kozmonautika

kozmonautika [gr.], astronautika — oblasť vedy a techniky zaoberajúca sa teóriou a realizáciou letov kozmických rakiet a kozmických lodí do vesmíru, teda ich pohybom nad atmosférou Zeme. Zahŕňa aj teóriu kozmických letov s výpočtami dráh týchto telies, technické a konštrukčné riešenie kozmických rakiet a kozmických lodí, ako aj palivových systémov, systémov navádzania na dráhu, systémov riadenia, spojenia, komunikácie, spracúvania údajov z letov a pod. Rieši aj problematiku pobytu človeka v kozmickom priestore, vedecké a výskumné programy v spojitosti s výskumom kozmického priestoru (siahajúceho od Zeme až po kozmické telesá), žiarenia a fyzikálnych polí, ktoré vznikli v dôsledku veľkého tresku (→ big bang; napr. mikrovlnné žiarenie kozmického pozadia sa uvoľnilo v období asi po 400-tis. rokoch a prvé hviezdy sa začali formovať asi 100 mil. rokov po ňom).

Vedecký výskum v rámci kozmonautiky sa uskutočňuje z kozmických sond, z družíc, pilotovaných kozmických lodí a pod. vyslaných do vesmíru (nie zo Zeme). Zameriava sa na výskum slnečnej sústavy vrátane hľadania mimozemského života, špeciálne na výskum Mesiaca a planét Venuša, Mars, Jupiter (jeho atmosféry) a Saturn a ich mesiacov, ako aj asteroidov a komét pohybujúcich sa v slnečnej sústave; na výskum Slnka od jeho vnútra po okraj heliosféry; na výskum telies vzdialeného vesmíru (za hranicami slnečnej sústavy – výskum hviezd, extrasolárnych planét, galaxií, kôp galaxií, tmavej hmoty), ako aj prostredia medzi nimi a žiarenia, ktorého sú zdrojom; na výskum Zeme – jej povrchu a atmosféry (geodetický a geofyzikálny prieskum, meteorologický a klimatologický výskum vrátane skúmania procesov zapríčiňujúcich klimatické zmeny); na materiálový a technologický výskum (testovanie vybavenia kozmických lodí na misie na Mesiac a na Mars, testovanie 3D tlačenia materiálov, skúšky algoritmov na redukovanie vibrácií počas štartov a manévrov kozmických rakiet a lodí, výskum štruktúry materiálov); na biomedicínsky výskum (vplyv beztiaže, mikrogravitácie a kozmického žiarenia na ľudský organizmus – v súčasnosti najmä počas dlhodobých pobytov vo vesmíre na kozmických staniciach, skúmanie zmien v kardiovaskulárnej homeostáze v kostnej a svalovej hmote, ale aj zmien sily a vytrvalosti, senzomotorických funkcií, termoregulácie a imunity); na biologický výskum (skúmanie prežívania, vývoja a reprodukčných cyklov živých organizmov – baktérií, rastlín, bezstavovcov i stavovcov); na fyzikálny výskum (vesmír ako laboratórium na štúdium základných zákonov fyziky) i na výskum vplyvu gravitačných porúch na dráhy kozmických družíc a sond. Kozmonautika je mladý, dynamicky sa rozvíjajúci odbor, ktorý si vyžaduje širokú medzinárodnú spoluprácu. Zaoberá sa mnohými teoretickými a praktickými úlohami, ktorých vyriešenie prináša množstvo výsledkov využívaných priamo alebo nepriamo každým človekom na Zemi (navigačný systém GPS v autách, lodiach a lietadlách, celosvetový telekomunikačný systém Iridium a i.).

