. svet. vojne, resp. po získaní nezávislosti afrických krajín. Vývoj literárnej tvorby v európskych jazykoch nebol jednotný a vyrovnaný. Významné postavenie vo frankofónnej Afrike majú senegalská literatúra (L. S. Senghor, B. Diop, D. Diop, S. Ousmane a i.) a kamerunská literatúra (M. Beti, F. Oyono), ako aj jednotliví vynikajúci autori z Guiney (C. Laye; → guinejská literatúra), Mali (→ malijská literatúra) a Konga (T. U Tam’si; → konžská literatúra). Literárne dianie v celej frankofónnej Afrike ovplyvnilo hnutie négritude. V anglofónnej Afrike je to ghanská literatúra (K. Awoonor), nigérijská literatúra (W. Soyinka, Ch. Achebe, C. O. D. Ekwensi, T. M. Aluko a i.), kenská literatúra (Ngũgĩ wa Thiong’o) a juhoafrická literatúra, rýchlo sa vyvíjala literárna tvorba v Ugande (→ ugandská literatúra), Zimbabwe (→ zimbabwianska literatúra), Zambii (→ zambijská literatúra) a Malawi (→ malawijská literatúra). Najlepšiu časť literárnej produkcie tvoria africké literatúry písané po francúzsky, anglicky a portugalsky. Na konci 70. rokov 20. stor. nastal veľký rozkvet ženskej literárnej tvorby (Mariama Bâová, Bâ, *1929, †1981; Aminata Sow Fallová, Fall, *1941; Bessie Amelia Emery Headová, Head, *1937, †1986; G. Ogotová; A. A. Aidoová; B. Emechetová). Objavujú sa literárne diela písané pidžinizovanými formami angličtiny (A. Tutuola). Literatúry v afrických jazykoch tvoria skoro polovicu literárnej tvorby, od 70. rokov 20. stor. začali písať africkými jazykmi aj spisovatelia, ktorí dovtedy písali po anglicky alebo po francúzsky (Ngũgĩ wa Thiong’o), a africké literárne diela pôvodne napísané európskymi jazykmi sa prekladajú do hlavných afrických jazykov. Veľmi prudko sa rozvíja moderná swahilská literatúra v Tanzánii (→ tanzánijská literatúra) a v Keni, ako aj pôvodná literárna tvorba v gandčine v Ugande, v zuluštine, xhoštine, sothčine a tswančine v Juž. Afrike, v eweštine v Ghane a Togu, v jorubčine a hauštine v Nigérii, v kikujčine v Keni a v šončine v Zimbabwe. K africkým literatúram patria aj angolská literatúra, kapverdská literatúra, literatúra Lesotha, Botswany a Svazijska, malgašská literatúra a mozambická literatúra.

Achebe [ače-], Chinua (Albert Chinualumogu), 15. 11. 1930 Ogidi (neďaleko mesta Onitsha) – 21. 3. 2013 Boston, Massachusetts — nigérijský spisovateľ, literárny kritik a teoretik píšuci po anglicky. Dlhoročný profesor literatúry na Nigérijskej univerzite v Nsukke (spolkový štát Enugu), hosťujúci profesor na viacerých univerzitách v Spojenom kráľovstve a v USA. Patril k najvýznamnejším africkýcm prozaikom. V štyroch kritickorealistických románoch Svet sa rozpadá (Things Fall Apart, 1958), Boží šíp (Arrow of God, 1964), Už nikdy pokoj (No Longer at Ease, 1960) a Človek z ľudu (A Man of the People, 1966) zobrazil vývoj nigérijskej spoločnosti od nástupu kolonializmu až po získanie politickej nezávislosti. Konflikt tradičného a moderného v živote a myslení ľudí, ako aj mravnú a politickú krízu súčasnej africkej spoločnosti zobrazil v zbierkach poviedok Obetné vajce (The Sacrificial Egg, 1962) a Dievčatá vo vojne (Girls at War and Other Stories, 1972). Písal aj knihy pre deti, poéziu a eseje.

