krajčírstvo

krajčírstvo —

1. odbor (remeslo) zaoberajúci sa šitím pánskych, dámskych a detských odevov. Na Slovensku bolo krajčírstvo do 12. stor. zamestnaním žien, ako samostatné remeslo sa vyčlenilo v 13. a 14. stor. a stalo sa mužským zamestnaním. Postupne sa zaradilo k najrozšírenejším remeslám na Slovensku. Muži šili odevy pre meštianstvo a šľachtu, kým na dedinách ženský ľudový odev a časti mužského ľudového odevu šili naďalej po domácky ženy. Krajčíri šili odevy a bielizeň na základe dopytu zákazníkov. Do 17. stor. bolo krajčírstvo sústredené v slobodných kráľovských a v banských mestách, pričom v 16. stor. sa v niektorých mestách pre odlišné požiadavky nemeckých obyvateľov rozdelili krajčíri na nemeckých a uhorských. V 16. – 17. stor. sa od krajčírstva odčlenilo halenárstvo, ktoré zhotovovalo vrchný súkenný odev pre ľudové vrstvy (→ halena). V 17. a 18. stor. krajčírstvo preniklo do zemepanských a poľnohospodárskych mestečiek, v 18. a 19. stor. aj do dedinského prostredia. V dedinskom spoločenstve mali krajčíri ako príslušníci remeselného stavu osobitné postavenie, nie však také významné ako kováči a mlynári. Okrem remeselného krajčírstva existovalo aj šitie a vyšívanie spodnej (osobnej) a posteľnej bielizne a bytového textilu, ktoré vykonávali takmer výhradne ženy.

Prvé krajčírske cechy vznikli v Banskej Štiavnici (1446), Košiciach (1457), Bratislave a Bardejove (1459) a v Krupine (1462). V roku 1828 bolo najviac krajčírskych dielní v Bratislave (180) a v Košiciach (57). V 19. stor. sa krajčírstvo špecializovalo na mužské a ženské a na šitie bielizne. Rozvoj krajčírstva ovplyvnil v 19. stor. vynález šijacieho stroja, koncom 19. – začiatkom 20. stor. počet krajčírskych dielní prudko stúpal; najviac dielní sa nachádzalo v Turčianskej, vo Zvolenskej, v Nitrianskej, Bratislavskej, Komárňanskej a Trenčianskej župe. V 30. rokoch 20. stor. bolo založených viacero odevných podnikov, ktoré boli zamerané na šitie konfekčných odevov (1939 založili na Slovensku svoje pobočky prostějovskí podnikatelia – Arnošt Rolný v Žiline a Jan Nehera v Trenčíne; v Prešove založili bratia Michal a Štefan Magurovci podnik Magura) a postupne vytláčali krajčírske dielne. Krajčírstvo naďalej pretrvávalo vo vidieckom prostredí, robotnícke vrstvy v mestách i na dedinách si kupovali konfekčné odevy. Po zákaze remeselného podnikania (1948) sa krajčíri združovali do výrobných družstiev a ich hlavnou pracovnou náplňou bolo šitie odevov pre verejné potreby (pracovné odevy, uniformy, rovnošaty), ale aj šitie na zákazku pre súkromných zákazníkov; krajčíri (pánski aj dámski) však pracovali aj po domácky. Šitie ľudových odevov, najmä ženských, pretrvalo po roku 1948 v remeselnej výrobe len ojedinele, prevažne sa uskutočňovalo po domácky. Patrónom krajčírov je Ján Krstiteľ;

2. krajčírsky salón, prevádzka na šitie odevov, krajčírska dielňa.