Základy kozmonautiky položil ruský konštruktér Konstantin Eduardovič Ciolkovskij, ktorý v práci Výskum kozmického priestoru pomocou reaktívnych zariadení (Issledovanije mirovych prostranstv reaktivnymi priborami, 1903) uverejnil rovnicu o nutnej rýchlosti rakety v priestore bez gravitácie (→ Ciolkovského pohybová rovnica), o. i. ako prvý sformuloval rovnice opisujúce pohyb rakety, navrhol použitie kvapalných palív, umelých družíc a kozmických staníc a upozornil na preťaženie pri štarte rakety i na aerodynamický ohrev pri jej návrate do atmosféry. Nemecký fyzik a inžinier Hermann Oberth v práci Raketou do vesmíru (Die Rakete zu den Planetenräumen, 1923) matematicky vysvetlil spôsob úniku rakety z gravitačného poľa Zeme. Americký inžinier Robert Hutchings Goddard ako prvý skonštruoval raketu na kvapalné palivo (1926), navrhol stavbu viacstupňových rakiet, poukázal na významnú úlohu gyroskopov v riadení rakiet i na použitie vedeckých prístrojov na palube družíc. V roku 1942 počas 2. svetovej vojny bola vo vojenskom vývojovom a testovacom centre v Peenemünde pod vedením Wernhera von Brauna skonštruovaná prvá balistická raketa na svete V2, ktorú nacistické Nemecko použilo aj na ostreľovanie Spojencov. Po 2. svetovej vojne sa raketová technika a kozmické technológie spočiatku rozvíjali predovšetkým v USA, kde začal pôsobiť aj W. von Braun, a v bývalom Sovietskom zväze, tzv. dobýjanie vesmíru sa stalo súperením dvoch veľmocí. Kozmický výskum sa inštitucionalizoval, v USA došlo k oddeleniu vojenského a civilného kozmického výskumu a 1. októbra 1958 začal svoju činnosť Národný ústav pre letectvo a kozmonautiku (angl. National Aeronautics and Space Administration; → NASA), ktorý uskutočňuje americký kozmický program (od 2008 aj súkromná Spoločnosť na výskum vesmírnych prieskumných technológií, angl. Space Exploration Technologies Corporation; → SpaceX, založená 2002). V Sovietskom zväze sa v Moskve sformovala Skupina výskumu reaktívneho pohybu (rus. Gruppa izučenija reaktivnogo dviženija, GIRD) na čele s konštruktérom Sergejom Pavlovičom Koroľovom, ktorá sa v roku 1933 pretransformovala na Reaktívny vedeckovýskumný inštitút (rus. Reaktivnyj naučno-issledovateľskij institut, RNII; neskôr od 1936 názov NII-3, od 1942 Štátny inštitút raketovej techniky, rus. Gosudarstvennyj institut raketnoj techniky, GIRT; po 1944 NII-1); kozmický výskum prebiehal na utajovaných pracoviskách, napr. v tajnej konštrukčnej kancelárii OKB-1 raketového centra NII-88 v Kaliningrade (Moskovská oblasť, dnes Koroľov), kde od roku 1956 pôsobil Koroľov ako hlavný konštruktér. Po rozpade Sovietskeho zväzu (1991) uskutočňuje ruský kozmický program štátna agentúra Roskosmos (rus. Rossijskoje aviacionno-kosmičeskoje agentstvo) založená v roku 1992 ako Ruská vesmírna agentúra (rus. Rossijskoje kosmičeskoje agentstvo).