Aidoová (Aidoo), Ama Ata, predtým Christine, 23. 3. 1942 Abeadzi Kyiakor, neďaleko Saltpondu, Ghana — ghanská dramatička a prozaička píšuca po anglicky. Pochádza z kráľovskej rodiny akanských Fantov. Jej obľúbenou tematikou sú osudy žien na pozadí konfliktu africkej a európskej kultúry. V hre Dilema jedného strašidla (The Dilemma of a Ghost, 1965) sleduje manželskú drámu Afričana a jeho afroamerickej manželky. V dramatizácii starej ghanskej legendy Anowa (1970) a v zbierke poviedok Tu nie je príjemne (No Sweetness Here, 1970) sa dotýka otázok ženskej emancipácie. Medzi 1970 a 1985 publikovala málo. Až 1985 jej vyšla zbierka poézie Niekto hovorí niekedy (Someone Talking to Sometime). R. 1986 vydala rozprávky pre deti Orol a kuriatka (The Eagle and the Chickens) a 1987 Vtáky a iné básne (Birds and Other Poems, 1987). Za román Zmeny: Ľúbostný príbeh (Changes: A Love Story, 1991) získala 1992 literárnu cenu Commonwealth Writers’ Prize for Best Book (Africa). Ďalšie diela: zbierka poézie Rozhnevaný list v januári (An Angry Letter in January, 1992), poviedky Dievča, ktoré môže, a ďalšie príbehy (The Girl Who Can and Other Stories, 1997) a Diplomatické libry a iné príbehy (Diplomatic Pounds & Other Stories, 2012). Editorka antológie Africké ľúbostné príbehy – antológia (African Love Stories – an anthology, 2006). R. 2017 bolo v Ghane na jej počesť nazvané novozaložené centrum na podporu literárnej tvorby (Ama Ata Aidoo Centre for Creative Writing, aj Aidoo Centre) pri African University College of Communication.

Aluko, Timothy Mofolorunso, 14. 6. 1918 Ilesha – 1. 5. 2010 Lagos — nigérijský spisovateľ píšuci po anglicky. Autor románov Jeden muž, jedna žena (One Man, One Wife, 1959), Jeden muž, jedna mačeta (One Man, One Matchet,1964), Príbuzný a predák (Kinsman and Foreman, 1966), Šéf, vážený minister (Chief, the Honourable Minister, 1970) a Jeho veličenstvo (His Worshipful Majesty, 1973). Dej všetkých románov sa odohráva v záp. Nigérii, témou je ideový konflikt v politike a v živote.

Amadi, Elechi, 12. 5. 1934 Aluu, neďaleko Port Harcourt, Nigéria – 29. 6. 2016 Port Harcourt — nigérijský románopisec a dramatik píšuci po anglicky. V románoch Veľké rybníky (Great Ponds, 1969; slov. 1974) a Ihuoma z morských vĺn (The Concubine, 1966; slov. 1975) vykreslil svet starej Afriky nedotknutý modernizáciou a europeizáciou, starý morálny kódex, tradičný africký svetonázor a náboženské predstavy, ktoré ovplyvňujú atmosféru na dedine, život a myslenie jej obyvateľov. Zážitky z občianskej vojny v Nigérii po odtrhnutí Biafry (1967; bol členom nigérijských ozbrojených síl) spracoval v autobiografii, vojnovom denníku, Západ slnka v Biafre (Sunset in Biafra, 1973). Kritikou najoceňovanejší román Konkubína (The Concubine, 1966) bol 2007 sfilmovaný významným nigérijským režisérom Andym Amenechim (plným menom Andrew Nwabueze Amenechi, *1962). R. 1978 vydal román Otrok (The Slave) a 1986 román Odcudzenie (Estrangement). V poslednom románe Keď prišiel Boh (When God Came, 2011) sa po prvý raz pokúsil o žáner science-fiction. Autor veršovanej divadelnej hry Isiburu (1973), ako aj divadelných hier Papriková polievka a cesta (Peppersoup and The Road, 1977), Tanečník z Johannesburgu (Dancer of Johannesburg 1978), Žena z Calabaru (The Woman of Calabar 2002), filozofickej práce Etika v nigérijskej kultúre (Ethics in Nigerian Culture, 1982) a zbierky esejí a básní Hovoriť a spievať (Speaking and Singing, 2003).

