Koyré, Alexandre
Koyré [kuare], Alexandre, vlastným menom Alexandr Kojra, 29. 8. 1892 Taganrog, Rostovská oblasť, Rusko – 28. 4. 1964 Paríž — francúzsky filozof a historik vedy ruského pôvodu.
V rokoch 1908 – 11 študoval v Göttingene u Edmunda Husserla a Davida Hilberta, v rokoch 1912 – 13 v Paríži na Collège de France u Henriho Bergsona. Počas 1. svetovej vojny spočiatku bojoval v radoch Cudzineckej légie, potom v ruskej armáde, v roku 1918 sa vrátil do Francúzska. V roku 1922 ukončil v Paríži vysokoškolské štúdium, potom začal učiť na École pratique des hautes études (EPHE), kde o. i. zastupoval Alexandra Kojèva na seminároch o Georgovi Wilhelmovi Friedrichovi Heglovi. Jeho habilitačná práca Filozofia Jakoba Böhmeho (La philosophie de Jacob Boehme, 1929) patrí dodnes k zásadným príspevkom k tejto problematike. V roku 1931 bola pre Koyrého na EPHE vytvorená Katedra dejín náboženského myslenia v modernej Európe, kde pôsobil do roku 1962. Súčasne v rokoch 1931 – 36 spolu s Henrim-Charlom Puechom a s Albertom Spaïerom vydával filozofickú ročenku Recherches philosophiques (Filozofické skúmania), v ktorej uverejňovali texty viacerých významných filozofov. V rokoch 1932 – 41 opakovane pôsobil na univerzite v Káhire a prispel k zavedeniu štúdia dejín novovekej filozofie v Egypte. Počas 2. svetovej vojny z poverenia generála Charla de Gaulla pôsobil s politickou misiou v USA, kde sa zapojil aj do vedeckého života a absolvoval rad prednášok. Po vojne sa vrátil na EPHE, pôsobil aj v USA na Univerzite Johna Hopkinsa v Baltimore (Md.) a od roku 1956 na Institute for Advanced Studies v Princetone (N. J.).
Spočiatku sa zaoberal dejinami náboženstva, z čoho pramenila jeho originalita a schopnosť prepájať štúdium novovekej vedy s dejinami náboženstva a metafyzikou. Prostredníctvom filozofických názorov J. Böhmeho zdôrazňoval potrebu novej reflexie teologicko-filozofického učenia vo svete po objavoch Mikuláša Kopernika. V 30. rokoch 20. stor. sa zaoberal najmä otázkami vedeckej revolúcie na začiatku novoveku, jeho práca Galileovské štúdie (Études galiléennes, 1939) znamenala prelom v dejinách vedy. Jeho definíciu vedeckej revolúcie ako zmeny myšlienkového rámca systematicky rozvinul Thomas Samuel Kuhn, charakteristiku tohto myšlienkového rámca ako tzv. axiomatického podložia neskôr prevzali Louis Althusser (problematika) a Michel Foucault (epistémé). Podľa Koyrého je moderná vedecká revolúcia predovšetkým teoretickou záležitosťou, jej dvoma hlavnými črtami sú geometrizácia priestoru a rozpad kozmu ako uzavretého a ohraničeného celku. Tieto tézy rozvinul vo svojom najslávnejšom diele Od uzavretého sveta k nekonečnému vesmíru (From the Closed World to the Infinite Universe, 1957) zaoberajúcom sa vznikom novovekej vedy a zmenou v chápaní sveta, ktorá nastala v období ohraničenom pôsobením Mikuláša Kuzánskeho a M. Kopernika na jednej a Isaaca Newtona na druhej strane. Podľa neho vedecká revolúcia v 17. stor. nebola vyvolaná experimentálnou alebo empirickou povahou prác Galilea Galileiho a I. Newtona, ale skôr zmenou perspektívy a novým teoretickým pohľadom na svet. Bol aj autorom diel Idea Boha vo filozofii sv. Anzelma (Lʼidée de Dieu dans la philosophie de saint Anselme, 1923), Astronomická revolúcia (La révolution astronomique, 1961) a Newtonovské štúdie (Newtonian Studies, 1965). Jeho vplyv bol nielen intelektuálny, ale aj osobný a občiansky. Uviedol Bergsonovu filozofiu v Nemecku a Husserlovu fenomenológiu vo Francúzsku. Vo svojich prácach o G. W. F. Heglovi sa ním inšpiroval A. Kojève, vďaka čomu sa heglovská filozofia dostala v akademickom a intelektuálnom prostredí vo Francúzsku opäť do popredia.
Bol členom viacerých medzinárodných spoločností, napr. od roku 1956 Medzinárodnej akadémie dejín vedy (Académie internationale d’histoire des sciences), ktorá od roku 1968 udeľuje za vynikajúce výsledky v oblasti výskumu dejín vedy Koyrého medailu.