Dňa 4. októbra 1957 Sovietsky zväz ako prvý vypustil do vesmíru umelú družicu Zeme Sputnik 1 pomocou medzikontinentálnej balistickej rakety R-7 vyvinutej pod Koroľovovým vedením, USA vypustili svoju prvú umelú družicu Zeme Explorer 1 pomocou rakety Juno 1 (Jupiter C; → Juno) 31. januára 1958. V nasledujúcich rokoch sa obidve krajiny sústredili na vyvinutie technológie na uskutočnenie kozmických letov s ľudskou posádkou. Ako prvý uskutočnil takýto let Sovietsky zväz 12. apríla 1961, keď kozmonaut Jurij Alexejevič Gagarin v kozmickom module rakety Vostok obletel Zem (dĺžka letu 108 min), americký kozmonaut Alan Bartlett Shepard uskutočnil 5. mája 1961 v kozmickej lodi Mercury 15-minútový let na suborbitálnej dráhe. Na začiatku 60. rokov 20. stor. USA vyhlásili zámer pristáť do konca desaťročia na Mesiaci. S týmto cieľom vyvinuli dvojmiestnu kozmickú loď Gemini (na obežnú dráhu okolo Zeme vynášaná raketou Titan 2; → Titan), pomocou ktorej skúšali manévrovanie riadené ľudskou posádkou, spájanie s družicami i dlhodobejší pobyt posádky vo vesmíre (14 dní). V tomto období Sovietsky zväz uskutočnil dva lety kozmických lodí Voschod (modifikácia kozmickej lode Vostok) s trojčlennou posádkou (október 1964, marec 1965) a vyvinul novú trojmiestnu kozmickú loď Sojuz, ktorá bola schopná letov do otvoreného kozmického priestoru (prvý štart s ľudskou posádkou 23. apríla 1967) a ktorej modifikácie sa používajú aj v súčasnosti. Ďalšími významnými udalosťami uskutočnenými v 60. rokoch 20. stor. boli: trojnásobný oblet rakety s ľudskou posádkou okolo Zeme (americký kozmonaut John Herschel Glen, 20. február 1962), prvé výstupy človeka z kozmickej lode do kozmického priestoru (sovietsky kozmonaut Alexej Archipovič Leonov, 18. marec 1965; americký kozmonaut Edward White, 3. jún 1965), pristátie sovietskej kozmickej sondy Luna 9 (31. január 1996, → Luna) na Mesiaci a získanie snímok jeho povrchu, vypustenie sovietskej kozmickej sondy Venera 4 (12. jún 1967; → Venera) k Venuši a získanie údajov o jej atmosfére a i. Najvýraznejším úspechom americkej kozmonautiky bola realizácia letov človeka na Mesiac v 60. a 70. rokoch 20. stor. v rámci programu Apollo, počas ktorého sa uskutočnilo desať letov kozmickej lode Apollo (Apollo 8 – 17; vynášaná raketou Saturn) k Mesiacu, pričom na jeho povrchu pristálo šesť z nich, ako prvé 20. júla 1969 Apollo 11 s kozmonautmi Neilom Aldenom Armstrongom (ako prvý človek vstúpil na jeho povrch 21. júla 1969 o 3. h 56. min SEČ a strávil tam 2 h 16 min), Edwinom Eugenom Aldrinom a Michaelom Collinsom. Demonštráciou možnej spolupráce americkej a sovietskej kozmonautiky bolo 17. júla 1975 spojenie kozmických lodí Apollo (s troma kozmonautmi na palube) a Sojuz (s dvoma kozmonautmi na palube) v rámci projektu Apollo-Sojuz, počas ktorého kozmonauti urobili viacero experimentov. Medzitým Sovietsky zväz vyslal na Mesiac automatické mesačné vozidlo Lunochod 1 (→ Lunochod), ktoré bolo ovládané zo Zeme (pristátie na Mesiaci 17. novembra 1970) a skúmalo povrch Mesiaca, USA 3. marca 1972 vyslali k Jupiteru pomocou rakety Atlas Centaur kozmickú sondu Pioneer 10 (→ Pioneer), ktorá sa ako prvé kozmické zariadenie dostala mimo slnečnej sústavy a v decembri 1973 sa k Jupiteru priblížila na vzdialenosť 131-tis. km a skúmala ho. USA vypustili 20. augusta 1975 k Marsu pomocou rakety Titan Centaur kozmickú sondu Viking 1 (→ Viking), ktorá na jeho povrchu pristála 20. júla 1976. V 70. rokoch 20. stor. americká kozmická agentúra NASA začala s vývojom raketoplánu (→ Space Shuttle) so zámerom získať opakovane použiteľné zariadenie (kozmickú raketu a kozmickú loď) na lety do kozmu s ľudskou posádkou, prvým bol raketoplán Columbia, ktorý vzlietol do vesmíru 12. apríla 1981, ďalšími boli raketoplány Challenger, Atlantis, Discovery a Endeavour, program bol ukončený v roku 2011. V roku 1977 USA vypustili pomocou rakety Titan dvojicu sond Voyager 1 (5. septembra 1977) a Voyager 2 (20. augusta 1977) k vzdialeným planétam slnečnej sústavy – k Jupiteru, Saturnu, Uránu a Neptúnu (→ Voyager). V marci (Voyager 1), resp. v júli (Voyager 2) 1979 sa sondy priblížili najbližšie k Jupiteru, v novembri 1980, resp. v auguste 1981 k Saturnu. Sonda Voyager 2 je zatiaľ jedinou sondou, ktorá skúmala všetky štyri planéty (vďaka ich priaznivému usporiadaniu, ktoré nastáva raz za 175 rokov), a zatiaľ jedinou, ktorá skúmala Urán a Neptún (k Uránu sa dostala najbližšie v januári 1986 a k Neptúnu v auguste 1989). Obidve sondy nesú na palube pozlátený medený disk, ktorý obsahuje zvukové a obrazové posolstvo pre ich prípadných inteligentných nálezcov. V súčasnosti (január 2021) sa Voyager 1 nachádza vo vzdialenosti 152,3 AU od Zeme a jeho rýchlosť je 61 196 km/h a Voyager 2 vo vzdialenosti 126,85 AU od Zeme a jeho rýchlosť je 55 345 km/h. Veľkým technologickým úspechom 20. stor. bolo skonštruovanie a prevádzka Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu, ktorý bol 24. apríla 1990 pomocou raketoplánu Discovery vynesený na obežnú dráhu okolo Zeme a predpokladá sa, že svoju prevádzku danú životnosťou zariadení ukončí okolo 2025. Jeho pozorovania priniesli množstvo cenných informácií, na základe ktorých sa napr. zmenili názory na evolúciu galaxií v odlišných vývojových fázach vesmíru i na proces formovania hviezd, ktorý je podstatne dynamickejší a živší, než sa pôvodne myslelo.

