Mansijci

Text hesla

Mansijci, zastarano Voguli, Voguliči, Jugrovia, vlastným menom Mānsi, Maansi, Mānsi māxum, Maansi maaxum — ugrofínska národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo autonómneho okruhu Chantyjsko-Mansijsko (10-tis., 2010), žijúca aj v autonómnom okruhu Jamalsko, v Ťumenskej a Sverdlovskej oblasti Ruskej federácie (oblasť západne od rieky Ob, najmä povodie Severnej Sosvy, Kondy a Pelymu); spolu 12-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Mansijci sú blízki príbuzní Chantyjcom. Delia sa na štyri základné etnografické skupiny (severnú, južnú, východnú, západnú), ktoré sa líšia i spôsobom obživy (kočovný chov sobov, rybolov, lov, poľnohospodárstvo). Z remesiel vynikajú výrobky z kožušín a brezovej kôry.

V ruských prameňoch sa Mansijci prvýkrát spomínajú už v 14. stor. Počas 15. – 16. stor. boli pod nadvládou Sibírskeho chanátu a od 17. stor. Rusov. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Numi-Torumom a uctievaním zvierat, najmä medveďa hnedého), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Mansijcov (mānsi lātyŋ, maansi laatyng) je nárečovo značne rozdrobený (má štyri dialekty) a patrí do obskougorskej skupiny ugrofínskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ obskougorské jazyky). Od 1931 sa zapisoval latinkou, od 1937 sa používa písmo na základe cyriliky. Väčšina Mansijcov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu.

Text hesla

Mansijci, zastarano Voguli, Voguliči, Jugrovia, vlastným menom Mānsi, Maansi, Mānsi māxum, Maansi maaxum — ugrofínska národnosť tvoriaca pôvodné obyvateľstvo autonómneho okruhu Chantyjsko-Mansijsko (10-tis., 2010), žijúca aj v autonómnom okruhu Jamalsko, v Ťumenskej a Sverdlovskej oblasti Ruskej federácie (oblasť západne od rieky Ob, najmä povodie Severnej Sosvy, Kondy a Pelymu); spolu 12-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie.

Mansijci sú blízki príbuzní Chantyjcom. Delia sa na štyri základné etnografické skupiny (severnú, južnú, východnú, západnú), ktoré sa líšia i spôsobom obživy (kočovný chov sobov, rybolov, lov, poľnohospodárstvo). Z remesiel vynikajú výrobky z kožušín a brezovej kôry.

V ruských prameňoch sa Mansijci prvýkrát spomínajú už v 14. stor. Počas 15. – 16. stor. boli pod nadvládou Sibírskeho chanátu a od 17. stor. Rusov. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (spojené s kultom boha nebies Numi-Torumom a uctievaním zvierat, najmä medveďa hnedého), v 17. – 18. stor. prijali pravoslávie.

Jazyk Mansijcov (mānsi lātyŋ, maansi laatyng) je nárečovo značne rozdrobený (má štyri dialekty) a patrí do obskougorskej skupiny ugrofínskej vetvy uralskej jazykovej rodiny (→ obskougorské jazyky). Od 1931 sa zapisoval latinkou, od 1937 sa používa písmo na základe cyriliky. Väčšina Mansijcov je dvojjazyčná, okrem materčiny ovládajú i ruštinu.

Zverejnené 2. decembra 2021.

citácia

Pivoda, O. Mansijci [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2022-01-17]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/mansijci