angolská literatúra — literatúra napísaná prevažne po portugalsky na území Angoly i mimo neho a zaraďovaná do kontextu afrických literatúr. Publicistika sa v Angole rozvíjala od 2. pol. 19. stor., keď africkí vzdelanci spolu s Portugalčanmi začali vydávať časopisy, v ktorých uverejňovali etnografické a historické články venované poznaniu, interpretácii a rehabilitácii vlastnej kultúry; 1882 začal vychádzať prvý časopis vydávaný Afričanmi O Futuro de Angola. Zbierkou ľúbostnej poézie Delírium (Delírios, 1887) a prácou o angolskom folklóre Ľudová filozofia v angolských prísloviach (Filosofia popular em provérbios angolenses, 1891) vynikol v tomto období v oblasti krásnej literatúry básnik a znalec folklórnej literatúry Joaquim Dias Cordeiro da Matta (*1857, †1894). R. 1896 vznikla Angolská literárna spoločnosť (Associação Literária Angolense) a jej orgán Juventude Literária (Literána mládež). Sľubný rozvoj angolskej literatúry bol v 1. pol. 20. stor. na niekoľko desaťročí prerušený dovŕšením kolonizácie a vojenskou pacifikáciou Angoly, ako aj nástupom fašistickej diktatúry v Portugalsku.

Literárna kritika často priraďuje k angolskej literatúre dielo portugalského spisovateľa Soromenha Castra, ktorý v Angole prežil väčšinu života a ktorého dielo čerpá z afrického prostredia (zbierka poviedok Nhárí: dráma čiernych ľudí, Nhárí: O drama da gente negra, 1938; romány Noc úzkosti, Noite de angústia, 1939, Ľudia, pred ktorými niet cesty, Homens sem caminho, 1940; Mŕtva zem, Terra morta, 1949, čes. Mrtvá země, 1960; Obrat, Viragem, 1957; zbierka krátkych próz Poryv vetra a iné príbehy, Rajada e outras histórias, 1940). Portugalského pôvodu bol aj Tomaz Vieira da Cruz (*1900, †1960) žijúci od 1924 v Angole, kde 1929 – 31 redigoval časopis Mocidade (Mladosť). Vo svojich veršoch (zbierky Quissange – černošský smútok, Quissange – Saüdade nêgra, 1932; Tetovanie, Tatuagem, 1941; Cazumbi, 1950; súborne vyšli posmrtne pod názvom Angolské básne Tomaza Vieiru da Cruz, Poesia angolana de Tomaz Vieira da Cruz, 1961) písaných v duchu lusotropikalizmu oslavoval zmierenie obidvoch rás a vytvorenie ideálnej, nadrasovej spoločnosti. Symbolom tohto uzmierenia je krásna žena – mulatka. Mimoriadne bohatá je tvorba ďalšieho predstaviteľa staršej generácie angolských spisovateľov Ó. B. Ribasa (romány Kráčame hmlou, Nuvens que Passam, 1927; Uanga. Feitiço, U. Kúzlo, 1951; zbierky poviedok Kvety a tŕnie, Flores e Espinhos, 1948; Ozveny z mojej zeme. Angolské drámy, Ecos de minha terra. Dramas angolanos, 1952). Najväčší vklad do angolskej literatúry vniesol svojou básnickou tvorbou Geraldo Bessa Victor (*1917, †1985), ktorý sa inšpiroval africkou ľudovou slovesnosťou a v duchu estetiky silno pripomínajúcej filozoficko-estetické ideály hnutia négritude ospieval čiernu rasu, ako aj Afriku a jej kultúru (zbierky Rozptýlené ozveny, Ecos dispersos, 1941; Vo zvuku marímb, Ao som das marimbas, 1943; Pod oblohou, Debaixo do céu, 1949; Opustená kaďa, Cubata abandonata, 1958).

