Almorávidovci

Almorávidovci, arab. al-Murábitún — berberská dynastia vládnuca 1061 – 1147 v severozápadnej Afrike. Založil ju moslimský reformátor Abdalláh ibn Jásín, ktorý vyzýval k očiste islamu od deformácií a nemorálnosti. Vytvoril bojovný duchovný rád Almorávidovcov, ktorý 1048 – 56 ovládol časť územia dnešnej Záp. Sahary a juž. Maroka. Najvýznamnejší vodca Almorávidovcov Júsuf ibn Tášfín (1061 – 1107) založil 1070 nové hlavné mesto Marrákeš, 1071 – 82 ovládol záp. Alžírsko, 1082 sa na žiadosť andalúzskych kniežat o pomoc proti reconquiste vylodil v Andalúzii, 1086 porazil Alfonza VI. Statočného v bitke pri Sacraliase (aj bitka pri Zálake; dnes Sagrajas, pri Badajoze) a začlenil územie Andalúzie do svojej ríše. Jeho syn Alí (*1084, †1143) dobyl 1110 Zaragozu a 1116 Baleárske ostrovy. Ríšu oslabili mocenské boje a náboženská neznášanlivosť a po dobytí Marrákeša Almohádovcami 1147 zanikla.

Za dynastie Almorávidovcov vynikali vo vede a v umení filozof Ibn Bádždža (Avempace), astronóm Džábir ibn Aflah (*1100, †1150), básnik Ibn Zajdún (*1003, †1071), literát a teológ Ibn Hazm, historik Ibn Hajján (*987, †1075), geograf al-Bakrí (*1014, †1094). Zo stavebných pamiatok tohto obdobia bola najslávnejšia Veľká mešita v alžírskom Tlemcene; po dobytí ríše Almohádovcami boli vo veľkej miere zničené (Marrákeš).