africké divadlo

africké divadlo — princíp scénického stvárňovania deja existoval v Afrike už dávno pred vznikom činohry európskeho typu, ktorá sa začala rozvíjať až v modernom období pod vplyvom európskej drámy; divadelné umenie tu nie je novým javom. Tradičné africké dramatické prejavy vznikali v úzkej závislosti od náboženských obradov a mytologickej tematiky. Spoločenstvu mali zabezpečiť požehnanie, teda hojnosť a plodnosť, a odvrátiť všetko negatívne. Charakteristické pre ne je úzke spojenie mimetických prvkov s hudbou a tancom. Na rozdiel od Európy, kde došlo k diferenciácii opery, operety, muzikálu, činohry, baletu a pantomímy, africká tradícia preferuje syntetické divadlo. Veľmi obľúbené sú dramatické produkcie uvádzané počas každoročných festivalov, tematicky čerpajúce z afrického folklóru a zo všedného života. Rozšírené sú inscenácie mytologických príbehov a tzv. maškarád, tanečné slávnosti v maskách, v Nigérii napr. Egungun (u Jorubov), obrady tajnej ženskej spoločnosti Gelede, Egwugwu (u Ibov) a Ekpo (u Ibibiov). Predstavenia masiek sa viažu na agrárny cyklus, ale konajú sa aj vo vzťahu k lovu a rybolovu, preto predstavujú nielen ľudí, ale aj zvieratá (krokodíl, žralok, antilopa). Niekedy zosobňujú živelné sily (oheň, vietor, blesk, hrom) alebo predstavujú neželané sociálne správanie (zlodej, lenivec); masky liečiteľov vymetajú choroby. Kostým z rastlinných vláken či textílií má za úlohu úplne skryť totožnosť aktéra. Pri pohrebných obradoch vážených starých ľudí aktéri mimeticky sprítomňujú zosnulých. V duchu reinkarnačných predstáv tradičných afrických spoločenstiev masky sprítomňujú aj mŕtvych predkov, čím zabezpečujú ich kontakt so žijúcimi – divadelné konanie sa opiera o vieru, že ak sú mŕtvi spokojní, vracajú sa naspäť na svet v deťoch. Popri vystúpeniach jednotlivých masiek a každoročných festivaloch existujú aj také, ktoré sa konajú len raz za niekoľko rokov, napr. idžoský festival Owu Aru Sun z delty Nigeru. Zložitý cyklus niekoľkých desiatok predstavení predvádzaný členmi spoločnosti Ekine je akousi rekolekciou pamäti etnika. V oblasti nigerskej delty sú dôležitou súčasťou predstavení masiek virtuózne tanečné kreácie, vo vnútrozemí (napr. u Ibov) sa často najviac oceňuje schopnosť aktéra niesť ťažký kostým. Stáročná tradícia dvorných rapsódov – griotov, ku ktorých vyjadreniu patria aj prvky mimézis, pretrvala aj v čiastočne islamizovaných a v islamizovaných častiach záp. Afriky (Burkina, Guinea, Mali, Pobrežie Slonoviny).

Africké mestské divadlo je z obsahovej aj z formálnej stránky pod vplyvom afrických dramatických tradícií a európskeho divadla, ktoré preniklo do Afriky v koloniálnom období. Dôležitú úlohu pritom zohralo aj školstvo (pôsobenie európskych pedagógov), vyučovanie v európskych jazykoch a štúdium afrických umelcov v Európe a USA. Vplyv európskeho divadla nebol v jednotlivých afrických krajinách rovnaký. V 30. rokoch 20. stor. sa kresťanské cirkvi pokúšali využiť africký záujem o divadlo, so žiakmi misijných škôl pripravovali inscenácie dramatizovaných epizód z Biblie, najčastejšie vyhnanie Adama a Evy z raja, narodenie Ježiška v Betleheme a Jozef a jeho bratia. V Senegale v škole Williama Pontyho na ostrove Gorée, kde študovali aj žiaci z Dahome, Mali, Pobrežia Slonoviny a iných afrických frankofónnych krajín, sa od 1933 konali každoročné festivaly divadelných inscenácií. Popri biblických príbehoch sa inscenovali aj africké mytologické námety, mravoučné príbehy, folklórne hry a historické drámy. Pod európskym kultúrnym vplyvom vznikali v ranom období preklady a adaptácie diel niektorých významných európskych dramatikov (W. Shakespeara, Molièra), ktoré sa často afrikanizovali a ich dej sa prenášal do afrického prostredia. Po nich nasledovali prvé samostatné dramatické pokusy absolventov škôl – Bernard Dadié (*1916, †2019), François Joseph Amon d’Aby (*1913, †2007) a Germain Coffi Gadeau (*1913, †2000) z Pobrežia Slonoviny. Charakteristickým rysom raných divadelných hier je ich didaktickosť a snaha využiť divadlo ako nástroj osvety a vzdelávania v boji proti rôznym prežitkom, predsudkom a spoločenským nešvárom. Po 2. svet. vojne vznikali profesionálne scény (v Pobreží Slonoviny Théatre Indigène de la Côte-d’Ivoire, 1954 Théatre du Palais v senegalskom Dakare, 1960 Beninské národné divadlo, 1961 Dramatické štúdio na Ghanskej univerzite v Akkre, nigérijský klub Mbari, 1962 Národné divadlo v Ugande) i folkloristické súbory (Africký balet Keïtu Fodébu, Národný súbor senegalského baletu a i.). Moderné formy afrického divadelníctva v angličtine a vo francúzštine sa rozvíjali na afrických univerzitách. Prudko sa rozmáhalo aj moderné svetské ochotnícke divadlo. Bohatá bola tvorba rozhlasových hier. Popri dramatickej tvorbe v európskych jazykoch, ktorá má knižný charakter, sa rozvíjalo divadelníctvo a dramatická tvorba nadväzujúca na domáce, tradičné formy, ktoré sú charakteristické veľkou životnosťou, popularitou a úsilím o syntézu rozdielnych divadelných tradícií. Moderné mestské divadlo v Afrike otvorilo priestor realizácie aj ženským autorkám a divadelníčkam. Kultúra predstavení masiek inšpirovala tvorbu moderných nigérijských dramatikov. Na idžoskú dramatickú tradíciu nadviazal nigérijský dramatik J. P. Clark v hrách Pieseň kozy (Song of a Goat), Predstavenie masiek (The Masquerade) a Ozidi. Analogická tradícia u etnika Jorubov ovplyvnila tvorbu W. Soyinku, ktorý ju dômyselne využil v hre Cesta (The Road, 1965).

