kórejské písmo

kórejské písmo, kórejsky hangul (v Kórejskej republike), čosongul (v Kórejskej ľudovodemokratickej republike, KĽDR) — hláskové písmo používané na zápis kórejského jazyka. Na základe útržkových zmienok v starých análoch sa predpokladá, že Kórejčania mohli mať už v staroveku alebo v ranom stredoveku vlastné písmo (údajne existovalo asi desať rozličných druhov písma), čo však doteraz nebolo spoľahlivo doložené. V priebehu histórie sa v Kórei postupne používali tri systémy písma (pritom v 15. – 19. stor. súbežne), každým písala iná spoločenská vrstva a každý sa používal na iný účel. Preukázateľne prvým písmom používaným v Kórei bolo ideografické čínske písmo, ktoré Kórejčania začali preberať už na začiatku nášho letopočtu, keď sa začali prejavovať prvé (aj kultúrne) vplyvy Číny. Medzi vládnucou vrstvou sa však všeobecne rozšírilo až neskôr, na severe krajiny na prelome 4. a 5. stor., na juhu koncom 6. stor. Písaná čínština (v Kórei nazývaná hanmun) bola až do konca 19. stor. najrozšírenejšou formou písaného jazyka, používala ju vládnuca vrstva, bola ňou zapísaná vedecká literatúra i veľká časť krásnej literatúry a viedla sa v nej diplomatická korešpondencia.

Hoci sa čínske znakové písmo používalo v Kórei po dlhé stáročia, tento systém zápisu nebol pre kórejský jazyk adekvátny, keďže kórejčina a čínština sú typologicky veľmi odlišné jazyky. Kórejčania sa usilovali preklenúť tento nesúlad a začali využívať čínsky grafický systém na zaznamenávanie kórejčiny (spočiatku išlo o použitie kórejského slovosledu, neskôr slabík). Spôsob takéhoto zápisu sa označuje ako tzv. úradnícke čítanie (idu) a používali ho najmä nižší úradníci v hlavnom meste a pisári v provinčných úradoch v úradných listinách, v korešpondencii medzi nižšími a vyššími úradmi, v smerniciach, súdnych zápisoch, závetoch a pod. Znaky v idu zachytávali buď fonetickú (bez ohľadu na význam daného znaku v čínštine), alebo sémantickú (bez ohľadu na čítanie daného znaku v čínštine) stránku kórejských slov, neskôr sa vyvinuli aj znaky, ktoré niesli gramatický význam, čiže predstavovali napr. afixy a koncovky kórejského jazyka. Spočiatku sa znaky volili náhodne, postupne sa však začali vyberať systematicky a nakoniec sa ich počet znížil a ustálilo sa jednotné písanie. Výsledkom bol súbor viac-menej stálych symbolov zo skrátených a značne zjednodušených čínskych znakov. Ani takéto slabičné písmo však úplne nevyhovovalo zložitému fonetickému systému a zložitej gramatickej štruktúre kórejského jazyka, preto sa kráľ Sedžong (obdobie jeho vlády 1418 – 50 je označované ako zlatý vek kórejskej kultúry) usiloval vytvoriť písmo vyhovujúce kórejčine z fonetickej i z gramatickej stránky (mnohé kórejské gramatické štruktúry v čínštine neexistujú, preto sa nedali správne zapísať pomocou čínskych znakov). Vďaka nemu vznikla v roku 1443 hlásková abeceda hangul, ktorá výstižne odrážala fonologický systém kórejčiny. V roku 1446 kráľ Sedžong vydal dekrét Systém správnych hlások pre vzdelanie ľudu (Hunmin čongum), kde bolo toto písmo publikované (1997 bol dekrét zapísaný za Kórejskú republiku do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO). Okrem predslovu obsahoval zoznam všetkých symbolov (grafém) v novej abecede (28 písmen, z toho 17 spoluhlások a 11 samohlások) a stručný opis hlások zaznamenaných týmito symbolmi, teda príručku na ovládanie novej abecedy. Zároveň bolo nové písmo dekrétom oficiálne vyhlásené za štátne písmo. Následne vyšiel komentár Vysvetlivky a príklady správnych hlások (Hunmin čongum härje) zostavený skupinou učencov poverených kráľom. Hlavnými komponentmi kórejských grafém sú čiara (horizontálna i vertikálna), bod a kruh; tvary grafém boli vytvorené podľa miesta artikulácie danej hlásky. Vďaka tomu, že každá hláska mala svoju grafému, bolo možné všetko zapisovať bez použitia čínskych znakov, a keďže kórejská hlásková abeceda bola oproti čínskym znakom oveľa jednoduchšia, mohli si ju osvojiť širšie vrstvy obyvateľstva. Spočiatku sa používala obmedzene, postupne sa však rozširovala medzi mestskými vrstvami a začala sa používať aj v krásnej literatúre. Literatúry písanej kórejským písmom však bolo neporovnateľne menej ako písomníctva v písanej čínštine (hanmune), keďže najmä konfuciánski učenci pokladali čínske znaky za jediné vznešené písmo; kórejské hláskové písmo sa začalo označovať ako vulgárne (onmun), ženské (amkchul; ženy nemali prístup k vyššiemu vzdelaniu, preto sa nemohli učiť čínske znaky), mníšske (čunggul) a pod.

