Martinská deklarácia

Text hesla

Martinská deklarácia, oficiálny názov Deklarácia slovenského národa – dokument, ktorý 30. októbra 1918 v Turčianskom Sv. Martine (dnes Martin) schválili členovia novozriadenej Slovenskej národnej rady (SNR). Je výsledkom snáh slovenskej politickej reprezentácie podporujúcej zahraničný česko-slovenský odboj na čele s Tomášom Garriguom Masarykom utvoriť spoločný česko-slovenský štát.

Na rokovaniach sa zúčastnili pozvaní predstavitelia slovenskej inteligencie, ktorí boli členmi Slovenskej národnej strany (SNS) alebo uznávali jej zastrešujúce politické postavenie v slovenskej spoločnosti. Do Turčianskeho Sv. Martina prichádzali už 29. októbra, pričom vo večerných hodinách sa uskutočnili prvé neformálne rozhovory. Následne 30. októbra, za prítomnosti uhorských ozbrojených zložiek v meste, sa v budove Tatrabanky konala uhorským úradom neohlásená dopoludňajšia tzv. dôverná predporada výboru SNS, ktorej sa okrem riadnych členov zúčastnili aj slovenskí predstavitelia Sociálnodemokratickej strany Uhorska.

Pod vedením predsedu SNS Matúša Dulu sa na zasadnutí diskutovalo o základnom postupe – či vôbec verejne vyjadriť myšlienku odtrhnutia sa Slovenska od Uhorska a začlenenie do nového štátu s českými krajinami. Návrh predostrel právnik Emil Stodola a po výmene názorov aj evanjelický a. v. farár Samuel Zoch. Stodola priniesol aj tretí návrh – od rímskokatolíckeho farára Jána Damborského, z neznámych príčin ho však na rokovaniach nepredostrel. Po debatách sa prítomní priklonili k potrebe verejného vyhlásenia (písomne zostavenej deklarácie) za štátoprávne zmeny, a to na podklade Zochovej koncepcie.

Účastníci dôvernej predporady výboru SNS sa zhodli na prijatí Zochovej koncepcie, keďže tá bola vypracovaná v mene „všetkých slovenských politických strán“. Písalo sa v nej o vzatí práva uhorskej vláde a samosprávnym orgánom hovoriť v mene „česko-slovenského národa v Uhorsku“. V Zochovej koncepcii si toto právo vyhradzovala „Národná rada slovenskej vetvy jednotného československého národa“. Obsahovala tri body, v ktorých sa bez bližšieho definovania a zdôvodnenia vyhlasovala príslušnosť slovenského národa k tzv. česko-slovenskému národu a jeho právo na sebaurčenie. Žiadalo sa aj okamžité skončenie vojny a zbrojenia i medzinárodná garancia mieru. Schválený text obsahoval aj žiadosť o osobitné zastúpenie Slovákov na medzinárodnej mierovej konferencii. Na naliehanie Milana Hodžu, ktorý 30. októbra 1918 prišiel do Turčianskeho Sv. Martina v neskorých večerných hodinách, sa z textu táto požiadavka vypustila, s čím súhlasili aj účastníci zasadnutia výboru SNS. Tí sa priklonili k Zochovej koncepcii, a to aj z dôvodu, že vecne, stručne a výstižne formulovala kritiku uhorskej štátnej moci, odtrhnutie sa Slovenska od Uhorska a vyhlásenie o „rečovej a kultúrnohistorickej jednote česko-slovenského národa“, ktorá v danom období umocňovala potrebu územno-politického spojenia česko-slovenského priestoru. Stodolov zamietnutý návrh takéto vyhlásenie neobsahoval. Kritiku a prosby vyhlasoval len v mene SNS a obšírne (esejisticky) vymenúval dôvody odtrhnutia sa slovenského národa od Uhorska.

