Kostra, Ján

Kostra, Ján, 4. 12. 1910 Turčianska Štiavnička, okres Martin – 5. 11. 1975 Bratislava — slovenský básnik, esejista, prekladateľ a maliar.

V rokoch 1920 – 28 študoval na štátnom reálnom gymnáziu v Žiline, od roku 1928 na Uměleckoprůmyslovej škole (dnes Vysoká škola uměleckoprůmyslová) a zároveň na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, v rokoch 1930 – 33 architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe, kde sa venoval aj sochárstvu a maliarstvu (štúdium nedokončil). Počas pražských štúdií bol členom slovenského vysokoškolského spolku Detvan a literárnej skupiny R-10. V rokoch 1936 – 37 pracoval ako úradník Zemskej banky, v rokoch 1937 – 38 ako redaktor Robotníckych novín v Bratislave, v rokoch 1939 – 42 pôsobil v Slovenskom rozhlase v Prešove a v rokoch 1942 – 49 v Bratislave. V rokoch 1950 – 56 bol tajomníkom tvorivej komisie, šéfredaktorom nakladateľstva a podpredseda Zväzu slovenských spisovateľov, súčasne v rokoch 1952 – 53 šéfredaktorom časopisu Kultúrny život v Bratislave. Od roku 1965 sa venoval iba literárnej tvorbe.

Kostra patril k významným slovenským básnikom, bol predstaviteľom modernej impresionisticko-senzuálnej poézie. Jeho umelecky presvedčivá lyrika sa z formálneho hľadiska vyznačuje dokonalosťou a vysokou estetickou hodnotou. Bol básnikom návratov do detstva a rodného kraja, ospevovateľ ženy, lásky, krásy a poézie. V prvom období literárnej tvorby v impresionisticko-senzuálnej poézii básnických zbierok Hniezda (1937) a Moja rodná (1939) vychádzal zo zážitkov z detstva a rodného kraja. Prelínajú sa v nich motívy detstva ako krásna a strácajúcej sa istoty v celkovej spoločenskej neistote i v jeho životnej skepse. Nositeľmi ideálu krásy sú predstavy detstva, rodnej zeme a ženy, ako aj oslava neovládateľných prírodných živlov. V meditatívno-reflexívnych básnických zbierkach Ozubený čas (1940), Puknutá váza (1942) a Všetko je dobre tak (1942) reagoval na udalosti 2. svetovej vojny, s ktorými sa spočiatku vyrovnával únikom k básni a ku kráse. Neskôr proti krutej realite vojny postavil nádej a túžbu po novom usporiadaní sveta bez zla a násilia. Aj lyricko-reflexívna ľúbostná poéma Ave Eva (1943) je výrazom hľadania krásy a istoty uprostred chaosu vojnových rokov. Vrchol jeho básnickej tvorby v tomto období predstavuje básnická zbierka Presila smútku (1946), v ktorej podal obraz totálneho spustošenia, rozkladu a krutosti, najmä obraz neľudského človeka, a zriekol sa ilúzií o novom, lepšom svete. Spochybnil aj význam básne a básnika (Ach, kde si, báseň, prepotrebná pletka), dokonca aj lásku, ktorá sa neubráni zovšedneniu (Koľko už repríz mala láska), kladnými hodnotami sa podľa neho stávajú čas a večná premena (neustále plynutie prírodného cyklu povýšil na úroveň estetických ideálov).

V povojnovom období sa priklonil k angažovanej lyrike v intenciách socialistického realizmu (óda Na Stalina, 1949; básnická zbierka Za ten máj, 1950), pokúšal sa však zachovať si vlastný prístup a filozofiu (básnická zbierka Javorový list, 1953). Typickú socialistickú lyriku predstavujú básnické zbierky z 50. a 60. rokov 20. stor. Šípky a slnečnice (1958), Báseň, dielo tvoje (1960) a Každý deň (1964), ktoré obsahujú zážitkovú a úvahovú lyriku (na ozvláštnenie využil ironický odstup). Básnická zbierka Len raz (1968) s úvahami o vlastnej básnickej tvorbe, starnutí, smrti a relatívnosti bytia, v ktorej sa vrátil k základným témam (žena, domov, poézia), patrí k najvýznamnejším v slovenskej poézii. Venoval sa aj tvorbe pre deti a mládež (aktualizovaná veršovaná rozprávka Janko Hraško, 1960; zbierka básní Našiel som nožík rybku, 1963). Prekladal z francúzskej (François Villon, Charles Baudelaire), ruskej (Maxim Gorkij), nemeckej (Johann Wolfgang Goethe) a českej (Karel Hynek Mácha) literatúry, výber z jeho prekladateľskej činnosti vyšiel v roku 1982 pod názvom Preklady. Prebásnil Selanky Jána Hollého (1965). Jeho básne boli preložené do viacerých jazykov. Písal aj eseje a články o poézii a o výtvarnom umení. Bol nositeľom viacerých ocenení (1969 národný umelec).