Po období určitej stagnácie, pre ktoré bola charakteristická moralizujúca próza s didaktickým zameraním a so záujmom o folklór, sa koncom 40. rokov 20. stor. začala v Angole, ako aj v ostatných portugalských kolóniách v Afrike a medzi študentmi z kolónií v Lisabone intenzívne rozvíjať kultúrna a literárna aktivita. Výrazom odporu proti politike kultúrnej asimilácie a ideológii lusotropikalizmu sa stalo úsilie o poznanie a rehabilitáciu africkej kultúry, vlastných kultúrnych hodnôt, na ktorých bolo možné začať budovať národné uvedomenie. Vyjadrenie našlo vo vzniku angolského kultúrneho hnutia Poďme objavovať Angolu (Vamos descobrir Angola) a 1948 v založení Strediska afrických štúdií (Centro de Estudos Africanos) v Lisabone, ako aj literárneho časopisu Posolstvo (Mensagem). Pri vzniku hnutia stáli najvýznamnejší predstavitelia angolskej inteligencie, čierni, bieli aj miešanci. K jeho najvýraznejším predstaviteľom patria ideológ a teoretik hnutia Viriato Francisco Clemente da Cruz (*1928, †1973), básnik, vedúci predstaviteľ odbojového hnutia proti portugalskému kolonializmu a prvý prezident nezávislej Angoly A. A. Neto, ako aj básnik a politik António Jacinto do Amaral Martins (*1924, †1991), ktorý vo svojich básňach (zbierka Básne, Poemas, 1961) dosiahol mimoriadny estetický účinok afrikanizovaním portugalčiny a vyjadrením afrického rytmu; rytmus a melódiu tradičnej africkej poézie evokujú najmä básne Viriato da Cruz, ktoré myšlienkovým nábojom pripomínajú aj tvorbu básnikov négritude. Postupne začali vznikať literárne skupiny, napr. Hnutie nových básnikov Angoly (Movimento dos novos poetas de Angola), a študentské časopisy. R. 1952 bola založená Angolská kultúrna spoločnosť (Sociedade Cultural de Angola), ktorá začala 1957 vydávať časopis Cultura (Kultúra). V búrlivom myšlienkovom kvase sa začala rodiť moderná revolučná, angažovaná poézia i próza (najmä krátka poviedka) s ostrým antikoloniálnym a spoločenskokritickým nábojom. V období vrcholiaceho národnooslobodzovacieho boja a partizánskej vojny charakterizovala angolskú poéziu i prózu vysoká politická angažovanosť a bytostná spätosť angolských literátov s bojom proti portugalskému kolonializmu, v ktorom mnohí zahynuli. Po získaní nezávislosti a vyhlásení Angolskej ľudovej republiky (11. 11. 1975) zaujali mnohí literáti vysoké funkcie v štátnom a politickom aparáte.

Vlasteneckú poéziu so silnými sociálnymi motívmi písali Alexandre Mendonça de Oliveira Dáskalos (*1924, †1961), Mário António Fernandes de Oliveira (*1934, †1989), Henrique Lopes Guerra (*1937), Francisco Fernando da Costa Andrade (*1936, †2009), António Mendes Cardoso (*1933, †2006), Helder Guilherme Ferreira Neto (*1939, †1977), Alda Larová (Lara, plným menom Alda Ferreira Pires Barreto de Lara Albuquerque, *1930, †1962), Saidy Vieira Dias Mingas (*1943, †1977; písal pod pseudonymom Gasmin Rodrigues) a Deolinda Rodriguesová (Rodrigues, plným menom Deolinda Rodrigues Francisco de Almeida, *1939, †1967), ktorí vo svojich veršoch opisovali utrpenie prostých ľudí a vyzývali k jednote a k solidarite v boji za slobodu. Ich básne sú roztrúsené v rôznych časopisoch, k systematickému vydávaniu angolskej poézie bolo možné pristúpiť až po oslobodení.

Veľkú zásluhu na propagácii angolskej poézie má literárny kritik a najväčší znalec modernej africkej literatúry písanej po portugalsky Mário Coelho Pinto de Andrade (*1928, †1990), ktorý vydal niekoľko antológií (Zošit černošskej poézie písanej po portugalsky, Caderno de poesia negra de expressão portuguesa, 1953; spolu s Franciscom José Tenreirom, *1921, †1963; Africká literatúra v portugalskom jazyku, Antologia de poesia negra de expressão portuguesa, 1958). K trpkým osudom tzv. contractados (ľudí na nútených prácach v baniach a na plantážach portugalských kolónií) sa v zbierke básní Útek (Fuga, 1960) tematicky vrátil básnik a prozaik Arnaldo Moreira dos Santos (*1935; niekedy používa pseudonym Ingo Santos), autor mnohých básní a poviedok, ktoré vychádzali časopisecky (výber z poviedok vyšiel v zbierke Quinaxixe,1965).

Najlepší a najvýznamnejší súčasný angolský prozaik L. Vieira sa síce narodil v Portugalsku, ale dokázal sa s africkým prostredím tak zžiť a dokonale absorbovať africkú kultúru, že ho mnohí literárni kritici pokladajú za černošského spisovateľa. Väčšinu básnických i prozaických diel napísal vo väzení, vychádzali ilegálne a boli preložené do mnohých jazykov (zbierky poviedok: Luuanda, 1963; Staré príbehy, Velhas histórias, 1974; Nové životy, Vidas novas, 1968; román Pravý život Dominga Xaviera, A vida verdadeira de Domingos Xavier, 1961; novela João Vencio: jeho lásky, Joao Vêncio: os seus amores, 1979). K ďalším významným angolským prozaikom patria Manuel Rui Alves Monteiro (*1941), Mário Lopes Guerra (*1939; často píše pod pseudonymom De Benudia) a Manuel dos Santos Lima (*1935). Najmladšiu generáciu autorov predstavujú Adriano Botelho de Vasconcelos (*1955), Isabel Ferreirová (Ferreira, *1958), Aníbal João da Silva Melo (*1955), José Eduardo Agualusa Alves da Cunha (*1960), Kardo Bestilo (*1976), Ndalu de Almeida (*1977; píše pod pseudonymom Ondjaki) a i.