Zakladateľmi moderného profesionálneho nigérijského divadla, ktoré kombinovalo jorubské texty s hudbou a tancom a dostalo názov jorubská ľudová opera, boli herci, režiséri a dramatici v jednej osobe: H. Ogunde, Kola Ogunmola (*1925, †1973) a D. Ladipo. H. Ogunde napísal 24 divadelných hier a založil divadelnú spoločnosť Ogunde Theater Party, ktorá uvádzala komédie a politické satiry. Eufória zo získania politickej nezávislosti viedla k oživeniu divadelných aktivít a k vzniku kočovných divadelných spoločností známych ako Yoruba Opera companies. D. Ladipo zdramatizoval témy z jorubskej mytológie a dejín v trilógii Oba Koso, Oba Moro a Oba Waja o dejinách kráľovstva Oyo, ktorú uvádzal so sprievodom hudby, zborového tanca, masiek a bubnov so svojou kočovnou divadelnou spoločnosťou Duro Ladipo Theatre Company po celej Nigérii. K. Ogunmola so svojou spoločnosťou Kola Ogunmola Travelling Theatre, s ktorou precestoval celú Nigériu a Ghanu, sa preslávil adaptáciou slávnej knihy Amosa Tutuolu Pijan palmového vína (The Palm Wine Drinkard) a spoločenskými satirami. Obidvaja ovplyvnili dramatickú tvorbu prvého afrického nositeľa N. c. za literatúru (1986) W. Soyinku, ktorý pôsobil dlhé roky ako režisér univerzitného súboru, i tvorbu nigérijského dramatika a režiséra Olawaleho Gladstona Emmanuela Rotimiho (známy ako Ola Rotimi, *1938, †2000), ktorý písal po anglicky, ale pri inscenáciách využíval hudbu, tanec, pantomímu a iné prvky charakteristické pre africké divadlo. Priekopníčkou modernej ghanskej dramatickej tvorby bola E. T. Sutherlandová, ktorá vybudovala dramatickú školu a založila vlastné experimentálne divadlo, pre ktoré písala hry (Foriwa, Edufa) a cestovala s ním po ghanskom vidieku. Úzko s ňou spolupracoval J. C. De Graft-Johnson, autor divadelných hier Synovia a dcéry (Sons and Daughters, 1964) a Opokuwovo tajomstvo (The Secret of Opokuwa, 1970). Divadelné hry písala aj ghanská autorka A. A. Aidoová. V Afrike je veľmi silná produkcia rozhlasových hier, a to najmä v Ghane, Nigérii (Obi Egbuna, *1938, †2014; W. Soyinka), Keni (Kuldip Sondhi, Ngũgĩ wa Thiong’o), Ugande, Juž. Afrike (Alfred Hutchinson, *1924, †1972; Arthur Maimane, *1932, †2005) a Kamerune (Guillaume Oyônô-Mbia, *1939). Na staré rozprávačské tradície nadviazala dramatická tvorba v hauštine (Adamu dan Gogo, Dauda Kano, Umaru Balarme Ahmed), eweštine (Ferdinand Kwasi Fiawoo, *1891, †1969; Bidi H. K. Setsoafia, *okolo 1926), swahilčine (Penina O. Mlama, *1948), zuluštine (D. B. Z. Ntuli, *1940), somálčine (Xasan Sheikh Mumin, *1931, †2008), amharčine (Kabbada Mikael, Mangistu Lamm, Sagg’ye Gabra Madhin), gandčine (Byron Kawadda, Christopher Mukiibi, Wycliffe Kiyingi) a i., často zobrazujúca konflikt európskych a afrických hodnôt. Hry sa hrajú v školách a uvádzajú sa v televízii a rozhlase. Rozvoj divadelníctva vo vých. Afrike ovplyvnila študentská dramatická spoločnosť pri univerzite Makerere v Ugande, na ktorej študovali mnohí budúci významní dramatici píšuci po anglicky, napr. Ngũgĩ wa Thiong’o a Robert Serumaga (*1939, †1980), ktorý založil v Ugande prvú a dosiaľ jedinú profesionálnu divadelnú spoločnosť Abafumi.

