masora

masora [hebr.], aj masoret — poznámkový aparát slúžiaci na orientáciu v Tóre. Bol vytvorený učencami (masoreti, hebr. ba’alej masora) v 7. – 10. stor. pre potreby uchovania správnej výslovnosti biblického textu potom, čo po návrate Židov z babylonského zajatia biblickú hebrejčinu ako hovorový jazyk vytlačila aramejčina. Keďže hebrejčina neobsahuje samohlásky (→ hebrejské písmo), bolo potrebné vytvoriť systém vokalizácie (→ punktácia), systém kantilačných znakov (→ kantilácia) a marginálnych poznámok, ktoré upresňujú ortografiu bohoslužobného prednesu. Masoreti okrem systému značenia samohlások rozdelili biblický text do veršov a odsekov. Medzi najvýznamnejších masoretov patrila rodina Ben Ašer z Tiberiady, ktorá vytvorila dodnes jedinú používanú tradíciu (tiberiadský systém; → punktácia), jej finálnu podobu zostavil židovský pisár Áron ben Moše ben Ašer (*?, †960). Ďalšou významnou rodinou masoretov bola rodina Ben Naftalí. Tradícia rabína Mošeho (Jákob) ben Davida Bena Naftalího (10. stor.) je aj napriek početným odchýlkam od navrhovaného spôsobu čítania Ben Ašera považovaná iba za jeden z variantov tradičného čítania a zápisu.

Masoretský aparát sa delí na malú masoru (hebr. masora parva) a veľkú masoru (hebr. masora magna). Malá masora je hlavným poznámkovým aparátom. Je umiestnená na okraji biblického textu a obsahuje poznámky týkajúce sa množstva výskytu špecifickej vokalizácie a prípadných rozdielov medzi písaným konsonantným textom a tradičným čítaním. Veľká masora je umiestnená na hornom alebo spodnom okraji biblického textu a obsahuje dodatočné informácie o miestach výskytu konkrétneho tvaru slova. Neskôr sa vkladala aj záverečná masora (hebr. masora finalis), ktorá obsahuje poznámky o rozdieloch medzi jednotlivými tradíciami, o počte slov a veršov v jednotlivých knihách a komentáre k biblickému textu (→ exegéza).