Armah, Ayi Kwei, 28. 10. 1939 Takoradi, dnes Sekondi-Takoradi — ghanský spisovateľ, básnik a esejista píšuci po anglicky. Verše, poviedky a eseje publikoval v časopisoch Okyeame, The New African a Présence Africaine. V spoločenskokritických románoch Krásni sa ešte nenarodili (The Beautiful Ones Are Not Yet Born, 1968), Fragmenty (Fragments, 1970; slov. Návrat, 1977) a Prečo nám tak žehnajú? (Why Are We So Blest?, 1972) odhaľuje morálny a duchovný úpadok a problémy modernej africkej spoločnosti. V historickom románe Liečitelia (The Healers, 1978) analyzuje príčiny úpadku Ašantskej ríše.

Armattoe [-tú], Raphael Ernest Grail, aj Armattu, 12. 8. 1913 Keta, Ghana – 21. 12. 1953 Hamburg — ghanský básnik píšuci po anglicky, lekár a antropológ. Jeho dielo zahŕňa práce z medicíny a antropológie, ako aj dve zbierky lyrických veršov Medzi pralesom a morom (Between the Forest and the Sea, 1950) a Cesta do hlbín černochovej duše (Deep Down the Blackman’s Mind, 1954) s motívmi lásky a africkej prírody. Vyjadril v nich životné skúsenosti z pobytu v Európe a zamýšľal sa nad osudom Afriky, nad utrpením a revoltou Afričanov proti materiálnemu a duchovnému útlaku.

Awoonor, Kofi, do októbra 1968 George Awoonor-Williams, 13. 3. 1936 Wheta – 21. 9. 2013 Nairobi — ghanský básnik a spisovateľ píšuci po anglicky a ewesky, literárny kritik, propagátor africkej kultúry. Zážitkami z detstva a ústnou ľudovou poéziou sa inšpiroval v zbierkach Znovuobjavenie a iné básne (Rediscovery and Other Poems, 1964) a Noc mojej krvi (Night of My Blood, 1971), pobytom v Amerike a v ghanskom väzení v zbierkach Zvez ma, pamäť (Ride Me, Memory, 1973) a Dom pri mori (The House by the Sea, 1978). Román Táto zem, môj brat (This Earth, My Brother, 1971) je kritikou devalvácie tradičných duchovných hodnôt. Román Nakoniec prichádza cestovateľ (Comes the Voyager at Last, 1992) je príbehom Afroameričana, ktorý cestuje do Ghany, aby unikol rasizmu v USA a hľadal miesto, ktoré by mohol nazvať domovom. Autor esejí Prsia zeme (The Breast of the Earth, 1975) o afrických dejinách, literatúrach a kultúre. Zahynul pri teroristickom útoku.

Bâ, Amadou Hampâté, 1900 al. 1901 Bandiagara – 15. 3. 1991 Abidžan, Pobrežie Slonoviny — malijský spisovateľ, historik a etnograf píšuci po francúzsky. Znalec a propagátor tradičnej africkej ľudovej slovesnosti. Spoluautor objavnej monografie Fulbská ríša v Masine (L’Empire peul du Macina, 1955). V dielach Koumen, iniciačný text fulbských pastierov (Koumen, texte initiatique des pasteurs peuls, 1961) a Kaïdara, fulbský iniciačný text (Kaïdara, récit initiatique peul, 1969) spracoval tajné mytologické učenie fulbských pastierov. Autor diel Aspekty africkej civilizácie: osobnosť, kultúra, náboženstvo (Aspects de la civilisation africaine: personne, culture, religion, 1972) o afrických tradíciách, kultúre a náboženstve a Trblietanie veľkej hviezdy po obradnom kúpeli: fulbské iniciačné texty (L'éclat de la grande étoile suivi du Bain rituel: récits initiatiques peuls, 1974) o africkom orálnom umení, románu Wangrinov podivuhodný osud alebo triky afrického tlmočníka (L’Étrange destin de Wangrin ou Les roueries d'un interprète africain, 1973; čes. 1979) a knihy o svojom moslimskom učiteľovi Život a učenie Tierna Bokara, mudrca z Bandiagary (Vie et enseignement de Tierno Bokar, le sage de Bandiagara, 1957). R. 1974 získal za román Wangrinov podivuhodný osud alebo triky afrického tlmočníka a 1991 za memoáre Amkoullel, fulbské dieťa (Amkoullel, l'enfant peul, 1. diel, 1991; 2. diel Áno, veliteľ!, Oui mon commandant!, vyšiel 1994) Veľkú literárnu cenu čiernej Afriky (Grand prix littéraire d’Afrique noire).