V 80. rokoch 20. stor. vznikli kočovné divadelné spoločnosti Makerere Free Travelling Theatre a Makerere Mobile People’s Theatre. V Zimbabwe je divadlo v rukách malých poloprofesionálnych súborov, napr. The People’s Theatre Bena Sibenkeho v Harare. V Zambii založil kočovnú divadelnú spoločnosť Stephen Chifunyise (*1948). V Juž. Afrike vzniklo protestné divadlo pod vedením Athola Fugarda (*1932), s ktorým spolupracovali John Kani (*1943) a Winston Ntshona (*1941), v Johannesburgu Market Theatre for Black Artists Barneyho Simona (*1932, †1995) a všestranná Soweto Company Maisheho Maponyu (*1951). Legendárnym predstavením sa stala Cesta do Mekky (Road to Mecca).

V súčasnosti možno v africkom divadle pozorovať niekoľko tendencií: okrem tradičných predstavení masiek je prítomný fenomén karnevalizácie i s kombináciou predstavenia masiek s karnevalom (napr. pri príležitosti silvestrovského predstavenia Nwaotam u idžoského etnika Ibani, keď na streche zápasia postavy predstavujúce odchod starého a príchod nového roka, zatiaľ čo diváci majú líčenie a kostým podľa vlastného výberu, čím sa rozdiel medzi nimi a hlavnými aktérmi zmenšuje). Sprievodným znakom šíriaceho sa kresťanstva sú benefičné vianočné koncerty, v rámci ktorých sa rozvíjajú hry s biblickými motívmi. V mestskom divadle sa pozornosť presmerovala od oslavy tradícií k naliehavým problémom súčasnej Afriky. Edukatívne predstavenia sa pútavou formou usilujú postaviť k starým a novým javom v africkej spoločnosti. Drámou Diabolská žiletka (Evil blade) vystúpil na obranu práv žien súbor z nigérijského mesta Port Harcourt. Kampaň na prevenciu AIDS preslávila ambulantný súbor univerzity v Ugande vedený režisérkou Rose Mbowovou (Mbowa, *1943, †1999). Podobne W. Soyinka sa v novších hrách odvracia od mytologických tém a rieši aktuálnu problematiku bezpečnosti na afrických cestách. Pri kultúrnych domoch väčších miest pretrváva tradícia univerzitných súborov a súborov folklórnej orientácie. Zhoršenie bezpečnosti vo večerných hodinách však spôsobilo, že ľudia uprednostňujú sledovanie hier (najmä melodrám a komédií zaznamenaných na videu) doma. V Nigérii sa zrodil nový významný kultúrno-spoločenský fenomén na rozhraní divadla a filmu nazývaný Nollywood. Ešte pred jeho vznikom bol natočený rad filmov vysokej umeleckej hodnoty, a to aj vďaka kultúrnej politike vo frankofónnej Afrike, ktorú využili napr. vynikajúci prozaik S. Ousmane (Senegal) a filmový režisér Souleymane Cissé (*1940, Mali). Za africký prínos do svetového umenia možno považovať africkú drevenú tvárovú plastiku z tradičných predstavení masiek, ktorá výrazne ovplyvnila moderné európske umenie (kubizmus). Dlhodobý vklad prinášajú africkí umelci i do rozvoja moderného tanca. K súčasnému vrcholnému divadelnému umeniu prispievajú Afričania predovšetkým výraznými hereckými osobnosťami pôsobiacimi v Európe (v súbore Petra Brooka). Na vznik vynikajúcich pôvodných javiskových diel nie sú v súčasnosti v Afrike vytvorené podmienky porovnateľné s obdobím po získaní nezávislosti. Napriek tomu vznikli o. i. tanečná dráma nigérijskej choreografky Amatu Braidovej (Braide) o vzniku predstavení masiek Ebejiba a svetovo známa hra Woza, Albert! juhoafrického autorského tímu Percy Mtwa (*1954), Mbongeni Ngema (*1956) a Barney Simon (*1932, †1995) komponovaná ako javiskové dielo vychádzajúce z princípov improvizácie, v ktorom dvaja muži čakajú na kraji cesty na to, že si ich niekto najme na prácu, a čas napĺňajú predstavou druhého príchodu Krista, ktorý skoncuje s krivdami politiky apartheidu.