koptológia

koptológia [vl. m. + gr.], aj koptské štúdiá — vedný odbor skúmajúci jazyk, kultúru a históriu Koptov od antiky po súčasnosť. Vzhľadom na to, že koptský jazyk je poslednou vývojovou fázou egyptského jazyka, je koptológia úzko spätá s egyptológiou. Vplyv latinčiny, a najmä gréčtiny na koptskú slovnú zásobu spája koptológiu s klasickou filológiou.

Začiatky koptológie siahajú do obdobia raného novoveku. Ako prvý Európan sa pokúsil charakterizovať egyptské jazyky švajčiarsky polyhistor Conrad Gesner (*1516, †1565) vo svojom diele Mithridates (1555). Záujem európskych vedcov o koptský jazyk v tomto období súvisel s úsilím porozumieť rukopisom, ktoré počas svojej cesty do Egypta zozbieral a do Európy priviezol taliansky cestovateľ a muzikológ Pietro della Valle (*1586, †1652). Prác na rukopisoch sa ujal taliansky františkánsky mních a arabista Tomasso Obicini (*1585, †1632), po ňom francúzsky prírodovedec a zberateľ Nicolas-Claude Fabri de Peiresc (*1580, †1637), ktorý sa neúspešne usiloval zahrnúť do viacjazyčného vydania Biblie (Parížska polyglota, 1629 – 45) i koptskú verziu, a napokon nemecký učenec, jezuita Athanasius Kircher (*1602, †1680) pokladajúci koptčinu za jazyk, ktorý bol kedysi zaznamenávaný prostredníctvom hieroglyfov (ich rozlúštenie bolo Kircherovým primárnym cieľom). Jeho dielo Koptský posol (Prodromus Coptus, 1636) zahŕňa stručnú koptskú gramatiku, traktát o egyptskej (→ koptská cirkev) a etiópskej cirkvi a o ranokresťanských misionároch, ako aj lingvistické úvahy, dielo Obnovená egyptčina (Lingua Aegyptiaca restituta, 1643) obsahuje koptsko-arabský slovník. Kircherove práce mali veľký vplyv aj na rozsiahlu prácu Koptská cirkev... (Ti ekklésia Nkefti…, 1666) znalca koptskej cirkvi Franza Wilhelma von Ramshausen (17. stor.), ktorý sa v ňom zaoberal koptčinou, koptskou liturgiou, herézami a koptskými rukopismi.

Významným egyptským koptológom bol biskup Raphael at-Túchí (arab. Rúfá’íl at-Túchí; *1701, †1787), ktorý patril ku komunite koptských katolíkov (v tom čase málopočetnej) a bol autorom koptskej gramatiky Základy koptského jazyka (Rudimenta linguae Coptae, 1778). Venoval sa aj edíciám koptských liturgických kníh v koptčine a arabčine využívaných neskôr na potreby liturgie Koptskej katolíckej cirkvi. V Európe sa štúdium koptského jazyka stalo východiskom pri lúštení hieroglyfov, na ktorom sa podieľali Georg Zoëga (*1755, †1809), Johan David Åkerblad (*1763, †1819), a najmä Jean-François Champollion (*1790, †1832). Ludwig Stern (*1846, †1911), ktorý sa okrem koptčiny zaoberal hebrejčinou, arabčinou a klasickou etiópčinou (→ ge’ez), zaviedol dodnes používané označenie dvoch hlavných koptských dialektov – sahidského (S) a bohairského (B). Walter E. Crum (*1865, † 1944) bol autorom šesťdielneho koptského slovníka. Koptológ a teológ Carl Schmidt (*1868, †1938) sa venoval gnostickým a manichejským spisom. Émile Amélineau (*1850, †1915) sa zaoberal podobami koptského kresťanstva pred príchodom Arabov s dôrazom na mníšstvo, najmä na život a dielo Šenúteho.

V 2. polovici 19. stor. sa o obnovu koptčiny ako dorozumievacieho jazyka Koptov usiloval Klaudios Labíb (aj Claudius, Íkládíús, *1868, †1918). Aj keď neuspel – dorozumievacím jazykom Koptov zostala naďalej arabčina, v období 1895 – 1915 vydal päť zväzkov prvého moderného koptsko-arabského slovníka. Záujem Koptov o vlastnú kultúru vzrástol v 1. polovici 20. stor., keď Kopti pod vplyvom západných nacionálnych myšlienok začali objavovať a znova obnovovať svoje kultúrne dedičstvo. V roku 1908 koptský politik Murkus Simajka (*1864, †1944) založil Koptské múzeum v Káhire a spolu s Jassom Abdalom Masíhom (*1889, †1959) sa venovali katalogizácii koptských a koptsko-arabských rukopisov. Jassá Abdal Masíh úzko spolupracoval s Oswaldom H. E. Burmesterom (*1897, †1977) na anglickom preklade Histórie patriarchov (Tarích batárikat), po arabsky zapisovaných dejín alexandrijského patriarchátu od 1. stor. až po 1. polovicu 20. stor. (angl. History of the patriarchs of the Egyptian Church, 1943 – 74). Zásadný medzník v štúdiu Koptov a ich kultúry predstavovalo objavenie rukopisov v Nag Hammádí (1945).

V roku 1954 vznikol z iniciatívy koptského historika Azíza Surjála Atíju (*1898, †1988), editora monumentálnej osemdielnej Koptskej encyklopédie (The Coptic Encyclopedia I – VIII, 1991), ktorá obsahuje heslá z histórie, teológie, náboženstva, umenia, lingvistiky, filozofie a architektúry vzťahujúce sa na život Koptov od antiky po súčasnosť, Inštitút koptských štúdií (Ma’had ad-dirását al-kibtíja) v Káhire. V roku 1976 bola na prvom medzinárodnom koptologickom kongrese v Káhire založená Medzinárodná spoločnosť pre koptské štúdiá (International Association for Coptic Studies, IACS). Rukopisy z Nag Hammádí, ako aj koptské umenie skúmal Pahor Labíb (*1905, †1994), ktorý bol v rokoch 1951 – 65 riaditeľom Koptského múzea. K popredným povojnovým koptológom patril nemecký teológ a archeológ Otto (Friedrich August) Meinardus (*1925, †2005), ktorý sa venoval všetkým známym aspektom koptského kresťanstva vrátane koptských kostolov a kláštorov, podoby moderného koptského mníšstva, ako aj rozličných foriem ľudovej religiozity (Mnísi a kláštory egyptských púští, Monks and Monasteries of the Egyptian Deserts, 1961; Kresťanský Egypt, staroveký a moderný, Christian Egypt, Ancient and Modern, 1965; Dvetisíc rokov koptského kresťanstva, Two Thousand Years of Coptic Christianity, 1999). Koptmi a ich kultúrou sa v súčasnosti zaoberajú aj viaceré pracoviská pri významných svetových univerzitách, v Česku sa problematike Koptov venuje Viola Pargačová (*1977), prekladom koptských starovekých textov, najmä novozákonných apokryfov, boli venované niektoré projekty Centra biblických štúdií v Prahe (Wolf B. Oerter, *1947; Petr Pokorný, *1933, †2020), koptským ikonopisectvom sa zaoberá česká historička a reštaurátorka Zuzana Skálová (*1945).