anarchizmus

anarchizmus [gr.] — hnutie, ktorého základným cieľom je anarchia. Jeho východiskom je neuznanie žiadneho morálneho zdôvodnenia existencie vlády a politického systému. Hnutie odmieta uznať legitimitu a nevyhnutnosť akejkoľvek moci, preto chce odstrániť politickú aj ekonomickú moc (vlastníctvo je krádež). Anarchizmus je viac morálnym a sociálnym ako politickým hnutím. Ako politická doktrína je založený na presvedčení, že spoločnosť nepotrebuje štát a ľudia majú uspokojovať vlastné potreby priamo, bez organizujúceho sprostredkovateľa. Človek by mal požívať absolútnu slobodu, preto anarchizmus preferuje priamu demokraciu. O koncepcii usporiadania spoločnosti bez existencie akýchkoľvek vládnucich či aspoň organizačných štruktúr teoretizovali už antickí filozofi. V novoveku jej náčrt podal T. Hobbes. Filozofický základ anarchizmu položil M. Stirner, ktorý Heglovu ideu odcudzenia aplikoval na také sociálne javy, ako sú štát, právo, morálka, rodina ap. Pojem anarchizmus zaviedol francúzsky socialista J. P. Proudhon; okrem neho najvýznamnejšími ideovými tvorcami anarchizmu boli W. Godwin a M. A. Bakunin. Obhajcami nenásilného anarchizmu boli L. N. Tojstoj a M. K. Gándhí. Anarchizmus našiel ohlas aj na Slovensku (anarchistické skupiny sústredené okolo časopisu Der Sozialist, ktorý vydával koncom 19. stor. J. Zlocha z Trnavy). Anarchizmus má dva smery: jeden používa akékoľvek prostriedky na odstránenie štátu (vrátane politického teroru a vrážd), druhý má blízko k pacifizmu a nenásilným odporom chce rozvrátiť štátny mechanizmus. Idey anarchizmu využil aj K. Marx, ktorý vo svojej teórii medzi odstránenie existujúceho štátu a úplnú likvidáciu štátu postavil neurčité obdobie diktatúry, čím získal prvotnú podporu anarchistov v boji proti buržoáznemu štátu. V. I. Lenin sa spojil s anarchistami pri získavaní moci, boľševici po revolúcii odstraňovali vplyv anarchistov aj s ich nositeľmi. K významnejším anarchistickým politickým akciám v 20. stor. patrilo zavraždenie amerického prezidenta W. McKinleyho 1901 a následníka rakúsko-uhorského trónu arcivojvodu Františka Ferdinanda d’Este 1914. Vraždy ukázali neschopnosť akéhokoľvek systému uchrániť jednotlivého politika pred teroristickou akciou, no zároveň nemožnosť deštruovať politický systém individuálnym terorom, hoci tento môže byť zámienkou na aktivity s ďalekosiahlymi dôsledkami (napr. začatie svet. vojny). V Česku v 1. polovici 90. rokov 20. stor. dochádzalo k súčinnosti anarchistických a pacifistických skupín, čo bol dôsledok prevládania nenásilnej filozofie v anarchizme. Tieto skupiny mali blízko ku Gándhího názoru na maximálnu redukciu štátnych zásahov do života človeka. Vo Francúzsku sa anarchizmus dostal do odborárskeho hnutia, čo spôsobilo jeho radikalizáciu. Na prelome 60. a 70. rokov 20. stor. sa anarchizmus výrazne prejavil v študentských aktivitách, najmä vo Francúzsku a v USA. V Paríži vypukli pouličné boje za spojenia anarchistov a radikálov. Vlna anarchie prešla cez Mexiko a Južnú Ameriku do Japonska a Južnej Kórey. V modernej teórii vedeckého poznania sa stretávame s tzv. metodologickým anarchizmom (P. K. Feyerabend), ktorý súvisí s postmodernistickým myslením.