Významnou etapou vo vývoji kozmonautiky bol rozvoj programu na dlhodobejší pobyt kozmonautov v kozmickej lodi na obežnej dráhe okolo Zeme. Sovietsky zväz vypustil v rokoch 1971 – 83 na obežnú dráhu okolo Zeme sedem kozmických staníc Saľut, pričom stanica Saľut 7 bola nepretržite obývaná 816 dní a navštívilo ju 12 pilotovaných lodí (zásoby a palivo na ňu dopravovali nákladné kozmické lode Sojuz a Progress). Na palube stanice Saľut 6 pôsobil 3. – 10. marca 1978 v rámci programu organizácie Interkozmos aj československý kozmonaut Vladimír Remek (prvý medzinárodný pilotovaný kozmický let; kozmická loď Sojuz 28). Dňa 14. mája 1973 bola na obežnú dráhu okolo Zeme vynesená americká kozmická stanica Skylab a do jej zániku (11. júla 1979 v atmosfére Zeme) sa na nej vystriedali tri trojčlenné posádky (najdlhší pobyt 84 dní). Na fungovanie vo vesmíre v trvaní piatich rokov bola naprojektovaná sovietska kozmická stanica Mir, ktorá bola napokon v prevádzke 15 rokov – od 20. februára 1986 (vynesená na obežnú dráhu raketou Proton) do 23. marca 2001; obývaná 13. marca 1986 – 16. júna 2000, pôsobilo tam 105 kozmonautov z 11 krajín sveta vrátane USA (najdlhšie, 437 dní a 18 h, Valerij Poľakov), medzi nimi aj slovenský kozmonaut Ivan Bella (misia Štefánik, 20. – 28. február 1999), ktorý tam strávil sesť dní. So stanicou Mir sa v rámci americko-sovietskeho programu Shuttle-Mir (1993 – 98) šesťkrát spojil aj raketoplán Atlantis. Príkladom medzinárodnej spolupráce v kozmonautike je projekt trvalo obývateľnej Medzinárodnej kozmickej stanice ISS (angl. International Space Station), v ktorom sa spojili kozmické agentúry USA, Ruska, Japonska a Kanady a Európska kozmická agentúra (ESA). ISS je obývaná od 2. novembra 2000 dvoj- až šesťčlennou posádkou (celkove tam do konca roka 2020 pôsobilo 239 kozmonautov z 19 krajín sveta; najdlhší pobyt 340 dní, 8 h a 42 min). Spočiatku bola zásobovaná americkými raketoplánmi, po ukončení ich činnosti ruskými kozmickými loďami Sojuz a Progress, začas aj japonskou nákladnou kozmickou loďou HTV (H-II Transfer Vehicle) i nákladnou kozmickou loďou ATV (Automated Transfer Vehicle) patriacou ESA. Od roku 2012 ju zásobujú aj americké kozmické lode Cygnus a Dragon, ktoré patria súkromným spoločnostiam. Dňa 30. mája 2020 pomocou rakety Falcon 9 vyštartovala k ISS prvá súkromná kozmická loď s ľudskou posádkou Dragon Demo-2 (aj Crew Dragon Demo-2, SpaceX Demo-2) patriaca spoločnosti SpaceX, ktorá bola s ISS spojená 31. mája – 1. augusta 2020.

