koptská literatúra

koptská literatúra — literatúra napísaná v koptskom jazyku (vrátane prekladov do koptčiny z iných jazykov, najmä z gréčtiny, ako aj diel napísaných v koptčine a zachovaných len v prekladoch do iných jazykov, napr. do arabčiny), v širšom význame aj literatúra v arabskom jazyku napísaná koptskými autormi, označovaná i ako koptsko-arabská literatúra.

Literatúra v koptskom jazyku vznikala od 2. do 14. stor. Najranejšie koptské texty boli preklady z gréčtiny, aramejčiny a zo sýrčiny, k dokladom patria napr. fragment papyrusu s označením Papyrus Rylands Greek 457 nájdený v okolí Fajjúmu, datovaný do 2. alebo do 3. stor. (dnes v John Rylands University Library v Manchestri v Spojenom kráľovstve) či tzv. Bodmerove papyrusy, súbor kódexov a zvitkov, ktoré boli objavené v roku 1952 a z ktorých viaceré sú zapísané v koptčine, napr. papyrus Bodmer VI datovaný do 3. stor., obsahujúci koptský preklad starozákonnej Knihy prísloví. Biblia sa do koptčiny prekladala z gréčtiny pre potreby miestnych komunít, jej štandardizovaný kánonický preklad do sahidského dialektu koptčiny vznikol v 2. – 4. stor., do konca 9. stor. bola preložená aj do bohairského dialektu. Prekladali sa i diela apoštolských otcov (Hermas: Pastier; → Didaché) a cirkevných otcov (Ireneus Lyonský, Klement Alexandrijský, Hypolit Rímsky). Okrem biblických textov vznikali i gnostické a hermetické texty (rukopisy z Nag Hammádí), prekladali sa i manichejské a apokryfné texty. Hoci sa listy písané zakladateľom mníšstva Antonom Veľkým zachovali vo viacerých jazykových verziách (latinské preklady z gréčtiny, koptské zlomky a i.), nie je jednoznačne potvrdené, či ide o texty pôvodne napísané v koptčine alebo v gréčtine. S určitosťou sú však rýdzo koptského pôvodu zachované zlomky regúl zakladateľa cenobitského mníšstva (→ cenóbium) Pachomia. Autorom gréckych a koptských komentárov k Biblii a žalmov, ktoré sa však nezachovali, je podľa tradície askéta Hierakas z Leontopola (3. – 4. stor.). Ďalšia zachovaná literatúra náboženského charakteru zahŕňa o. i. kázne, panegyrické texty, životopisy významných náboženských osobností (→ vitae) a asketiku, literatúru mníšskych spoločenstiev, z ktorej najvýznamnejšie je dielo Výroky svätých otcov (Apofthegmata tón hagión paterón, 5. stor.). Vo 4. – 5. stor. pôsobil najuznávanejší autor po koptsky písanej literatúry Šenúte, archimandrita Bieleho kláštora, ktorý zreformoval a sprísnil Pachomiove mníšske reguly (zachovali sa aj jeho antiheretické a morálne ladené kázne). Medzi koptskými autormi z obdobia po chalcedónskom koncile (451) vynikli biskupi Ján z Paralú (*asi 540, †610/620), Konštantín z Asijútu (6. – 7. stor.) a Pisentios z Koptu (*569, †632), koptský ortodoxný alexandrijský patriarcha Benjamín I. (*asi 590, †662) a Samuel z Kalamúnu (asi *597, †695). Významným autorom z obdobia pred dobytím Egypta Arabmi bol aj grécko-koptský básnik Dioskoros z Afroditopola (asi *520, †585), ktorého dielo odráža kultúrny život koptského Egypta v období jeho najväčšieho rozkvetu.