hainteny [malgašsky] — malgašská ľudová poézia. Obľúbená básnická forma sporu, kde dvaja antagonisti súťažia o vtipnejšiu a žartovnejšiu odpoveď. Hainteny vždy obsahujú príslovia, porekadlá a bájky a sú sprevádzané hudbou. Môžu mať aj ľúbostný a elegický charakter. Haintenmi sa vo svojej tvorbe inšpiroval malgašský spisovateľ Flavien Ranaivo (*1914, †1999) a tvoria základ jeho veršov.

Hazoumé [azume], Paul, 16. 4. 1890 Porto Novo – 18. 4. 1980 Cotonou — beninský spisovateľ píšuci po francúzsky. Pôsobil ako učiteľ v Ouidahu, Cotonou a Abomey. Študoval históriu a etnografiu, zaujímal sa o ľudové tradície, 1938 – 39 pracoval v africkom oddelení Musée de l’Homme v Paríži. Získané poznatky zúročil v eseji Krvavý pakt v Dahome (Le pacte du sang au Dahomey, 1937). Za historický román Doguicimi (D., 1938), v ktorom čerpá z histórie Dahomejskej ríše a realisticky opisuje život a zvyky na dvore kráľa Gheza, získal viacero literárnych cien. Román je prvým beninským a zároveň prvým africkým románom napísaným po francúzsky.

kamerunská literatúra — literatúra napísaná v lokálnych afrických jazykoch Kamerunu, ako aj vo francúzštine a v angličtine. K najstarším patria literárne diela napísané v jazykoch douala, mom (jazyk vo východnej Nigérii a v severnom Kamerune) a bulu. Koncom 19. stor. bamumský sultán Njoya, ktorý vytvoril vlastné písmo, napísal v jazyku mom niekoľko diel, v ktorých zachytil miestne tradície, ako aj svoju koncepciu náboženstva spočívajúcu v syntéze kresťanstva, islamu a afrických náboženských predstáv. R. 1932 vydal Jean-Louis Njemba Medou (*1902, †1966) v jazyku bulu prvý kamerunský román Strašne biely duch (Nnanga Kon).

Kamerun patrí popri Senegale k najvýznamnejším centrám po francúzsky písanej africkej literatúry. V 20. a 30. rokoch 20. stor. vyšli prvé po francúzsky napísané poviedky Isaaca Moumého Etiu (*1889, †1939). K najvýznamnejším predstaviteľom prvej generácie po francúzsky píšucich spisovateľov, ktorí vynikli tvorbou románov s ostrou kritikou koloniálnej éry, patria M. Beti (Chudák Kristuspán z Bomby, Le pauvre Christ de Bomba, 1956), F. Oyono (Starý černoch a medaila, Le vieux nègre et la médaille, 1956), R. Philombé, Benjamin Matip (*1932) a F. Bebey. Predstavitelia druhej generácie po francúzsky píšucich spisovateľov, napr. Pabé Mongo (*1948), Yodi Karone (vlastným menom Alain Ndongo Ndiye, *1954), Paul Dakeyo (*1948), David Ndachi Tagne (*1958), Joseph Jules Mokto (*1945) a Paul Tchakoute (*1945), sa zamerali na kritickú analýzu pomerov v krajine v období po získaní nezávislosti, ako aj na problémy modernizujúcej sa africkej spoločnosti. Tematicky k nim možno priradiť aj romány autorov prvej generácie Pitva dekolonizácie (Autopsie d’une décolonisation, 1972) M. Betiho a Kráľ Albert z Effidi (Le Roi Albert d’Effidi, 1976) F. Bebeya.

