alexandrín

alexandrín [vl. m.] — dvanásťslabičný (mužský) a trinásťslabičný (ženský) jambický verš so stálou prestávkou (→ dieréza) po šiestej alebo po siedmej slabike (tretej stope) verša; nazvaný podľa starofrancúzskej epickej poémy Alexandreis. Sylabický alexandrín je charakteristickým typom verša poézie slovenského romantizmu (S. Chalupka, J. Kráľ, J. Botto a i.). K obidvom typom alexandrínskeho verša sa môže viazať iná významová hodnota: dvanásťslabičný verš je napr. v Smrti Jánošíkovej J. Bottu vyjadrením Jánošíkovej voľnosti a slobody, kým trinásťslabičné verše sa viažu na tragický obsah. Typickým príkladom je piaty spev Smrti Jánošíkovej, v ktorom sa striedajú obidva sylabické typy verša:

”Zhotuj dušu k odchodu! // – kto mi to povedá ?” 13 a

Chce ruku hor’ zodvihnúť, // ale sa mu nedá. 13 a

A hlas jeden preletí // zimným víchrom cezeň: 13 b

”Bols’, Jánošík, voľný pán, // ale si už väzeň!” 13 b

Voľnosti, voľnosti, // mával som ťa dosti, 12 c

a teraz ťa nemám // ani za dve hrsti ! 12 c

S. Chalupka napísal báseň Mor ho! trinásťslabičným veršom:

Zleteli orli z Tatry // tiahnu na podolia, 13 a

ponad vysoké hory, // ponad rovné polia, 13 a

preleteli cez Dunaj, // cez tú šíru vodu, 13 b

sadli tam za pomedzím // slovenského rodu. 13 b