Okrem USA a Ruska rozvíja viacero krajín sveta svoj kozmický program spočívajúci najmä vo vývoji umelých družíc Zeme a kozmických sond a v ich vypúšťaní do vesmíru (často pomocou rakiet iných štátov), príp. aj v konštrukcii kozmických rakiet na ich vypúšťanie (→ kozmická raketa, tabuľka Prehľad rakiet využívaných na orbitálne lety). Napr. Spojené kráľovstvo 26. apríla 1962 vypustilo do vesmíru (ako tretie v histórii kozmonautiky) umelú družicu Ariel 1 (→ Ariel), Kanada 29. septembra 1962 (ako štvrtá v histórii kozmonautiky) umelú družicu Alouette 1 (→ Alouette); obidve družice štartovali z územia USA pomocou amerických rakiet. Ďalšie krajiny: Japonsko (prvá družica 1970; družice CORSA, Ginga; kozmické sondy k Halleyho kométe Sakigake, 1985, a Suisei, 1985; laboratórny modul Kibó vynesený 2008 na ISS; družica – slnečné observatórium Jókó, angl. Yohkoh, 1991; mesačná sonda Selene, resp. jap. Kaguja, 2007; a i.), Čína (1970 vypustená prvá družica Tung Fang Chung 1, → China 1; kozmické rakety na vypúšťanie umelých družíc Zeme Čchang Čeng, prvý úspešný štart 1970, a Ču-čchüe, prvý štart 2018; prvý pilotovaný let do vesmíru 2003, kozmická loď Šen-čou, kozmonaut Jang Li-wej), India (prvá družica 1975, → Árjabhata; mesačné sondy Čandraján 1, 2007, Čandraján 2, 2019), Irán, Izrael, Kórejská republika, Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR), Taiwan, Nový Zéland, Brazília, Ukrajina a i. Prvou slovenskou družicou vypustenou do vesmíru je skCUBE (tzv. nanodružica tvaru kocky s dĺžkou hrany 10 cm a s hmotnosťou 1 056 g), ktorú pod hlavičkou Slovenskej organizácie pre vesmírne lety (angl. Slovak Organisation for Space Activities, SOSA) vyvinuli pracovníci Žilinskej univerzity v Žiline, STU v Bratislave a Technickej univerzity v Košiciach. Na nízku obežnú dráhu okolo Zeme bola vynesená 23. júla 2017 pomocou indickej rakety PSLV-XL, ktorá štartovala z kozmodrómu Kozmického centra Satíša Dhavana na ostrove Šríharikóta v Indii. Mnoho krajín sa kozmického výskumu zúčastňuje participáciou svojich vedcov na rôznych medzinárodných misiách a projektoch.