Kórejské písmo výrazne prispelo k zjednoteniu a ku kodifikácii kórejskej výslovnosti čínskych znakov. Jeho význam vzrástol najmä po reformách cisára Kodžonga na konci 19. stor., keď bola (1894) zrušená klasická čínština ako písaný jazyk a za úradný a jediný písaný jazyk v krajine bola vyhlásená kórejčina. Odvtedy sa hangul označoval ako národné písmo (kungmun). Napriek tomu sa v niektorých textoch (predovšetkým vo vedeckých, ale aj v tlači) hojne používal zmiešaný spôsob zápisu (kombinácia čínskych znakov a kórejskej abecedy). Po násilnej japonizácii v období japonskej koloniálnej nadvlády (1910 – 45) priniesol koniec 2. svetovej vojny Kórejčanom slobodu i v oblasti písma a jazyka. V KĽDR bol zmiešaný spôsob zápisu (čínskych znakov a písmen kórejskej abecedy) v roku 1949 zrušený a používa sa len kórejská hlásková abeceda (čosongul). V Kórejskej republike pretrval zmiešaný spôsob zápisu, ale v oveľa menšom rozsahu (čínske znaky sa používajú najmä v odborných textoch na spresnenie významu homonymných sinokórejských slov).

V súčasnosti používaná kórejská abeceda má 40 písmen (10 samohlások, 11 dvojhlások a 19 spoluhlások, podľa súčasnej výslovnosti sa však systém samohlások čiastočne mení – samohlások je 8 a dvojhlások 13), ktoré v zásade vychádzajú z pôvodných grafém. Jednotlivé grafémy sa nepíšu za sebou (ako napr. v latinke), ale podľa určitých pravidiel sa po dvoch až štyroch spájajú do slabík. Každá slabika musí obsahovať samohlásku; slabikotvorné spoluhlásky v kórejčine neexistujú. Slabiku tvorenú iba samohláskou (či už jednoduchou, alebo dvojhláskou) musí v písme vždy uvádzať znak pre ng ㅇ, ktorý má v tejto pozícii nulovú výslovnosť (pôvodne sa tu zrejme vyslovoval ako slabá velárna nazála). Každá slabičná skupina sa podobne ako čínske znaky vpisuje do mysleného pravouholníka, čo umožňuje kombinovať čínske písmo s kórejskou abecedou v jednom riadku. Pri spájaní do slabík sa tvary písmen prispôsobujú tak, aby čo najlepšie vyplnili myslený pravouholník. To isté písmeno môže mať preto v rozličných pozíciách rozličnú veľkosť. Písmená sa píšu jedným až ôsmimi ťahmi, pričom dve tretiny písmen sa píšu jedným až troma ťahmi. Nemožno ich spájať jedným ťahom, v slabikách sa však píšu tesne pri sebe, často sa dotýkajú. Veľké a malé písmená sa nerozlišujú. V písme sa nerozlišuje ani protiklad znelosti a neznelosti konsonantov: k – g, t – d, p – b, č – dž sú dvojice foném zaznamenávané jednou grafémou, podobne aj r – l. Interpunkčné znamienka pôvodne nejestvovali, boli zavedené až koncom 20. stor. pod európskym vplyvom. Rovnako sa až do konca 19. stor. nerobili ani medzery medzi slovami. Kórejské písmo sa pôvodne podľa čínskeho spôsobu písalo zvislo, a to sprava doľava. V KĽDR sa začalo časom písať vodorovne zľava doprava, od roku 1956 je tento spôsob zápisu uzákonený a v súčasnosti prevláda aj v Kórejskej republike. Odlišnosti medzi používaním kórejského písma v Kórejskej republike a v KĽDR sú minimálne (usporiadanie abecedy a pravopis).