Mistrík, Jozef

Text hesla

Mistrík, Jozef, 2. 2. 1921 Špania Dolina, okres Banská Bystrica – 14. 7. 2000 Bratislava — slovenský jazykovedec, umenovedec a pedagóg, otec Miloša Mistríka a Ericha Mistríka. Po štúdiu na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici vyučoval 1941 – 43 v Španej Doline, 1943 – 49 na Obchodnej akadémii v Trenčíne, 1949 – 52 na Vyššej hospodárskej škole pre zahraničný obchod v Bratislave a 1953 – 60 v Štátnom stenografickom ústave v Bratislave (súčasne tam pôsobil aj ako riaditeľ). Popri zamestnaní študoval 1954 – 58 slovenský a ruský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1961 – 65 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, 1966 – 91 na Katedre slovenského jazyka FFUK. Pôsobil aj na slavistických pracoviskách univerzít v Kolíne nad Rýnom (1969 – 71), Moskve (1972), Oxforde a Sheffielde (1975 – 77), na Slovensku externe vyučoval aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, Akadémii umení v Banskej Bystrici, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, Prešovskej univerzite, ako aj na Právnickej a Pedagogickej fakulte UK; 1969 DrSc., 1979 profesor.

Vyznačoval sa mimoriadne širokým vedeckým záberom. Vydal viac než sto knižných publikácií a ďalšie stovky vedeckých štúdií. Zo začiatku vyučoval stenografiu a strojopis, podieľal sa na vypracovaní druhého stupňa krátenia stenografie i na vytvorení skratkopisu Braillovho písma pre nevidiacich. Pôsobil ako praktický stenograf, učiteľ strojopisu a neskôr aj rýchleho čítania (Abeceda sekretárky, 1968, Rýchle čítanie, 1980). Teoreticky, ale aj ako súdny znalec sa venoval grafológii (Grafológia, 1980, Kurz grafológie, 1995). Výskumy medziľudskej komunikácie uskutočňoval prevažne na báze jazykovedy. Zaoberal sa gramatikou, morfológiou slovenčiny, slovným druhom častice (Morfológia slovenského jazyka, 1966, spoluautor), syntaxou, slovosledom a vetosledom, neskôr štylistikou a rétorikou a nakoniec komunikáciou v najširšom význame.

Od roku 1961 publikoval vo viacerých vydaniach rad knižných prác z praktickej a systematickej štylistiky: Praktická slovenská štylistika (1961), Slovenská štylistika (1965), Štylistika slovenského jazyka (1970), Kapitolky zo štylistiky (1977), Štylistika (1985). Výskum rozšíril na umeleckú literatúru, drámu, umelecký prednes, recitáciu a rétoriku, výsledky publikoval v portrétoch slovenských spisovateľov a dramatikov uverejňovaných v Slovenských pohľadoch (1969) a Romboide (1968 – 70), ako aj v knihách Hovory s recitátorom (1971), Úvahy s recitátorom (1974), Rétorika (1978), Dramatický text (1979). V jazykovede začal využívať matematické a štatistické metódy výskumu jazyka už vtedy spracúvaných pomocou výpočtovej techniky: Frekvencia slov v slovenčine (1969), Exakte Typologie von Texten (1973), Retrográdny slovník slovenčiny (1976), Frekvencia tvarov a konštrukcií v slovenčine (1985).

V knižných publikáciách Človek na obrazovke (1982, s Jánom Koščom), Variácie reči (1988), Vektory komunikácie (1990) a Pohyb ako reč (1998) sa venoval verbálnym a neverbálnym komunikačným prostriedkom v jazyku, literatúre i v elektronických médiách, pre nepočujúcich vydal Frekvenčný slovník posunkovej reči (1986, so Štefanom Csonkom a s Ladislavom Ubárom). Na slovenčinu nazeral ako na moderný slovanský jazyk vo vývine (Moderná slovenčina, 1984; Jazyk a reč, 1984). Písal učebnice slovenčiny pre domácich i zahraničných študentov (Slovenčina pre každého, 1967; Basic Slovak, 1981; A Grammar of Contemporary Slovak, 1983; Grammatika slovackogo jazyka, 1985). V rokoch 1972 – 91 bol riaditeľom letného seminára slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, v ktorom popri výučbe slovenčiny organizoval pre zahraničných frekventantov aj prednášky na lepšie poznanie kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. S tímom spolupracovníkov napísal Encyklopédiu jazykovedy (1993), posmrtne mu vyšiel Lingvistický slovník (2002).

V školstve pôsobil ako garant štúdia, člen a predseda kvalifikačných a obhajobných komisií, v oblasti záujmovej umeleckej činnosti predseda porôt súťaží v prednese poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín, Štúrova Modra, Vansovej Lomnička, Wolkrov Prostějov, v slavistike člen medzinárodných komitétov a spoločných projektov, v domácej jazykovede člen jazykovedných orgánov, redakčných rád, 1981 – 90 predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. Nositeľ viacerých ocenení, o. i. Medaily Jana Amosa Komenského (1986), Zlatej medaily Univerzity Komenského (1996), Veľkej medaily sv. Gorazda (1997) a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam (2014).

