kopija

kopija — 1. jednoduchá bodná zbraň s dlhou násadou (žrďová zbraň; → chladné ručné zbrane) určená na bodanie z miesta a na nabodávanie s rozbehom (napr. z koňa), používaná pri love a boji. Zbraň jazdy i pechoty, od stredoveku aj jeden zo symbolov panovníckej moci. Pôvodne to bola iba žrď so zahroteným koncom, neskôr pozostávala z hrubšej drevenej tyče a kovového hrotu (násadca; skladá sa zo zašpicateného listu rôzneho tvaru a rôznej hrúbky i veľkosti a s ostrím, ako aj z tuľajky, do ktorej sa vkladá násada; prechod medzi listom a tuľajkou tvorí krčok). Kopija sa používala od najstarších čias vo všetkých známych civilizáciách. Z praveku sa zachovali nálezy kamenných (z pazúrika, z obsidiánu), z obidvoch strán naostrených hrotov, neskôr sa používali bronzové, železné a oceľové hroty. V staroveku tvorila kopija (rôznej dĺžky a s rozličnými názvami) napr. súčasť výzbroje katafraktov, používali ju Peržania, Gréci, Rimania, Germáni i Kelti. V ranom stredoveku (8. – 11. stor.) sa v Európe používal hrot s listom v tvare dlhej čepele nožového typu a s úzkou kužeľovitou tuľajkou, na ktorej boli z dvoch strán trojuholníkové výbežky pripomínajúce krídelká. V období vrcholného stredoveku sa zreteľnejšie odlíšili kopije pre jazdu a pre pechotu (dlhá a značne ťažká jazdecká kopija si vyžiadala dodatočné úpravy, násada bola v mieste uchopenia spravidla vybavená kotúčom na ochranu ruky. Kvôli lepšej manipulácii s jazdeckou kopijou bol na konci 14. stor. predný plech výzbroje doplnený podporným hákom, o ktorý si jazdec mohol kopiju oprieť v správnej polohe približne v polovici jeho dĺžky). V 13. stor. bol násadec mohutnejší, ale kratší a mal mohutnú tuľajku na nasadenie na širokú násadu kopije, v 14. – 15. stor. sa charakteristickými znakmi násadca kopije stali krátky a silný list s kosoštvorcovým alebo s lichobežníkovým prierezom, krátky krčok a tuľajka kužeľovitého tvaru. Rytierske turnaje a hry priniesli nové tvary násadcov, k najznámejším patrili tzv. korunkové turnajové násadce s niekoľkými krátkymi tupými alebo zaoblenými výbežkami vybiehajúcimi z mohutného kužeľovitého dutého hrotu. V poslednej tretine 16. stor. nahradila pôvodný typ kopije vo výzbroji španielskej pechoty, ako aj u švajčiarskej pechoty a u landsknechtov pika (špecifický druh kopije s hrotom s kosoštvorcovým prierezom), ktorá dosahovala dĺžku až 6 m, a neskôr polovičná pika (používala sa na ochranu strelcov do 2. polovice 17. stor., keď túto úlohu začal plniť bajonet, ktorý sa stal súčasťou výbavy strelcov). Až do 20. stor. sa kopija udržala napr. vo výzbroji hulánov. Kopija patrí k atribútom viacerých gréckych a rímskych antických božstiev, ako aj kresťanských apoštolov, svätcov a mučeníkov;

2. lat. lancea — v stredoveku vojenská jednotka tvorená ťažkoobrneným rytierom ozbrojeným kopijou (odtiaľ názov), jeho pážaťom, panošom, niekoľkými zbrojnošmi, niekoľkými pešiakmi a prípadne aj doplňujúcim personálom (šafár a pod.).