kožušníctvo

kožušníctvo —

1. remeslo zaoberajúce sa spracovaním koží a kožiek so srsťou na kožušiny a šitím výrobkov z kožušín. V súčasnosti sa v priemyselnom meradle spracovaním koží a výrobou kožušín zaoberá kožiarsky priemysel (→ kožiarstvo). Kožušníctvo od stredoveku patrilo k najrozšírenejším remeslám na Slovensku (nazývané aj grznárstvo, blanárstvo, kušnierstvo), kožušníci spracúvali kožušiny po domácky i v kožušníckych dielňach. Technológia sa od najstarších čias postupne vyvíjala a ustaľovala. Kože sa po stiahnutí vystreli a na tienistom vzdušnom mieste vysušili (priklincované na drevenej stene alebo na dverách), čím sa dostatočne zakonzervovali. Pred ďalším spracovaním sa namočili (na 2 – 3 dni), potom vyplákali, nečistoty zo srsti sa odstránili prečesávaním, zvyšky mäsa a blán z remeňa škrabaním. Nasledovalo kvasenie v roztoku obsahujúcom soľ a jačmenné alebo pšeničné otruby alebo šrot – kože sa posypali soľou a otrubami, poskladali sa alebo skrútili, uložili do kade, zaliali vodou (niekedy s pridaním liadku a kyseliny sírovej) a nechali sa stáť, pričom sa spočiatku raz, potom aj dva- až trikrát denne prekladali. Kvasením sa kože dočistili, zmäkli a zakonzervovali. Po kvasení, ktoré trvalo 10 – 16 dní, sa čiastočne vysušili, potom sa špeciálnymi nástrojmi vyťahovali a zároveň mechanicky mäkčili. Zmäkčené kože sa v niektorých regiónoch bielili pšeničnou alebo kukuričnou múkou alebo kriedou. V 2. polovici 19. stor. sa remeň kožušín začal farbiť nahnedo, a to najčastejšie odvarom z vysušenej huby nazývanej choroš, kože na irchu sa farbili aj nazeleno, nažlto a načierno.

Z kožušín oviec, jahniat, líšok, vlkov a medveďov sa zhotovovalo vrchné oblečenie (kožuchy, vesty bez rukávov, bundy, mentieky), podšívky, odevné doplnky (rukavice), pokrývky hlavy a prikrývky. Na dedinách sa nosili prevažne odevy z ovčích kožušín spočiatku v prírodnej farbe (→ kožúšok). Kožuchy sa šili podľa požiadaviek spotrebiteľov a kožušníci na nich vytvárali dekor zodpovedajúci regionálnym typom a variantom ľudového odevu, prípadne vzory typické pre jednotlivé dielne. Vyzdobovali sa irchou, výšivkou (vlnenou, bavlnenou alebo hodvábnou priadzou), farebnými koženými aplikáciami, rôzne prepletanými remienkami a pod. Kožušnícke výrobky patrili k najcennejším kusom oblečenia, preto sa niekedy stávali súčasťou pozostalosti.

Najstarším doloženým kožušníckym (a vôbec remeselným) cechom je cech v Košiciach (1307), ďalšími sú cechy v Prešove (1451), Bratislave (1467), Trenčíne a Žiline (1488), Levoči a Bardejove (1517). Do konca 18. stor. existovalo 80 kožušníckych cechov, ktoré boli rozšírené na celom území Slovenska, v 70. – 80. rokoch 19. stor. sa významným kožušníckym centrom stal Liptovský Mikuláš. Väčšina kožušníkov pracovala len pre miestny trh, výnimku tvorili kožušníci v Liptovskom Mikuláši, ktorí na štátnu objednávku šili kožuchy pre železničiarov, a v Mošovciach, ktorí predávali výrobky do Poľska a na Ukrajinu. Od začiatku 20. stor. sa kožušníci usilovali získať si zákazníkov aj medzi obyvateľmi miest, a preto prispôsobovali svoju produkciu aj mestskej móde (strihmi a módnymi odevnými doplnkami – čiapkami, rukavicami, rukávnikmi). Uplatňovaním tradičných prvkov najmä vo výzdobe (výšivka, kožená aplikácia) sa kožušníci snažili propagovať tradičnú podobu výrobkov slovenského kožušníctva, čo podnietilo výrobu tzv. slovenských kožuchov. Patrónom kožušníkov je Ján Krstiteľ odetý vo zvieracích kožiach, s baránkom na rukách a so zástavou s krížom;

2. prevádzka na šitie kožuchov a i. kožušinových výrobkov, aj predajňa takýchto výrobkov.