košikárstvo

košikárstvo — domácka a remeselná výroba predmetov z pružných prírodných materiálov, spravidla z prútia, z lubov, príp. z koreňov drevín, zo slamy alebo z kukuričného šúpolia. Zhotovovali sa rozličné predmety pre vlastnú potrebu (koše, opálky, slamenice, detské hračky, rohože, cedidlá, menšie kusy nábytku, ploty). Na Slovensku bola najviac rozšírená výroba košov z vŕbového prútia, ktoré boli až do 20. stor. bežnou súčasťou inventára roľníkov, remeselníkov, obchodníkov a vybavenia domácností obyvateľov dedín a miest.

Vŕbové prútie sa získavalo z divorastúcich a od začiatku 20. stor. i z pestovaných vŕb. Používalo sa celé i štiepané, lúpané i nelúpané prútie. Nelúpané prúty sa najprv vysušili a tesne pred pletením sa namočili do vody, aby sa stali ohybnými. Prúty nazbierané v lete sa lúpali hneď, prúty nazbierané v zime sa pred lúpaním povarili alebo miazgovali (vystavili sa pôsobeniu slnečných lúčov, čím sa rozprúdila miazga). Na pletenie nádob sa používalo niekoľko techník, základnými boli technika osnovy a útku (ako pri tkaní textílií) a ťahaná (aj bardejovská) technika (ťahanie). Pri technike osnovy a útku existovali dva postupy: pri prvom sa najprv zhotovilo okrúhle alebo oválne dno, do ktorého sa zasunuli rovné prúty tvoriace osnovu a tie sa vodorovne opletali, pri druhom spôsobe sa súčasne zhotovilo dno i steny výrobku vytvorením kostry s pôdorysom oválneho alebo kruhového tvaru z rovnobežných prútov, ktoré sa na protiľahlej strane lúčovito zbiehali. Pri ťahanej technike sa do dna zasadilo 3 – 6 prútov, ktoré sa ohli do polkruhu, preplietli sa s inými prútmi a znova sa dostali do obvodu dna, kde sa z ich koncov splietla obruba.

V priebehu storočí výroba pre vlastnú potrebu postupne prerástla do domáckej výroby, ktorá sa ojedinele rozvinula na remeslo (úroveň remeselnej výroby dosiahlo košikárstvo len v oblasti spracovania vŕbového prútia); na Slovensku vznikol v 17. stor. v Pukanci cech košikárov. Košikárstvo na vyššiu úroveň pozdvihli košikárske školy (prvá bola založená 1893 v Beluši, okres Púchov, podľa vzoru viedenskej školy) a družstvá, ktoré vznikali od 80. rokov 19. stor., najväčší rozmach zaznamenalo na prelome 19. a 20. stor. Podľa uhorských štatistík bolo v tomto období na Slovensku zaevidovaných okolo 270 kvalifikovaných a vyše 1 000 nekvalifikovaných výrobcov prúteného tovaru. Od 19. stor., keď sa začala výroba špecializovať, sa košikárstvu venovali celé rodiny, resp. niekedy aj celé obce, okrem roľníkov aj príslušníci iných profesií (napr. v Bardejove v zime murári) a rôzne sociálne skupiny, napr. rómski košikári plietli na predaj opálky z nelúpaného prútia. Odbyt výrobkov bol zabezpečovaný odpredajom na trhoch, jarmokoch, ako aj prostredníctvom podomových obchodníkov a priekupníkov. Neskôr absolventi košikárskych škôl a dielní získavali živnostenské oprávnenie, po zrušení živnostenského podnikania v 50. rokoch 20. stor. táto forma košikárskej výroby zanikla a bola nahradená výrobou pre ÚĽUV alebo pre výrobné družstvá. V súčasnosti sa košikárskej výrobe ojedinele venujú živnostníci, obľúbená je aj ako záujmová činnosť (košikárske kurzy), košikárske postupy sa používajú napr. aj pri tvorbe interiérových a exteriérových architektonických prvkov. Patrónom košikárov bol sv. Anton Veľký.