taktika spálenej zeme

taktika spálenej zeme — vojenská taktika, ktorej cieľom je demolácia infraštruktúry využívanej na pohyb nepriateľského vojska a likvidácia všetkých materiálnych zdrojov napomáhajúcich v postupe protivníka.

Taktiku spálene zeme využívali armády najmä počas ústupu na nepriateľskom území či pri náhlych výpadoch naň; bývala však aj súčasťou obranných manévrov na vlastnom území (napr. v pohraničných oblastiach) ohrozenom útokom nepriateľa. Vzhľadom na vývoj spôsobu vedenia moderných vojen sa taktika spálenej zeme dnes využíva v omnoho menšej miere než v minulosti.

K taktike spálenej zeme sa v minulosti uchýlili napr. Galovia pod vedením Vercingetorixa počas bojov s Rimanmi v 1. stor. pred n. l., Francúzi i Angličania v priebehu storočnej vojny, husitskí bojovníci v 15. stor., ruská armáda pri ústupe pred Napoleonom, ale aj samotná Napoleonova armáda v roku 1812, vojenské sily generála W. T. Shermana počas tzv. pochodu k moru na južanskom území v roku 1864, nemecká armáda ustupujúca k Hindenburgovej línii v roku 1917 v priebehu 1. svetovej vojny, Sovieti i Nemci na východnom fronte počas 2. svetovej vojny či Iračania na ústupe z Kuvajtu v roku 1991.