tuvský jazyk

Text hesla

tuvský jazyk, tuvčina, aj tuviansky jazyk, tuviančina, tuvsky tyva dyl — jazyk patriaci do severovýchodnej (altajskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny. Popri ruštine je úradným jazykom republiky Tuva; väčšina Tuvanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. V malom počte sa používa aj v Mongolsku a v Číne.

Tuvský jazyk bol výrazne ovplyvnený mongolským, tibetským a v 20. stor. i ruským jazykom. Má štyri dialekty: centrálny (oblasť Kyzylu), na základe ktorého vznikol spisovný jazyk, západný (povodie rieky Chemčik), severovýchodný alebo todžinský (najmä horný tok rieky Veľký Jenisej; obsahuje mnoho termínov z oblasti chovu sobov) s významným vplyvom samodijského jazykového substrátu a juhovýchodný (juhovýchodné svahy pohoria Tannu-Ola), ktorý je výrazne ovplyvnený mongolčinou. Tuvský jazyk pôvodne nemal písanú podobu, ako písaný jazyk slúžila mongolčina alebo tibetčina. Koncom 20. rokov 20. stor. vznikli dva pokusy o vytvorenie tuvského písma, ruský lingvista a etnograf Nikolaj Nikolajevič Poppe (*1897, †1991) presadzoval písomný systém na základe mongolského písma, tuvský láma a jazykovedec Monguš Lopsan-Čimit (Monguš Šokar-Čuldum olgu Lopsan-Čimit, *1888, †1940) na základe latinky. Čimitov písomný systém vytvorený na základe latinky sa po schválení v roku 1930 používal do roku 1941, keď bol nahradený cyrilikou. Prvá známa písomná pamiatka v tuvskom jazyku (tuvské glosy v buddhistických textoch písané mongolským alebo tibetským písmom) je z 19. stor. Najbližšie príbuzným jazykom tuvského jazyka je v súčasnosti už kriticky ohrozený tofalarský jazyk.

Text hesla

tuvský jazyk, tuvčina, aj tuviansky jazyk, tuviančina, tuvsky tyva dyl — jazyk patriaci do severovýchodnej (altajskej) skupiny turkickej vetvy altajskej jazykovej rodiny. Popri ruštine je úradným jazykom republiky Tuva; väčšina Tuvanov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú aj ruštinu. V malom počte sa používa aj v Mongolsku a v Číne.

Tuvský jazyk bol výrazne ovplyvnený mongolským, tibetským a v 20. stor. i ruským jazykom. Má štyri dialekty: centrálny (oblasť Kyzylu), na základe ktorého vznikol spisovný jazyk, západný (povodie rieky Chemčik), severovýchodný alebo todžinský (najmä horný tok rieky Veľký Jenisej; obsahuje mnoho termínov z oblasti chovu sobov) s významným vplyvom samodijského jazykového substrátu a juhovýchodný (juhovýchodné svahy pohoria Tannu-Ola), ktorý je výrazne ovplyvnený mongolčinou. Tuvský jazyk pôvodne nemal písanú podobu, ako písaný jazyk slúžila mongolčina alebo tibetčina. Koncom 20. rokov 20. stor. vznikli dva pokusy o vytvorenie tuvského písma, ruský lingvista a etnograf Nikolaj Nikolajevič Poppe (*1897, †1991) presadzoval písomný systém na základe mongolského písma, tuvský láma a jazykovedec Monguš Lopsan-Čimit (Monguš Šokar-Čuldum olgu Lopsan-Čimit, *1888, †1940) na základe latinky. Čimitov písomný systém vytvorený na základe latinky sa po schválení v roku 1930 používal do roku 1941, keď bol nahradený cyrilikou. Prvá známa písomná pamiatka v tuvskom jazyku (tuvské glosy v buddhistických textoch písané mongolským alebo tibetským písmom) je z 19. stor. Najbližšie príbuzným jazykom tuvského jazyka je v súčasnosti už kriticky ohrozený tofalarský jazyk.

Zverejnené 8. decembra 2021.

citácia

Pivoda, O. Tuvský jazyk [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-01-25]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/tuvsky-jazyk