Text hesla

Mistrík, Jozef, 2. 2. 1921 Špania Dolina, okres Banská Bystrica – 14. 7. 2000 Bratislava — slovenský jazykovedec, umenovedec a pedagóg, otec Miloša Mistríka a Ericha Mistríka. Po štúdiu na učiteľskom ústave v Banskej Bystrici vyučoval 1941 – 43 v Španej Doline, 1943 – 49 na Obchodnej akadémii v Trenčíne, 1949 – 52 na Vyššej hospodárskej škole pre zahraničný obchod v Bratislave a 1953 – 60 v Štátnom stenografickom ústave v Bratislave (súčasne tam pôsobil aj ako riaditeľ). Popri zamestnaní študoval 1954 – 58 slovenský a ruský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1961 – 65 pôsobil v Jazykovednom ústave Ľ. Štúra SAV, 1966 – 91 na Katedre slovenského jazyka FFUK. Pôsobil aj na slavistických pracoviskách univerzít v Kolíne nad Rýnom (1969 – 71), Moskve (1972), Oxforde a Sheffielde (1975 – 77), na Slovensku externe vyučoval aj na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, Akadémii umení v Banskej Bystrici, Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, Prešovskej univerzite, ako aj na Právnickej a Pedagogickej fakulte UK; 1969 DrSc., 1979 profesor.

Vyznačoval sa mimoriadne širokým vedeckým záberom. Vydal viac než sto knižných publikácií a ďalšie stovky vedeckých štúdií. Zo začiatku vyučoval stenografiu a strojopis, podieľal sa na vypracovaní druhého stupňa krátenia stenografie i na vytvorení skratkopisu Braillovho písma pre nevidiacich. Pôsobil ako praktický stenograf, učiteľ strojopisu a neskôr aj rýchleho čítania (Abeceda sekretárky, 1968, Rýchle čítanie, 1980). Teoreticky, ale aj ako súdny znalec sa venoval grafológii (Grafológia, 1980, Kurz grafológie, 1995). Výskumy medziľudskej komunikácie uskutočňoval prevažne na báze jazykovedy. Zaoberal sa gramatikou, morfológiou slovenčiny, slovným druhom častice (Morfológia slovenského jazyka, 1966, spoluautor), syntaxou, slovosledom a vetosledom, neskôr štylistikou a rétorikou a nakoniec komunikáciou v najširšom význame.

Od roku 1961 publikoval vo viacerých vydaniach rad knižných prác z praktickej a systematickej štylistiky: Praktická slovenská štylistika (1961), Slovenská štylistika (1965), Štylistika slovenského jazyka (1970), Kapitolky zo štylistiky (1977), Štylistika (1985). Výskum rozšíril na umeleckú literatúru, drámu, umelecký prednes, recitáciu a rétoriku, výsledky publikoval v portrétoch slovenských spisovateľov a dramatikov uverejňovaných v Slovenských pohľadoch (1969) a Romboide (1968 – 70), ako aj v knihách Hovory s recitátorom (1971), Úvahy s recitátorom (1974), Rétorika (1978), Dramatický text (1979). V jazykovede začal využívať matematické a štatistické metódy výskumu jazyka už vtedy spracúvaných pomocou výpočtovej techniky: Frekvencia slov v slovenčine (1969), Exakte Typologie von Texten (1973), Retrográdny slovník slovenčiny (1976), Frekvencia tvarov a konštrukcií v slovenčine (1985).

V knižných publikáciách Človek na obrazovke (1982, s Jánom Koščom), Variácie reči (1988), Vektory komunikácie (1990) a Pohyb ako reč (1998) sa venoval verbálnym a neverbálnym komunikačným prostriedkom v jazyku, literatúre i v elektronických médiách, pre nepočujúcich vydal Frekvenčný slovník posunkovej reči (1986, so Štefanom Csonkom a s Ladislavom Ubárom). Na slovenčinu nazeral ako na moderný slovanský jazyk vo vývine (Moderná slovenčina, 1984; Jazyk a reč, 1984). Písal učebnice slovenčiny pre domácich i zahraničných študentov (Slovenčina pre každého, 1967; Basic Slovak, 1981; A Grammar of Contemporary Slovak, 1983; Grammatika slovackogo jazyka, 1985). V rokoch 1972 – 91 bol riaditeľom letného seminára slovenského jazyka a kultúry Studia Academica Slovaca, v ktorom popri výučbe slovenčiny organizoval pre zahraničných frekventantov aj prednášky na lepšie poznanie kultúrneho a spoločenského života na Slovensku. S tímom spolupracovníkov napísal Encyklopédiu jazykovedy (1993), posmrtne mu vyšiel Lingvistický slovník (2002).

V školstve pôsobil ako garant štúdia, člen a predseda kvalifikačných a obhajobných komisií, v oblasti záujmovej umeleckej činnosti predseda porôt súťaží v prednese poézie a prózy Hviezdoslavov Kubín, Štúrova Modra, Vansovej Lomnička, Wolkrov Prostějov, v slavistike člen medzinárodných komitétov a spoločných projektov, v domácej jazykovede člen jazykovedných orgánov, redakčných rád, 1981 – 90 predseda Slovenskej jazykovednej spoločnosti pri SAV. Nositeľ viacerých ocenení, o. i. Medaily Jana Amosa Komenského (1986), Zlatej medaily Univerzity Komenského (1996), Veľkej medaily sv. Gorazda (1997) a Radu Ľudovíta Štúra II. triedy in memoriam (2014).

Zverejnené 25. septembra 2020.

citácia

Mistrík, Jozef [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-10-31]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/mistrik-jozef