Európske štáty združené v ESA – Belgicko, ČR, Dánsko, Estónsko, Fínsko, Francúzsko, Grécko, Holandsko, Írsko, Luxembursko, Maďarsko, Nemecko, Nórsko, Poľsko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Spojené kráľovstvo, Španielsko, Švédsko, Švajčiarsko a Taliansko, pridružený štát Slovinsko (2020; Slovensko má od 2015 štatút pridruženého štátu) a spolupracujúce štáty uskutočňujú spoločný, niektoré aj vlastný kozmický program orientovaný na budovanie kozmických observatórií (röntgenové kozmické observatórium XMM-Newton, 1999), na výskum komét (sondy Giotto, 1988 – 92; Rosetta, 2004 – 16), v spolupráci s NASA na výskum Marsu, Saturna a jeho mesiacov (→ Cassiniho-Huygensova misia, 1997 – 2017), Slnka a i. ESA v spolupráci s EÚ zrealizovala globálny satelitný navigačný systém Galileo (dokončený 2020), ktorý tvorí 26 družíc a sieť pozemných staníc na celom svete. Na vynášanie družíc a kozmických sond používa vlastnú raketu Ariane, na ľahšie náklady (hmotnosť do 2 100 kg) raketu Vega (vyvinutá v spolupráci s Talianskou kozmickou agentúrou, v prevádzke od 2012). Jedným z najúspešnejších projektov ESA bolo vyslanie sondy Rosetta ku kométe 67P/Čuriumov-Gerasimenko, ktorú dosiahla v roku 2014 po 10 rokoch letu (štartovala 2. marca 2004 pomocou rakety Ariane 5G). Hoci pristávací modul Philae, ktorý pristál na jej jadre 12. novembra 2014, mal pre nedostatok energie zo Slnka skrátené obdobie činnosti, priniesol cenné fotografie z povrchu jej jadra a množstvo údajov o jeho dynamike.

V bývalom Československu sa kozmonautika rozvíjala v rámci programu organizácie Interkozmos v štyroch oblastiach: kozmická fyzika, meteorológia, spoje, lekárstvo a biológia, neskôr aj snímkovanie Zeme. Československo bolo v programe veľmi aktívne, do roku 1978 sa 45 percentami podieľalo na experimentoch na družiciach Interkozmos (na družiciach Interkozmos 1 a 2 vynesených na dráhu okolo Zeme 1969 a 1970 boli inštalované detektory röntgenového žiarenia na výskum Slnka), neskôr spolupracovalo na výskumnom programe družíc Prognoz. Československo (resp. od 1993 ČR) významne participovalo i na vývoji družíc Magion (vypúšťané 1978 – 96), na ktorom sa podieľal Geofyzikálny ústav ČSAV a od roku 1994 Ústav fyziky atmosféry Akadémie vied ČR.

Najzložitejšími československými kozmickými zariadeniami boli automatické stabilizované plošiny (ASP) umožňujúce zameranie prístrojov na cieľový objekt. Boli inštalované na dvojici kozmických sond Vega (Venera-Galej) určených na prieskum Venuše a Halleyho kométy (vypustené v decembri 1984), na dvojici kozmických sond Fobos určených na prieskum Marsu a jeho mesiaca Fobos (Phobos; vypustené v júli 1988; na sonde Fobos 1 bol aj koronograf s vonkajšou clonou Astronomického ústavu SAV v Tatranskej Lomnici, v dôsledku poruchy Fobosu však misia nepriniesla žiadne výsledky) a na module Kvant-2 vesmírnej stanice Mir (vynesený a pripojený k Miru 1989). V roku 1978 sa uskutočnil let československého kozmonauta V. Remeka ku kozmickej stanici Saľut 6.

