kozmos

kozmos [gr.] — vo všeobecnom význame svet ako celok, v prenesenom význame akýkoľvek celok tvoriaci uzavretú a usporiadanú jednotu súvisiacich vecí, javov, dejov a pod.;

1. v antickom Grécku usporiadanie, poriadok, aj usporiadaný tvar, ornament, ozdoba a pod., v gréckej antickej filozofii a kultúre pojem označujúci harmonický a dobre usporiadaný svet (protiklad chaosu).

Pojem kozmos nadobudol v gréckej antickej filozofii odvodené významy nebeského poriadku a svetového univerzálneho poriadku, pričom svet (alebo univerzum) bol nielen usporiadaný, ale aj hierarchizovaný, predstavoval harmóniu nebies a Zeme, bohov a smrteľníkov. Prvým filozofom, ktorý použil pojem kozmos na označenie nebies, bol pravdepodobne Pytagoras. U predsokratovcov pojem označoval svet chápaný ako systém: v zhode so svojím pôvodným významom stojí kozmos v protiklade k neporiadku (akozmia, gr. akosmia), je konečným, ohraničeným systémom, aj keď, najmä podľa atomistov (→ atomizmus), môže existovať nekonečné množstvo kozmov. Sémantická bohatosť pojmu sa odzrkadľuje aj v platónskej koncepcii kozmu chápaného ako krásne dielo, ktoré jeho tvorca vybavil dušou a telom. Podľa stoikov (→ stoicizmus) je samotný kozmos Bohom, svet chápu ako obec, ktorej občanmi sú všetci ľudia. Najreprezentatívnejšou starovekou koncepciou kozmu je Aristotelova koncepcia – podľa nej je kozmos uzatvoreným a hierarchizovaným celkom, ktorého stredom je Zem a ktorým hýbe prvý hýbateľ stojaci mimo kozmu. Podľa historika gréckej filozofie Charlesa H. Kahna bol približne vo 4. stor. pred n. l. pojem kozmu ako usporiadanosti obohatený o predstavu krásy. Vo vývoji chápania pojmu kozmos a jeho latinského kalku mundus je tak silno prítomný estetický, etický, teologický a architektonický rozmer. Kozmos bol chápaný ako živý a krásny celok, ktorý zahŕňa všetky súcna a v ktorom je človek divákom a zároveň aktérom, keďže v súlade s nemennou nevyhnutnosťou v ňom musí hrať svoju rolu. Toto chápanie kozmu sa udržalo až do stredoveku. Neskôr ho oživili renesanční filozofi, ktorí kozmos chápali ako jednotný organizmus: všetky časti kozmického celku majú účasť na univerzálnom živote, pričom každá z nich je vo vzájomnom vzťahu so všetkými ostatnými a je priamo závislá od jediného riadiaceho princípu oživujúceho kozmický celok, od duše sveta predstavujúcej duchovné spojivo, ktoré zabezpečuje nielen vnútornú súdržnosť zložených bytostí, ale aj súdržnosť kozmického celku. Idea duše sveta bola neskôr nahradená ideou fyzikálneho zákona. Podľa francúzskeho filozofa Alexandra Koyrého je kozmom svet, ako bol chápaný od Pytagora, oproti nemu stojí vesmír, ako bol chápaný v novoveku od čias Giordana Bruna;

2. astron. → vesmír.