Koriaci

Koriaci, vlastným menom Čavčyven, Nymylu, Nymylgu — paleoázijská (paleosibírska) národnosť žijúca vo východnej časti Sibíri na severe polostrova Kamčatka (sú pokladaní za autochtónne obyvateľstvo polostrova) v Kamčatskom kraji, ako aj v Magadanskej oblasti, Čukotskom autonómnom okruhu a Chabarovskom kraji Ruskej federácie; 7-tis. (2010). Jedna z pôvodných málopočetných národností Severu, Sibíri a Ďalekého východu Ruskej federácie. Koriaci sú blízki príbuzní Čukčom a Itelmenom. Delia sa na dve etnografické skupiny: tundrových alebo vnútrozemských (kočovných) a pobrežných (usadlých). Často sa k nim zaraďujú i Kereci (vlastným menom Ankalgakku, Arakykku) a Aliutori (vlastným menom Alutal’u), ktorí sú však z jazykového hľadiska bližší skôr Čukčom. Etnogenéza Koriakov je málo preskúmaná, predpokladá sa, že okrem paleoázijských skupín sa na nej podieľali i tunguzské kmene.

Prvé zmienky o Koriakoch pochádzajú zo začiatku 17. stor. V roku 1695 prenikol na ich sídelné územie ruský cestovateľ a dobyvateľ Vladimir Vasilievič Atlasov. V 18. stor. viedli niekoľko vojen proti Rusom (spolu s Itelmenmi) a Čukčom (do boja si koriacki bojovníci obliekali zvláštnu pletenú zbroj) a boli decimovaní devastujúcimi epidémiami chrípky i kiahní, v dôsledku čoho ich počet rapídne poklesol (približne z 11-tis. v 17. stor. na menej ako 5-tis. zač. 19. stor.). V roku 1930 bol v severnej časti polostrova Kamčatka, v priľahlej oblasti pevniny a na Karaginskom ostrove (pri severovýchodnom pobreží) zriadený Koriacky národnostný okruh, v roku 1977 bol zmenený na Koriacky autonómny okruh (Koriacko), v roku 2007 bol zlúčený s Kamčatskou oblasťou (zaberajúcou južnú časť polostrova Kamčatka), čím vznikol dnešný Kamčatský kraj (administratívne centrum Petropavlovsk-Kamčatskij).

Tradičnými náboženstvami Koriakov boli animizmus a šamanizmus (sú charakteristické užívaním halucinogénov, najmä muchotrávky červenej, a používaním rituálnych masiek zhotovených z dreva či z kože; šamani mali veľkú autoritu), christianizovaní boli v 18. stor., v súčasnosti prevláda pravoslávie. Žili v jarangách – veľkých kónických stanoch z koží (vnútrozemskí Koriaci) alebo vo veľkých spoločných polozemniciach v tvare presýpacích hodín (pobrežní Koriaci), organizovaní boli v patrilineárnych rodoch. Základným spôsobom obživy bol u vnútrozemských (kočovných) Koriakov chov sobov a saňových psov, u pobrežných (usadlých) Koriakov rybolov (najmä lososov) a lov (morských cicavcov – uškatcov a tuleňov, ako aj divých oviec a sobov, soboľov, líšok, vydier, rosomákov, hranostajov a vtákov), doplnkovým spôsobom obživy zber (škľabiek, orechov, lesných jahôd, divého šťaveľa, vŕbovky, vŕbovej kôry a i.). Z tradičných remesiel bolo rozvinuté najmä spracovanie dreva, kostí, kovu (železa, medi), kameňa a kože, ako aj pletiarstvo. Podľa zistení antropológov existujú pozoruhodné paralely medzi typmi obydlí, náboženskými praktikami a mýtmi Koriakov a pôvodných obyvateľov Severnej Ameriky (predovšetkým Haidov a Tlingitov žijúcich na tichomorskom pobreží Aljašky a Britskej Kolumbie).

Hovoria koriackym jazykom, koriačtinou (čavčyvav, nymylgyn), patriacim medzi čukotsko-kamčatské jazyky. Je veľmi blízky čukotčine a vzdialene príbuzný niektorým pôvodným jazykom Severnej Ameriky.