kooperatívne vyučovanie

kooperatívne vyučovanie — pedagogická koncepcia založená na vzájomnej spolupráci žiakov, ktorí sú počas výchovno-vzdelávacieho procesu organizovaní v malých skupinách. Dôraz sa kladie na sociálne hľadiská a na kooperáciu v skupine, v ktorej žiaci spoločne riešia zadané úlohy, osvojujú si nové vedomosti a vykonávajú rôzne činnosti v atmosfére rovnoprávnosti. Kooperatívne vyučovanie sa využíva najmä v primárnom a sekundárnom vzdelávaní. Niektorí autori ho spájajú so skupinovým vyučovaním, iní ho však od neho striktne oddeľujú (skupinové vyučovanie má skôr formálny, organizačný charakter, žiaci sú síce rozdelení do skupín, ale každý v skupine pracuje individuálne na vlastnej úlohe). Prvé kooperatívne metódy výučby sa používali v 20. rokoch 20. stor., koncepcia kooperatívneho vyučovania sa však rozvinula až v 70. a 80. rokoch 20. stor. v USA (bratia David W. Johnson, *1940, a Roger T. Johnson, *1938; Spencer Kagan, *1944). V súčasnosti predstavuje jednu z alternatív tradičného vyučovania.

Skupiny v kooperatívnom vyučovaní môžu byť vytvárané spontánne, náhodne alebo učiteľom podľa aktuálnych kritérií (prospech, záujmy, fyzické a iné predpoklady žiakov), môžu mať 2 – 6 členov (optimálny počet je 4 – 5). V triede sa odporúča maximálne 6 – 8 skupín. Práca v nich môže prebiehať jednotne (nediferencovane), keď všetky skupiny v triede pracujú na rovnakej téme, alebo odlišne (diferencovane), keď jednotlivé skupiny riešia čiastkové úlohy jednej témy; podobne môže prebiehať aj práca v rámci jednej skupiny. V obidvoch vyučovacích prístupoch však členovia skupín prezentujú viaceré pohľady (názory) na danú tému, konfrontujú a skúmajú jednotlivé úsudky, vyjadrujú svoje názory a prinášajú riešenia. Kooperatívna práca prebieha počas celej vyučovacej hodiny alebo len v niektorej jej fáze (motivácia, osvojovanie si nových vedomostí, upevňovanie a prehlbovanie učiva a pod.). V podmienkach kooperatívneho vyučovania si žiaci osvojujú rôzne kompetencie (vedomosti, schopnosti, spôsobilosti, postoje), napr. interakciu s inými žiakmi, vzájomnú pomoc, spoluprácu, verbálnu i neverbálnu komunikáciu a komunikáciu prácou, tvorivosť, kritický spôsob myslenia, interpersonálne zručnosti, toleranciu, osobnú zodpovednosť, nenásilné riešenie konfliktov, plánovanie, organizáciu a deľbu práce, efektívne využitie určeného (pracovného) času a pod. Dôležité sú spolupráca a aktivita každého člena skupiny, ako aj motivácia členov skupiny dosiahnuť spoločný cieľ a výsledky (ktoré bývajú zvyčajne lepšie ako pri individuálnej práci) i reflexia (zhodnotenie) skupinovej činnosti. V kooperatívnom vyučovaní sa kladú zvýšené požiadavky na riadiacu funkciu učiteľa, od ktorej významne závisí úspešnosť práce žiakov. Úlohou učiteľa je vhodne vybrať učivo, jasne sformulovať úlohy a požiadavky, dohliadnuť na rozdelenie žiakov do skupín, zabezpečiť vhodné pracovné prostredie (pracovné stoly majú byť umiestnené tak, aby žiaci v skupine pracovali obrátení tvárami k sebe) a i. Súčasne v priebehu práce v skupinách usmerňuje žiakov, je ich poradcom. Slabšími stránkami tejto koncepcie môžu byť anonymita v skupine, nezapájanie sa slabších žiakov alebo žiakov s pomalším tempom do práce skupiny, dominancia asertívnejších a vnímavejších žiakov, zvýšená hlučnosť, pomalšie napredovanie v preberaní nového učiva a pod. Miera týchto rizík a ich eliminácia však závisia od schopností a skúseností učiteľa.