K najvýznamnejším kamerunským spisovateľkám patria prozaičky Marie-Thérèse Assigová Ahandová (Assiga Ahanda, *po 1940) a Lydie (Sophie) Doohová Bunyová (Dooh Bunya, *1933) a dramatičky Rabiatou Njoyová (Njoya, *1945) a Werewere Likingová (Liking, *1950) pôsobiaca v Pobreží Slonoviny, kde si získala renomé inscenáciami s prvkami tradičného a moderného divadla. Pozornosť literárnej kritiky vzbudili aj romány mladšej generácie kamerunských spisovateliek, napr. Tyranské lásky (Amours tyranniques, 2006) Brigitte Tsobgnyovej (Tsobgny, *1961), Obrysy dňa, ktorý prichádza (Contours du jour qui vient, 2006) Léonory Mianovej (Miano, *1973) či Prajem vám dážď (Je vous souhaite la pluie, 2006) Élizabeth Tchounguiovej (Tchoungui, *1974). Autorom úspešných rozhlasových hier je dramatik Guillaume Oyônô-Mbia (*1939).

Po anglicky písaná kamerunská literatúra, ktorá sa začala rozvíjať v 60. rokoch 20. stor. (najmä na univerzitách v mestách Buea a Yaoundé), je v súčasnosti minoritnou. K najznámejším po anglicky píšucim spisovateľom patria básnik, prozaik a výtvarník Mbella Sonne Dipoko (*1936, †2009), ku ktorého najvýznamnejším dielam patria romány Niekoľko nocí a dní (A Few Nights and Days, 1966) a Kvôli ženám (Because of Women, 1969) i básnická zbierka Zamilovaní čierni a bieli (Black and White in Love, 1972), ďalej Linus Tongwo Asong (*1947, †2012), Bole Butake (*1948) a dramatik a básnik Bate Besong (*1954, †2007). R. 1986 vyšla antológia s ukážkami tvorby pätnástich kamerunských spisovateľov Balafon: Antológia po anglicky písanej kamerunskej literatúry (Balafon: An Anthology of Cameroon Literature in English).

kapverdská literatúra — patrí k najbohatším literatúram v portugalsky hovoriacich krajinách Afriky, je písaná v portugalčine alebo v kapverdskej kreolčine, viacerí autori tvoria v obidvoch jazykoch. Za národného básnika píšuceho v kapverdskej kreolčine je považovaný spisovateľ a novinár Eugénio Tavares (*1867, †1930), ktorý sa preslávil najmä textami piesní domáceho hudobného štýlu morna. Nestorom kapverdskej literatúry písanej po portugalsky je básnik José Lopes da Silva (*1872, †1962), ktorý vydal okolo 10 básnických zbierok. Rozvoj modernej poézie aj prózy nastal po 1936 po založení literárnej revue Claridade (Jas), okolo ktorej sa združili poprední kapverdskí literáti, napr. básnik Jorge Barbosa (*1902, †1971), dlhoročný redaktor revue Baltasar Lopes da Silva (*1907, †1989), ktorý písal poéziu i prózu v obidvoch jazykoch a 1960 vydal výber z kapverdskej literatúry Antológia súčasnej kapverdskej prózy (Antologia da ficção cabo-verdiana contemporãnea), básnik a prozaik Manuel Lopes (*1907, †2005), ako aj António Aurélio Gonçalves (*1901, †1984), ktorý v tvorbe zobrazoval osudy žien. Mladšia generácia básnikov, napr. Mário Fonseca (*1939, †2009), Ovídio de Sousa Martins (*1928, †1999) a Ónesimo Silveira (*1935), sa inšpirovala tvorbou literárnej skupiny Certeza (Istota) sformovanej po 1944. K významným predstaviteľom súčasnej generácie spisovateľov patrí napr. Germano Almeida (*1945).

Kayira [-ji-], Legson, 10. 5. 1942 Mpale – 14. 10. 2012 Londýn — malawijský spisovateľ z bantuského etnika Tumbukov píšuci po anglicky. Študoval na Skagit Valley College v Mount Vernon (Washington) v USA a na Cambridgeskej univerzite. Vo svojich dielach sa venoval témam zo života na malawijskom vidieku a sociálnym témam, ako aj satire kritizujúcej režim doživotného prezidenta K. H. Bandu. Napísal autobiografiu Pokúsim sa (I Will Try, 1965) a romány Tieň na obzore (The Looming Shadow, 1968), v ktorom opísal zápas medzi starými tradíciami a importovanými, novými ideami, Jingala (J., 1969), ktorého témou je spor medzi otcom a synom, Čierne a krásne veci (Things Black and Beautiful, 1970), Štátny úradník (The Civil Servant, 1971) a Zadržaný (The Detainee, 1974).

