accessio

accessio [akcessijó; lat.] — pripojenie; v rímskom práve originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Spočíva v pevnom pripojení ľudským pôsobením alebo prírodnou silou veci jedného vlastníka k inej veci iného vlastníka, ktorý sa stáva vlastníkom vzniknutého celku právne chápaného ako jednotná vec (vecné právo), alebo ide o vedľajší záväzok rukojemníka pristupujúci k hlavnému vzťahu (záväzkové právo).

Vo vecnom rímskom práve bolo prejavom accessio postupné prirastanie naplavenín (alluvio) alebo náhle odtrhnutie, následné priplavenie a prirastenie (avulsio) časti cudzieho pozemku, okamžitý vznik vlastníckeho práva vlastníkov pobrežných pozemkov k ostrovu, ktorý vznikol uprostred rieky (insula in flumine nata), alebo k vyschnutému riečisku (alveus derelictus), ďalej postavenie budovy na cudzom pozemku (inaedificatio), zasadenie rastlín (implantatio) či zasiatie semien (satio) do pôdy na pozemku, spojenie dvoch vecí z rovnakého kovu (ferruminatio) alebo ich spojenie olovom (plumbatio), namaľovanie obrazu na plátno alebo na dosku (pictura), popísanie voskovej tabuľky, pergamenu či papyrusu (scriptura), votkanie nite do tkaniny (textura) al. zafarbenie látky (tinctura). Vlastnícke právo nadobúdal vlastník hlavnej veci k takto pripojeným vedľajším veciam (accessio cedit rei principali), resp. vlastník nehnuteľnosti k pripojeným hnuteľným veciam (superficies solo cedit). V medzinárodnom práve akcesia.

V záväzkovom rímskom práve bolo prejavom accessio prevzatie zodpovednosti za cudzí dlh rukojemníkom v prípade, že ho dlžník nesplní, pri zachovaní akcesorického charakteru, t. j. prevzatie zodpovednosti predpokladalo existenciu hlavného záväzku, trvalo tak dlho, pokiaľ trval hlavný záväzok, a platilo len do výšky hlavného záväzku. Malo tri formy: sponsio, fidepromissio, fideiussio.