kórejské náboženstvá

kórejské náboženstvá — pôvodné náboženské predstavy Kórejčanov, ktoré sa v Kórei sformovali ešte pred príchodom buddhizmu (4. stor.) a ďalších náboženstiev a filozofií (konfucianizmus, taoizmus, kresťanstvo), zachovali si svoju podstatu a dokázali s nimi koexistovať.

Najstarším kórejským náboženstvom je singjo, uctievanie rôznych božstiev (Kórejčania nemali ucelený panteón bohov a božstiev), najmä kozmických telies, ale aj vrchov a riek, ako aj viera, že každý predmet má svojho ducha. Okrem viery v božstvá bola rozšírená aj viera v démonov, v duchov podsvetia a chorôb i v nespokojných duchov dievčat a chlapcov, ktorí zomreli slobodní. Tento rozmanitý panteón bol postupne dopĺňaný o duchov zomretých, napr. slávnych kráľov (prvý mýtický kráľ Tangun a i.), mudrcov, vojvodcov, miestnych hrdinov a príbuzných. Komunikáciu so svetom duchov sprostredkúval spočiatku priamo vládca alebo zariekavač, astrológ, liečiteľ, veštec, slepý veštec (pchansu), prípadne šaman, ktorý sa musel vyznať v astronómii, predpovedať budúcnosť, čítať znamenia, zaháňať zlé znamenia a hrať na hudobnom nástroji. Obrady a rituály sa vykonávali vo svätyniach (priestor okolo nich bol pokladaný za posvätný) postavených prevažne na úpätí vrchov. Najposvätnejším miestom obradov bol oltár zakladateľa štátu, kam kórejskí panovníci prichádzali v prípade vážneho ohrozenia. Najväčším zmiešaným šamansko-buddhistickým sviatkom bol pchalgwan, ktorý sa slávil okolo nového lunárneho roka. Počas vlády dynastie I (Ri, aj Čoson) boli pôvodné kórejské náboženstvá potláčané, ostali po nich iba oltáre, kde králi vykonávali raz za rok obety nebesám alebo posvätným vrchom, v tomto období prevládal najmä konfucianizmus.

Kórejský šamanizmus (mugjo, musok) je najstarším náboženstvom na Kórejskom polostrove. Mal veľa spoločných prvkov s pôvodnými sibírskymi a mongolskými vierami. Pôvodne bol zmysel šamanských obradov blízky kórejským náboženským predstavám, ale od raného stredoveku sa z neho vytrácali religiózne prvky. Funkciu šamana (mudang), ktorým bol pôvodne vládca, prebrala žena šamanka, ktorá neskôr klesla na spoločenskom rebríčku medzi tzv. zavrhnuté osoby. Napriek tomu boli šamanky žiadané v kráľovských a vo vznešených domácnostiach, kde pôsobili ako liečiteľky alebo sa špecializovali na nečisté praktiky (likvidácia nepriateľa, zmena pohlavia dieťaťa v tele matky, príprava jedov a pod.). Kórejský šamanizmus striktne rozlišoval medzi charizmatickým šamanom (kangsinmu) a dedičným šamanom (sesupmu). Charizmatický šaman prechádzal podľa tradície tzv. iniciačnou chorobou, keď z neznámych príčin ochorel a nakoniec sa zistilo, že je posadnutý duchom; obrady mohol vykonávať až po svojom uzdravení a prijatí ducha, ktorý sa stal jeho ochranným duchom (momdžu). Dedičný šaman povolanie dedil vo vymedzenej oblasti a zameriaval sa iba na vonkajšiu stránku obradu. Kórejský šamanizmus nemal ustálený panteón božstiev a duchov, každý šaman si okrem všeobecne obľúbených božstiev a duchov vyberal a uctieval i božstvá podľa vlastného výberu. Najväčším šamanským obradom je obrad kut, ktorý sa uskutočňuje buď v rámci veľkých sviatkov na jar či na jeseň, alebo podľa potrieb jednotlivcov. Podľa účelu (dosiahnutie šťastia, liečba chorôb, odstránenie zlých duchov, vzývanie lokálnych božstiev) sa odlišuje dĺžkou, predlohou, piesňami, tancom a rekvizitami. V súčasnosti v Kórejskej republike (Južná Kórea) nastáva znovuobrodenie kórejského šamanizmu, obrad kut je tam pokladaný za národné kultúrne dedičstvo. V KĽDR (Severná Kórea) nie je tento obrad oficiálne povolený, keďže politika krajiny je založená na ideológii čučche (spoliehanie sa na vlastné sily, tzv. absolútna sebestačnosť), ktorá je chápaná ako rozvíjanie marxisticko-leninského materializmu, a preto žiadna náboženská viera s ňou nie je v súlade. Napriek tomu sa však i tam niektoré prvky šamanizmu stretávajú s rastúcim záujmom obyvateľov – napr. v podobe veštieb. Prvky šamanizmu obsahuje aj pôvodné kórejské náboženstvo tonghak, neskôr nazvané čchondogjo (1860).