Kandinskij, Vasilij Vasilievič

Kandinskij, Vasilij Vasilievič, aj Kandinsky, Wassily, 4. 12. 1866 Moskva – 13. 12. 1944 Neuilly-sur-Seine (dnes súčasť Paríža) — ruský maliar, grafik, scénograf a teoretik výtvarného umenia pôsobiaci v Nemecku a vo Francúzsku; jeden z najvýznamnejších umelcov 20. stor. patriaci k zakladateľom abstraktného maliarstva.

V rokoch 1886 – 92 študoval právo a ekonómiu na univerzite v Moskve. V roku 1896 odmietol miesto profesora na univerzite v Derpte (dnes Tartu) a rozhodol sa stať maliarom. Počas štúdia v Mníchove 1896 – 98 v súkromnom ateliéri slovinského maliara Antona Ažbeho (*1862, †1905) a 1900 – 01 na akadémii u F. von Stucka sa stretol s A. Javlenským, M. Veriovkinovou a P. Kleem. V roku 1901 sa podieľal na založení výstavného združenia mníchovských umelcov propagujúcich moderné umenie Phalanx (existovalo do 1904) a 1902 – 03 vyučoval v škole, ktorú združenie otvorilo. Vo svojich raných dielach (približne 1901 – 08) bol ovplyvnený secesiou (prejavila sa najmä v jeho grafickej tvorbe), lyrickým naturalizmom súdobého mníchovského maliarstva a ruským i francúzskym umením. Spočiatku maľoval dekoratívne stvárnené figurálne kompozície malých formátov čerpajúce z prostredia ruských ľudových rozprávok a kultúry (fantazijné naratívne témy, častým bol motív jazdca, napr. v diele Súmrak, 1901). V rokoch 1903 – 08 spolu s G. Münterovou intenzívne cestoval po západnej Európe. Približne v roku 1903 začal maľovať v plenéri malé kompozície olejovými farbami (Rotterdam, 1904). Vo Francúzsku (1906 – 07 žil v Paríži) spoznal diela P. Gauguina, H. Matissa, fauvistov a umelcov skupiny Nabis, čo prispelo k jeho osobitému ponímaniu farebnej zložky obrazu; začal používať intenzívne žiarivé farby, ktoré postupne nahrádzali konkrétne motívy. V roku 1903 publikoval svoje drevoryty pod názvom Básne bez slov (Stichi bez slov), 1907 napísal teoretické dielo Stupne (Stupeni).

Okolo roku 1908 vytvoril osobitý maliarsky štýl, v ktorom postupne abstrahoval konkrétne motívy v prospech expresívne poňatej farebnej syntézy, línie a formy. Motívy vychádzajúce z reality sú ešte čitateľné na obrazoch zobrazujúcich predovšetkým krajinu (napr. Krajina s vežou, 1908; Kostol v Murnau, 1910), redukoval ich však na hrubé línie tmavej farby alebo na ploché farebné škvrny; konkrétne formy tak postupne strácali svoju podobu i vlastnosti. V roku 1909 začal maľovať série kompozícií, v ktorých pokračoval proces abstrahovania reálnych motívov. Ich názvy (Improvizácie, Impresie) odvodené z hudobnej terminológie zdôrazňujú abstraktný, nekonkrétny charakter týchto diel, v ktorých intenzívne analyzoval farby (zdôrazňoval symbolickú funkciu farieb i analógie medzi farebnými a hudobnými tónmi), formy i úlohu konkrétnych predmetov na obraze. Mnohé svoje obrazy i úsilie vysvetľoval v kratších teoretických textoch a esejach, ktoré písal počas celého života. V roku 1910/11 svoje zámery teoreticky opísal v knihe O duchovne v umení (Über das Geistige in der Kunst, vyšla v decembri 1911 s datovaním 1912; rusky O duchovnom v iskusstve, In: zborník Trudy Vserossijskogo sjezda chudožnikov v Petrograde, Práce Všeruského zjazdu umelcov v Petrohrade, december 1911 – január 1912), v ktorej sa zaoberal princípmi moderného maliarstva i duchovnými princípmi umenia a prírody. Zdôraznil aj vzťah hudby a maliarstva, ktorými sa zaoberal celý život. V takom ponímaní výtvarného umenia ho výrazne ovplyvnila najmä teozofia a filozofické texty R. Steinera i mystické texty Heleny Petrovny Blavatskej (*1831, †1891).