O 14. hodine sa začalo uhorskými úradmi povolené rokovanie účastníkov zasadnutia výboru SNS (aj s účasťou pozvaných členov SNS, ktorí neboli členmi výboru, a inteligencie uznávajúcej zastrešujúce postavenie SNS v slovenskej spoločnosti) s cieľom utvoriť SNR a viesť debatu o politických záležitostiach. Počas zasadnutia sa spomedzi nich utvorila 20-členná SNR a 12-členný Výkonný výbor SNR. Predseda SNS Matúš Dula referoval o politickej situácii a líder Slovenskej ľudovej strany (SĽS) Andrej Hlinka vyzýval k vyjadreniu jasného pročesko-slovenského postoja. Po reakciách ďalších politikov predniesol Zoch svoju koncepciu deklarácie, ktorá bola za všeobecného súhlasu jednomyseľne prijatá. Výkonný výbor SNR pokračoval v rokovaniach aj nasledujúci deň.

Počas prvej Československej republiky sa Martinská deklarácia pravidelne pripomínala ako dôležité vystúpenie slovenskej politickej reprezentácie za československú štátnosť. Bola však prijatá len mužmi, zatiaľ čo ženy (manželky a ostatné príbuzné deklarantov), napriek ich záujmu, neboli na rokovania pripustené a zostali pred budovou Tatrabanky. Znepokojivé reakcie vyvolávalo aj nevýrazné zastúpenie ľavicovej a regionálnej inteligencie. Rovnako časová tieseň, nepredvídateľnosť konania uhorských ozbrojených zložiek, zlá informovanosť o aktuálnej situácii či politická neskúsenosť účastníkov zasadnutia výboru SNS spôsobili ďalšie problémy: originál deklarácie sa nezachoval, dlho nebola k dispozícii zápisnica z rokovania výboru SNS z 30. októbra 1918 a nezachovala sa ani hodnoverná zápisnica z rokovania Výkonného výboru SNR z 31. októbra 1918. Tieto skutočností využili politici autonomistickej SĽS (ľudáci), ktorí deklaráciu pretavili na politický zápas za samobytnosť slovenského národa. Spočiatku hovorili o sfalšovaní deklarácie Milanom Hodžom, ktorý mal údajne bez vedomia účastníkov zasadnutia výboru SNS zmeniť jej znenie. Niekdajší členovia výboru falšovanie textu odmietli a priznali legitímne a s ich vedomím vykonané vypustenie požiadavky o účasti Slovákov na medzinárodnej mierovej konferencii.

Ľudáci hovorili aj o tzv. tajnom dodatku (klauzule) Martinskej deklarácie, ktorý mal na rok 1928 ponúkať možnosť voľby slovenskej politickej reprezentácie zotrvať v Československu alebo sa vydať cestou samostatného slovenského štátu. V roku 1924 to uviedol Andrej Hlinka v liste rakúskemu kancelárovi Rudolfovi Ramekovi a 30. októbra 1924 Ferdinand Juriga v parlamentnej reči. Ľudáci sa opierali o rokovanie Výkonného výboru SNR z 31. októbra 1918, počas ktorého však bol odsúhlasený iný návrh – potreba postupného zavádzania autonómie Slovenska v hraniciach Československa v priebehu najbližších desiatich rokov. O zotrvaní alebo o osamostatnení sa od Československa po desiatich rokoch sa vôbec nerokovalo, čo presvedčivo dokázali obidvaja navrhovatelia deklarácie (Zoch i Stodola). Napriek tomu však ľudáci naďalej šírili pred verejnosťou zjavnú konšpiráciu. Takéto tvrdenia redaktora časopisu Slovák Juraja Kozu-Matejova z roku 1925 a ľudáckeho politika Vojtecha Tuku z roku 1928 sa stali aj predmetom súdnych procesov. Vojtech Tuka bol právoplatne odsúdený, pretože tézu o tajnej klauzule využíval ako agent maďarskej vlády s cieľom vyvolať na Slovensku pomocou polovojenskej Rodobrany a za podpory maďarských orgánov ozbrojenú vzburu proti československej moci.

Zverejnené 13. apríla 2024.

Krajčír, L. Martinská deklarácia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-07-22 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/martinska-deklaracia