Keïta Fodéba [kej-], aj Fodéba Keïta, 19. 1. 1921 Siguiri – 27. 5. 1969 Konakry — guinejský choreograf, hudobník, básnik, dramatik a politik. Od 1947 študoval právo v Paríži, kde 1948 založil tanečný súbor Théâtre Africain, 1952 premenovaný na Les Ballets Africains (→ Africký balet), ktorý propagoval tradičnú guinejskú kultúru, hudbu a tanec; so súborom podnikol úspešné turné. Po návrate do Guiney spolupracoval 1956 – 57 s A. S. Tourém (od 1958 prezident Guiney) v politickej strane Africké demokratické zhromaždenie (Rassemblement démocratique africain, RDA). R. 1961 sa stal ministrom obrany a bezpečnosti, 1965 z politických príčin internovaný v koncentračnom tábore Camp Boiro (na predmestí Konakry) zriadenom pre odporcov diktátorského prezidenta A. S. Tourého, 1969 zastrelený bez súdu. Autor básnických zbierok Africké básne (Poèmes africains, 1950) a Africké zore (Aube africaine, 1957) i divadelných hier Učiteľ (Le Maître d’école, 1952) a Polnoc (Minuit, 1952).

kenská literatúra — literatúra napísaná vo swahilčine, v angličtine a v lokálnych afrických jazykoch autormi pochádzajúcimi z územia dnešnej Kene. Patrí sem aj orálna literatúra, ktorá má dlhú tradíciu a zachovala sa v lokálnych jazykoch, ako aj písaná literárna tvorba vo swahilčine (najmä poézia a kroniky); najstaršie zachované literárne pamiatky pochádzajú z 18. stor. K najznámejším swahilským dielam patrí epos Príbeh o Tambuke (Utendi wa Tambuka, 1728) ktorý napísal Mwengo (18. stor.) na dvore sultána mesta Pate na rovnomennom ostrove. Najvýznamnejším súčasným spisovateľom píšucim po anglicky je kikujský prozaik, dramatik, literárny kritik a esejista Ngũgĩ wa Thiong'o, ktorého prvý román Neplač, dieťa (Weep Not, Child, 1964) je prvým po anglicky napísaným východoafrickým románom. K významným autorom píšucim po anglicky patria aj Grace Ogotová (Ogot, *1930, †2015), Meja Mwangi (*1948), Margaret Ogolová (Ogola; *1958, †2011) a Binyavanga Wainaina (*1971), k autorom píšucim po swahilsky patria básnici Nassir Juma Bhalo (*1942, †2014), ktorý bol známy aj ako hudobník (v hudobnom žánri taarab), Abdilatif Abdalla (*1946) a Ahmed Sheikh Nabahany (*1927), z prozaikov je najznámejší Kyallo Wadi Watimila (*1965), ktorý debutoval románom Moc modlitby (Nguvu ya Sala, 1999).

Kezilahabi, Euphrase, 13. 4. 1944 Namagondo, ostrov Ukerewe, región Mwanza — tanzánijský spisovateľ píšuci po swahilsky. Študoval na univerzite v Dar es Salaame a v USA na Wisconsinskej univerzite v Madisone (Wisconsin). Po štúdiách pôsobil ako učiteľ na rôznych školách v Tanzánii a na univerzite v Dar es Salaame, od 2003 na Botswanskej univerzite v Gaborone. Debutoval románom Rosa Mistika (R. M., 1971), umeleckú zrelosť dosiahol románom Nepodarenec (Kichwamaji, 1974). V románe Svet je bojové pole (Dunia uwamja wa fujo, 1975) sa inšpiroval politickými zmenami po prijatí ideológie afrického socializmu (→ ujamaa) v Tanzánii, podobného zamerania sú aj politickosatirický román Hadia koža (Gamba la nyoka, 1979), viaceré poviedky publikované časopisecky i v rôznych antológiách, ako aj divadelná hra Marxove kraťasy (Kaptula la Marx, 1996). Autor zbierok poézie Bolesť (Kichomi, 1974) a Vojdite, prosím (Karibu Ndani, 1988), v ktorých ako prvý vo swahilskej poézii použil voľný verš.