internacionálny štýl

internacionálny štýl, aj medzinárodný štýl, angl. International Style — označenie architektúry Moderného hnutia. Termín internacionálny štýl prvýkrát použili americký historik architektúry H.-R. Hitchcock a architekt P. C. Johnson v súvislosti s výstavou súdobej architektúry v Múzeu moderného umenia (MOMA) v New Yorku (1932; boli na nej prezentované diela 48 architektov z 15 krajín, najmä európskych, chýbali architekti z Československa) a v katalógu k nej vydanom (Internacionálny štýl: architektúra od 1922, International Style: Architecture since 1922) a následne sa v anglosaskej umenovednej literatúre zaužíval ako súhrnný názov viacerých architektonických smerov 20. stor. (purizmus, funkcionalizmus, konštruktivizmus). H.-R. Hitchcock a P. C. Johnson sa sústredili skôr na formálne (štýlové) znaky modernej architektúry (skeletová konštrukcia, štandardizácia, chýbajúci dekor) ako na ideologické sociálno-kultúrne teórie (utopická orientácia), ktoré preferovali európski teoretici modernej architektúry. O medzinárodnom charaktere modernej architektúry písali už v 20. rokoch 20. stor. v Nemecku W. Gropius v knihe Medzinárodná architektúra (Internationale Architektur, 1925) a L. K. Hilbersheimer v knihe Nová medzinárodná architektúra (Internationale Neue Baukunst, 1927). K hlavným znakom architektúry internacionálneho štýlu patria pravouhlé tvary (jednoduché kubické formy), absencia dekoru, asymetrickosť a biela farba, typické sú ahistorizmus a štandardizácia. Architektúra internacionálneho štýlu sa vo svete (USA, Južná Amerika, Izrael, Japonsko) šírila najmä od 2. polovice 30. rokov 20. stor., označenie internacionálny štýl sa preto často chápe ako synonymum funkcionalizmu, resp. funkcionalistickej architektúry (pojem preferovaný v strednej Európe). Významný podiel na rozšírení internacionálneho štýlu mali avantgardní architekti (W. Gropius, M. L. Breuer, L. Mies van der Rohe), ktorí emigrovali z Nemecka pred fašizmom. Internacionálny štýl sa však rozšíril najmä po 2. svetovej vojne v súvislosti s povojnovou rekonštrukciou (západná Európa, Japonsko) a s rozvojom miest (USA, Brazília). Zdôrazňovaním praktickosti (rýchla výstavba, typizácia) a ekonomickosti sa v 50. – 60. rokoch 20. stor. stal dominujúcim architektonickým štýlom odrážajúcim povojnový hospodársky rozmach. Pre stavby v internacionálnom štýle od konca 40. rokov 20. stor. sú charakteristické celosklené fasády členené subtílnymi kovovými článkami vytvárajúcimi na fasáde pravidelnú pravouhlú sieť (kovový rám). V tomto štýle vznikali najmä mnohoposchodové administratívne, obchodné, vládne a obytné budovy v mestách (tzv. sklené škatule), a to najmä podľa vzoru diel L. Miesa van der Rohe (budova spoločnosti Seagram, 1958, New York; výškový apartmánový dom Lake Shore Drive, 1948 – 51, Chicago; budova Lever House, 1952, New York). Od konca 50. rokov ako reakcia na negatívne vplyvy architektúry internacionálneho štýlu (napr. prílišná typizácia, strata identity, nerozlíšiteľnosť jednotlivých typov architektúry, neosobnosť, chlad a nedostatočný výraz) vznikali architektonické prúdy, ktorých princípy boli protikladné a vyvrcholili v postmodernej architektúre v 70. – 80. rokoch 20. stor. Podobná kritika bola ideologicky využitá aj vo východnej Európe, kde sa podľa vzoru ZSSR presadzovala v 1. polovici 50. rokov 20. stor. architektúra socialistického realizmu.