Zo slovenských pracovísk sa v rámci programu Interkozmos Prírodovedecká fakulta UPJŠ v Košiciach podieľala na skúmaní vplyvu kozmického žiarenia na zvieratá, oddelenie Ústavu fyziológie hospodárskych zvierat SAV v Košiciach so sídlom v Ivanke pri Dunaji na skúmaní pôsobenia stavu beztiaže na zárodky vtákov na družiciach Kozmos (aj Bion; napr. Kozmos 1129, aj Bion 5; vypustená v septembri 1979, niesla inkubátor s vajcami japonských prepelíc), Ústav experimentálnej endokrinológie SAV v Bratislave skúmal účinok mikrogravitácie na organizmus zvierat a Ústav experimentálnej fyziky SAV v Košiciach vyrobil spektrometre na detekciu kozmického žiarenia.

Po vzniku samostatnej SR sa v rámci deblokácie ruského dlhu v roku 1999 uskutočnil let kozmonauta I. Bellu ku kozmickej stanici Mir. Slovenský kozmický vedecký program misie Štefánik zahŕňal šesť vedeckých projektov zameraných na oblasť medicíny, biológie a fyziky s názvami Dozimetria, Senzoasymetria (projekt Ústavu normálnej a patologickej fyziológie SAV), Endotest, Metabolizmus, Tréning (projekty Ústavu experimentálnej endokrinológie SAV) a Prepelica (Ústav biochémie a genetiky živočíchov SAV). Na projektoch participovali aj iné pracoviská na Slovensku, napr. Slovenský metrologický ústav a Strojnícka fakulta STU v Bratislave i Univerzita veterinárneho lekárstva v Košiciach. Časť projektov sa riešila priamo na palube stanice Mir, ďalšie (Tréning a Metabolizmus) na Zemi (na účastníkoch z radov vojenských pilotov vystavených fyzickej záťaži a podmienkam simulovanej mikrogravitácie). Skúmali sa možnosti ľudského organizmu prispôsobiť sa podmienkam kozmického letu. V projekte Dozimetria sa monitorovala intenzita kozmického žiarenia vnútri kozmickej stanice Mir po prelete častíc tieniacimi materiálmi, v projekte Senzoasymetria sa skúmalo pôsobenie kozmického letu na senzorickú reguláciu rovnováhy postoja, adaptácia organizmu na stav mikrogravitácie a vplyv kozmického žiarenia na ľudský organizmus. V projekte Endotest sa testovala odpoveď endokrinného systému na pracovnú, psychickú a metabolickú záťaž, v stave beztiaže sa odoberali vzorky krvi, ktoré sa zmrazovali a po pristátí na Zemi testovali. V projekte Prepelica sa v podmienkach mikrogravitácie a umelej gravitácie skúmala embryogenéza a skorý postembryonálny vývin japonských prepelíc.

Ústav experimentálnej fyziky SAV v Košiciach sa na kozmickom výskume podieľa až do súčasnosti, v spolupráci so zahraničnými pracoviskami vyvinul napr. komunikačný procesor ESS pre sondu Rosetta (resp. Rosetta/Philae) zabezpečujúci rádiové spojenie medzi sondou a pristávacím modulom. Prístroje vyvinuté a zhotovené v ústave sú aj na kozmickej sonde BepiColombo (spoločný projekt ESA a japonskej kozmickej agentúry; vypustená 2018) smerujúcej k Merkúru, ústav pripravuje aj zariadenia pre sondu JUICE (JUpiter ICy moons Explorer; projekt ESA) k mesiacom planéty Jupiter a na misiu na Mesiac Luna-Glob (projekt Roskosmosu).

Krajiny, resp. organizácie, ktoré pomocou vlastných kozmických rakiet vypustili do vesmíru vlastné umelé družice Zeme