Po dobytí Egypta (639 – 642) arabským vojvodcom Amrom ibn al-Ásom koptčinu postupne vytláčala arabčina. Ešte v 15. stor. však egyptský historik al-Makrízí (*1364, †1442) uviedol, že koptčina bola v tom období najmä v Hornom Egypte stále dorozumievacím jazykom kresťanov. Do arabčiny sa Biblia začala prekladať v 9. stor., štandardizovaný preklad však nejestvoval. K prvým tlačeným exemplárom Biblie v arabčine patrili Parížska polyglota (1629 – 45) a Londýnska polyglota (1655 – 57); → polyglota. Významným počinom na prelome 12. a 13. stor. bola redakcia koptskej liturgickej knihy Synaxarion (obsahuje zoznam sviatkov a svätcov s krátkymi životopismi, resp. legendami) Míchá’ílom, biskupom Atribu, a Butrusom Sávírusom al-Gamílom. V stredoveku vznikali ako ideová bariéra koptských kresťanov proti asimilácii majoritnou moslimskou spoločnosťou martyrológiá, ktorých autori sú často neznámi a niektoré dokonca neboli ani prekladané do arabčiny (pravdepodobne preto, aby sa s ich obsahom nemohli zoznámiť nekresťania). Vznikali aj kroniky, napr. pravdepodobne po koptsky napísaná svetová kronika Jána z Nikia (7. – 8. stor.) podávajúca udalosti od stvorenia po dobytie Egypta moslimami a monumentálne dielo História patriarchov (Tarích batárikat) predstavujúce dejiny (kroniku) alexandrijského patriarchátu, ktoré podľa tradičného názoru (v súčasnosti niektorými autormi spochybňovaného) začal v 10. stor. písať Sávírus ibn al-Mukaffa (lat. Severus, †po 987), pričom jeho nasledovníci pokračovali v zaznamenávaní až do 1. polovice 20. stor. (v angl. preklade vychádzala 1943 – 74 ako History of the patriarchs of the Egyptian Church), ako aj apologetické traktáty, polemiky s chalcedónskym kresťanstvom, koptsko-arabské slovníky a gramatiky.

Erudícia stredovekých koptských autorov bola značná, mali znalosti nielen z oblasti kresťanskej teológie, patristiky, dejín cirkvi a koptského jazyka, ale aj islamu a jeho teologických tém. K takýmto autorom patrili bratia al-Assálovci. Najstarší z nich, As-Safí Abú al-Fadá’il ibn al-Assál (*asi 1205, †1265), písal polemiky s islamom a venoval sa kánonickému právu, bol redaktorom koptského Nomokánonu, z ktorého čerpala etiópska cirkev a do 18. stor. aj maroniti. As-Safího mladší nevlastný brat al-Mu’taman Abú Ishák Ibráhím ibn al-Assál (1. pol. 13. stor.) je autorom koptsko-arabského slovníka, jeho hlavný prínos spočíva v teologickej sume Kompendium základov náboženstva (Madžmú usúl ad-dín), v ktorej sa zaoberá systematickou teológiou a cirkevnými dejinami. Júhanná ibn Abí Zakarjá ibn Sabba (14. stor.) je autorom traktátu Vzácny klenot cirkevných vied (al-Džauhara an-nafísa fí ulúm al-kanísa) o dogmatickej a morálnej teológii a o liturgii. K významným predstaviteľom koptskej stredovekej literatúry patrí Abú al-Barakát ibn Kabar (†1324), ktorého dielo Lampa temnoty (Misbáh az-zulma) je encyklopedickým spracovaním teologických tém. Zostavil aj koptsko-arabský slovník Veľký rebrík (as-Sullam al-kabír), ktorý preložil do latinčiny Athanasius Kircher a bol vydaný v rámci diela Obnovená egyptčina (Lingua Aegyptiaca restituta, 1643). Koptskí teológovia sa následne na tristo rokov odmlčali.

Od 18. stor. koptská cirkev čelila prozelytickým snahám katolíckej cirkvi, kľúčové pre toto obdobie sú diela Zbraň veriacich (Siláh al-mu’mín) a Kniha traktátov (Kitáb al-makálát) od Júsaba al-Abahha (*1735, †1826), ktorý odsudzuje katolícku prax a vyzýva konvertitov na katolicizmus, aby sa vrátili ku koptskej ortodoxii. Najvýznamnejším autorom konca 19. a začiatku 20. stor. bol Míchá’íl Šárúbím (*1861, †1918), autor štvordielnych dejín Egypta Úplný traktát o starých a moderných dejinách Egypta (al-Káfí fí tarích Misr al-kadíma va al-hadísa, 1898 – 1900). Ďalší koptský autor Saláma Músá sa stal v 1. polovici 20. stor. jedným z najvplyvnejších intelektuálov moderného Egypta. V prostredí majoritne moslimskej krajiny vystupoval ako zástanca ideí socializmu, sekularizmu a náboženskej tolerancie. Vzhľadom na to, že koptská identita má silno náboženský charakter, patria v súčasnosti k najčítanejším autorom mních Mattá al-Miskín, zástanca radikálneho asketického života, a niekdajší koptský ortodoxný patriarcha Šenúda III., ktorého cieľom bolo vytvoriť cirkev ako priestor, kde každý koptský kresťan získa svoju skutočnú identitu.