korytárstvo

korytárstvo — domácka a remeselná výroba korýt a iných drevených výrobkov (korýtok, vahanov, lyžíc, variech, črpačiek, soľničiek, lopát, vejačiek na čistenie obilia a pod.) technikami kresania, dlabania (vysekávania) a strúhania.

Do 18. – 19. stor. korytárstvo na Slovensku nebolo špecializované ako výrobná činnosť, cech korytárov (na rozdiel napr. od cechu debnárov, → debnárstvo) nie je známy. Rôzne menšie, ale aj väčšie drevené výrobky (kadluby, válovy, žľaby, úle, člny) si gazdovia alebo pastieri zhotovovali sami.

Rozvoj korytárstva na Slovensku nastal v 80. rokoch 19. stor. po príchode rumunských rómskych korytárov z Podkarpatskej Rusi (dnes Zakarpatská Ukrajina), ktorí sa usádzali na východnom (Zemplín), neskôr aj na západnom Slovensku. Korytárske výrobky sa vyrábali z klátov mäkkého dreva listnatých stromov (topoľ, vŕba, osika, lipa), ktoré sa ľahko štiepalo i obrábalo a po vysušení bolo pomerne ľahké. Pri ich zhotovovaní sa nepoužívali žiadne miery ani formy, dôležité boli pracovné zručnosti a skúsenosti korytára (korytárskou výrobou sa zaoberali najmä muži). Veľké výrobky (korytá) boli zhruba opracované už na miestach výrubu stromov, následne boli prevezené do osád, kde boli ďalej upravované a dokončované. Na vzdialenejších miestach si korytári budovali provizórne obydlia (koverga), kde počas spracúvania dreva žila celá rodina a kde výrobky aj dokončili a potom predávali (po domoch, na trhoch, príp. ich vymieňali v okolitých dedinách za potraviny). Predajné oblasti boli rozdelené medzi jednotlivé korytárske osady. Ďalší rozvoj korytárstva v 19. a v 1. polovici 20. stor. súvisel najmä s rozširovaním domáceho pečenia chleba, v 50. – 60. rokoch 20. stor. však v dôsledku rozvoja pekárstva a zániku súkromného hospodárenia došlo k jeho výraznému útlmu. Od 50. rokov 20. stor. sa výroba rôzneho sortimentu drevených výrobkov udržala (príp. obnovila) vďaka podpore a organizačnej činnosti Ústredia ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV).