sýrsky jazyk

sýrsky jazyk, sýrčina — východoaramejský jazyk (→ aramejský jazyk) patriaci do severnej centrálnej (severozápadnej) skupiny semitskej vetvy afroázijskej jazykovej rodiny, zapisuje sa sýrskym písmom. Pôvodný dialekt aramejčiny (nazývaný aj starosýrčina alebo klasická sýrčina), ktorý sa vyvinul z tzv. ríšskej aramejčiny a patril do skupiny východoaramejských jazykov. Hovorili ním obyvatelia jedného z prvých a najvýznamnejších centier raného kresťanstva, oblasti okolo mesta Edessa v rímskej provincii Sýria (resp. v severozápadnej Mezopotámii), dnes Şanlıurfa v Turecku. Starosýrčina sa stala ich liturgickým jazykom a najneskôr od 2. stor. n. l. v nej začala vznikať bohatá kresťanská sýrska literatúra. V 5. stor. počas christologických sporov došlo nielen k štiepeniu cirkvi na monofyzitistických jakobitov žijúcich v Byzantskej ríši a na nestoriánov v Sásanovskej ríši, ale aj k jazykovému rozdeleniu starosýrčiny na viacero dialektov súhrnne označovaných ako novoaramejčina (sýrčina, novosýrčina alebo asýrčina), ktoré používajú ako liturgický (menej ako hovorový) jazyk kresťania východných cirkví žijúci na Blízkom východe, v Indii, ale aj v Európe a v USA (tzv. sýrski kresťania; → sýrske cirkvi). Tieto dialekty (podľa niektorých autorov je ich 16) sa členia na západnú sýrčinu (jakobiti) a východnú sýrčinu (nestoriáni). Západnú sýrčinu, ktorá sa viac odlišuje od starosýrčiny, resp. aramejčiny, používajú napr. Sýrska ortodoxná cirkev, Sýrska katolícka cirkev a v menšej miere niektoré cirkvi v Indii (v liturgii väčšinou používajú malajálamčinu; → kresťania svätého Tomáša). Východná sýrčina si zachovala viacero starobylých čŕt a v liturgii ju používa Asýrska cirkev Východu (→ asýrska cirkev), Chaldejská katolícka cirkev (→ chaldejská cirkev) a Starobylá cirkev Východu.