ukrajinský jazyk

ukrajinský jazyk, ukrajinčina, ukrajinsky ukrajinska mova — slovanský jazyk patriaci do východoslovanskej skupiny indoeurópskej jazykovej rodiny. Je rozšírený na rozľahlom území východnej Európy. Hovorí ním asi 40 mil. ľudí, z toho 31 mil. na Ukrajine (úradný jazyk krajiny), 1,9 mil. v Rusku, 473-tis. v Kazachstane, 314-tis. v Nemecku, 193-tis. v Taliansku, 177-tis. v Moldavsku (v medzinárodne neuznanej Podnesterskej republike popri ruštine a moldavčine úradný jazyk republiky), 159-tis. v Bielorusku, 141-tis. v USA, 115-tis. v Španielsku, 79-tis. v Uzbekistane, 50-tis. v Česku, 49-tis. v Poľsku, 44-tis. v Rumunsku, 43-tis. v Paraguaji, 42-tis. na Slovensku (→ ukrajinské nárečia na Slovensku), 41–tis. v Lotyšsku, 38-tis. v Spojenom kráľovstve, 34-tis. v Brazílii, 32-tis. v Argentíne, 30-tis. v Maďarsku a i. Zapisuje sa cyrilikou.

Pre fonetiku ukrajinského jazyka je typický ikavizmus, t. j. zmena samohlásky o, e alebo u na i (lid ľad, vilny volný, kiň kôň), na začiatku slova sa pred i predsúva v (vin on, vivcja ovca), nejde však o pravidelnú hláskovú zmenu (napr. med med, orel orol). Praslovanské g sa rovnako ako v slovenčine a češtine mení na h, spoluhláska h sa v rámci puristických tendencií prenáša aj na slová prevzatého pôvodu (hram gram, mihracij migrácia). Lexika ukrajinského jazyka bola ovplyvnená západoslovanskými jazykmi, najmä poľským, sčasti aj baltskými a turkickými jazykmi, ako aj maďarským a rumunským jazykom, podiel turkických a ugrofínskych výpožičiek je však v porovnaní s ruštinou menší.

Ukrajinský jazyk má 12 – 15 dialektov, ktoré sa delia na severné (poleské), bližšie bieloruštine, centrálne (kyjevsko-poltavské), ktoré dali základ spisovnému jazyku, a juhozápadné (karpatsko-bukovinské). Severné dialekty na území Bieloruska plynule prechádzajú v bieloruštinu, juhozápadné dialekty zasahujú do Rumunska, Srbska (Vojvodina) a na Slovensko, centrálne dialekty do Ruska (oblasť Kubáne, kam boli v 18. stor. vysídlení záporožskí kozáci). Za samostatný dialekt sa niekedy pokladá aj tzv. suržyk (doslova miešaná múka), zmiešaný jazyk, ktorého výslovnosť a gramatika sú ukrajinské, ale v lexike prevládajú ruské prvky. Je rozšírený na východe Ukrajiny (Donbas) a v priľahlej časti Ruska.

Počiatky vývoja ukrajinského jazyka spadajú do obdobia Kyjevskej Rusi (9. – 12. stor.), keď sa začala z východoslovanských kmeňových dialektov utvárať naddialektálna podoba jazyka (staroruský jazyk), zatiaľ čo literárnym jazykom sa stala cirkevná slovančina. V 1. polovici 12. stor. sa v dôsledku politických rozporov medzi západnými a východnými časťami Kyjevskej Rusi, resp. jej decentralizácie, prehĺbili aj rozdiely medzi východnými a západnými dialektmi staroruského jazyka. Západné dialekty sa v oblastiach Halič a Volyň v priebehu 13. – 14. stor. sformovali do podoby ruténčiny (niekedy nazývaná aj západoruský jazyk), spoločného predka súčasného ukrajinského a bieloruského jazyka. V 14. stor. sa ruténčina stala hlavným jazykom Litovského veľkokniežatstva, najstaršie písomné doklady však pochádzajú až z 1. polovice 15. stor. Neskôr sa vedľa úradných a právnych dokumentov, v podobe výrazne ovplyvnenej cirkevnou slovančinou, stala aj jazykom náboženských textov (Francysk Skorina, Peresopnické evanjelium). Prvé gramatiky ruténčiny vypracovali v roku 1596 Lavrentij Ivanovyč Zyzanij (*1550, †1634) a v roku 1643 Ivan Petrovyč Uževyč (*1610, asi †1645), Zyzanij v roku 1596 aj prvý cirkevnoslovansko-ruténsky slovník. V priebehu 16. stor. došlo k rozdeleniu jazyka na dva dialekty: severný (tzv. biela ruténčina) a južný (tzv. červená ruténčina). Ľudový variant južnej ruténčiny (prosta mova) je priamym predkom ukrajinského jazyka, ako hovorový jazyk sa používala už od 16. stor., no do literatúry ju zaviedol až Ivan Petrovič Kotľarevskyj (*1769, †1838), autor parodickej ukrajinskej verzie Eneidy (1798), ktorá sa pokladá za prvé dielo ukrajinskej literatúry. Etablovanie ukrajinskej literatúry na európskej literárnej scéne však prebehlo až v 1. polovici 19. stor. (Markijan Šaškevyč, Taras Ševčenko, Pantelejmon Kuliš), → ukrajinská literatúra. Jej rozvoj, ako aj rozvoj ukrajinského jazyka bol blokovaný reštrikciami cárskej vlády (1863, 1876), v tomto období sa preto ukrajinská literatúra rozvíjala najmä v rakúsko-uhorskej Haliči (Ivan Jakovyč Franko). V ruskej vede 19. stor. bol ukrajinský jazyk označovaný za maloruský alebo maloruské nárečie, podľa koncepcie ruských lingvistov Alexeja Ivanoviča Sobolevského (*1857, †1929), Sergeja Konstantinoviča Buliča (*1801, †1872), čiastočne i Vladimira Ivanoviča Dala (*1550, †1634) či Nikolaja Sergejeviča Trubeckého (*1890, †1938) bol ukrajinský jazyk len dialektom či skupinou dialektov ruského jazyka. Tento neoprávnený a politicky motivovaný náhľad na ukrajinský jazyk je časťou ruských vedcov prijímaný aj v súčasnosti. V roku 1826, ako aj v roku 1852 označili ukrajinský jazyk za samostatné nárečie, resp. jazyk slovanského jazyka aj Pavol Jozef Šafárik (*1795, †1861) a Franjo Miklošič (*1813, †1891). Status úradného jazyka získal ukrajinský jazyk v roku 1989 v rámci Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, od roku 1996 je tento status zakotvený aj v ústave nezávislej Ukrajiny.

Skúmaním ukrajinského jazyka, literatúry, dejín a kultúry Ukrajiny sa zaoberá ukrajinistika.