Okolo 1910 vytvoril prvé abstraktné akvarely, 1911 začal maľovať prvé úplne abstraktné kompozície (Kompozícia IV, Kompozícia V, 1911). V roku 1909 sa podieľal na založení Nového umeleckého mníchovského združenia (Neue Künstlervereinigung München, NKVM) a 1911 skupiny Blauer Reiter; svoje teoretické texty publikoval v zborníku skupiny uverejnenom 1912. Stal sa medzinárodne uznávaným priekopníkom moderného umenia a svoje diela vystavoval na najvýznamnejších súdobých výstavách. Okolo 1913 vytvoril svoje hlavné abstraktné diela (Kompozícia VI, Kompozícia VII, Maľba s bielym okrajom, Čierne línie, Svetlý obraz). Obrazy Svetlý obraz a Čierne línie neskôr sám označil ako neobjektívne, totálne abstraktné diela, ktoré nevznikli abstrahovaním realistických motívov (alebo pozorovania prírody), ale vyšli z jeho vnútra (alebo z vnútornej potreby).

V roku 1914 sa vrátil do Ruska. Po Októbrovej revolúcii 1917 sa angažoval vo verejnom živote, pôsobil ako riaditeľ divadelnej a filmovej sekcie Ľudového komisariátu osvety vedeného A. V. Lunačarským, 1919 sa podieľal na založení 22 provinčných múzeí výtvarného umenia (ich prvý riaditeľ), 1921 Štátnej akadémie umeleckých vied (existovala 1921 – 30), 1918 – 21 profesor maľby vo Vyšších umelecko-technických dielňach (Vysšije chudožestvenno-techničeskije masterskije, VCHUTEMAS), 1920 člen Inštitútu umeleckej kultúry (Institut chudožestvennoj kuľtury, INCHUK, existoval 1920 – 24), na ktorého program mal výrazný vplyv. V Rusku maľoval pomerne málo, 1915 – 19 však vytvoril viaceré diela, v ktorých sa vrátil k motívom vychádzajúcim z reality (realistické pohľady na Moskvu, motívy z ruských rozprávok). Naďalej vytváral aj čisto abstraktné kresby, v ktorých pravdepodobne pod vplyvom ruských avantgardných umelcov, s ktorými sa stretával (K. Malevič, V. Tatlin, A. Rodčenko a i.), čoraz viac využíval geometrické tvary, približne v roku 1921 sa významnou zložkou v jeho kompozíciách stal kruh (Mnohofarebný kruh, 1921). V tomto období sa zaoberal aj grafikou, dizajnom (návrhy scénických výprav, divadelných dekorácií i výzdoby porcelánu) a maľbou na skle.

Na začiatku 20. rokov 20. stor. sa však so sovietskymi avantgardnými umelcami názorovo rozišiel. V roku 1921 mu W. Gropius ponúkol miesto profesora v Bauhause, kde začal pôsobiť 1922 (1922 – 33 majster Bauhausu, 1922 – 25 vedúci dielne nástennej maľby, od 1927 viedol maliarske kurzy), a najmä v období 1923 – 28 významne ovplyvnil jeho program i teoretickú koncepciu. V tzv. období Bauhausu (1922 – 33) sa naďalej venoval olejomaľbe, vytvoril aj množstvo akvarelov a kresieb, ktoré sa viažu na výklad jeho pedagogických teórií (vo svojej teórii farieb, ktorú vyučoval v Bauhause, nadviazal na koncepcie J. W. Goetheho). Okolo 1923 vo svojich dielach sformuloval nové princípy komponovania zložiek obrazu: geometrické tvary (najmä kruh, ktorý považoval za najzákladnejšiu formu a ktorý mal pre neho osobitý symbolicko-kozmický zmysel – kruh ako syntéza protikladov) tvoriace kompozície sú oddelené od pozadia, diela sa vyznačujú rafinovanou farebnou harmóniou. V roku 1924 sa podieľal na založení skupiny (die) Blaue Vier. V polovici 20. rokov 20. stor. sa u neho dostali do popredia teoretické aspekty tvorby, pričom rozvíjal vlastnú teóriu farieb a foriem. Venoval sa aj teóriám modernej divadelnej tvorby (O abstraktnej divadelnej syntéze, Über die abstrakte Bühnensynthese, 1923), navrhoval aj divadelné výpravy (1928 režíroval a navrhol avantgardné divadelné predstavenie Obrázky z výstavy M. P. Musorgského v divadle v Dessau).

V roku 1933 sa presťahoval do Paríža. V tzv. parížskom období (1933 – 44) odvodzoval formy svojich kompozícií z organických tvarov prírody (bunkové a embryovité formy, napr. Každý pre seba, 1934; Delenie — jednota, 1934), ktoré spájal s čisto geometrickými tvarmi. Vo svojich maľbách využíval piesok primiešavaný do farebných pigmentov, čo maľbe dodalo štrukturálne kvality. Jeho diela z tohto obdobia sa vyznačujú jemnou rafinovanou farebnou harmóniou a jasnosťou farieb (žiarivé pastelové farby) a poukazujú na vplyv surrealizmu i súdobého abstraktného umenia, vo viacerých dielach použil čierne pozadie a kontrasty pozitívnych a negatívnych foriem.