Kovalčík, Vlastimil

Kovalčík, Vlastimil, 30. 3. 1939 Matiašovce, okres Kežmarok — slovenský básnik a prekladateľ.

V rokoch 1958 – 63 študoval slovenčinu a ruštinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1964 – 66 a 1972 – 92 pôsobil ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, 1966 – 71 ako redaktor časopisu Slovenské pohľady, 1992 – 98 ako redaktor a zástupca šéfredaktora Literárneho týždenníka, 1998 – 99 ako pracovník Literárneho informačného centra a 1999 – 2003 Národného osvetového centra v Bratislave.

V tvorbe sa usiluje preniknúť do najhlbších tajomstiev ľudského života, hľadá pravdu o človeku, tematizuje existenciálnu problematiku (zmysel ľudskej existencie, miesto človeka vo svete, podstata vecí a javov). Inšpiroval sa filozofiou Martina Heideggera, v zhode s ním pokladá slovo za jediné médium bytia. Jeho poetika je charakteristická princípom voľnej lyrickej výpovede, využívaním množstva symbolov a otázok, nedopovedanosťou, viacvrstvovou metaforou a voľným veršom končiacim sa na okraji strany, pričom slová sú rozdelené ako v prozaickom texte. Literárna kritika (napr. Albín Bagin) vyčítala Kovalčíkovej poézii absenciu básnickej skratky, umelosť básní a verbalizmus (používanie cudzích slov, zložitá vetná stavba).

Je autorom básnických zbierok Vstupovanie do erbu (1965), Médium (1968), Zrkadlo čoraz plytšie (1970), Aletheia (1971), Horiaca rukoväť (1974), Živice (1979), Vytrvalosť k otázkam (1988) a Odraz ohňa (1993), esejistických monografií Na severnom prahu (1983) a Pod erbom severu (1998), ktoré približujú jeho rodný kraj Zamagurie, a knihy Rozružie alebo Samo Bohdan Hroboň (2002). Zaoberá sa aj literárnou teóriou a kritikou, komentuje diela z filozofie, estetiky, histórie a etnografie. Editorsky pripravil výber z diela Samuela Bohdana Hroboňa pod názvami Iskrice (1990) a Slovospytné snovidmy (2001). Je zároveň významným polonistom, propagátorom poľsko-slovenských kultúrnych a literárnych vzťahov a prekladateľom poľskej poézie (Zbigniew Bieńkowski, Władysław Broniewski, Zbigniew Herbert, Tymoteusz Karpowicz, Cyprian Norwid, Wisława Szymborska, Jan Twardowski, Karol Wojtyla a i.). Prekladá poéziu aj z francúzštiny (Jules Supervielle, Francis Ponge, Stéphane Mallarmé, Saint-John Perse), lužickej srbčiny (Kito Lorenc), slovinčiny (Jože Udovič) a i. jazykov. Jeho básne boli preložené do nemčiny, francúzštiny, angličtiny i viacerých slovanských jazykov. Je nositeľom viacerých ocenení, napr. Ceny Jána Hollého za umelecký preklad (1992) a poľského ocenenia Významný pre poľskú kultúru (Zasłużony dla Kultury Polskiej, 1998).