Koolhaas, Rem Lucas

Koolhaas [kólhás], Rem (Remment) Lucas, 17. 11. 1944 Rotterdam — holandský architekt, urbanista a teoretik architektúry. Jeho profesionálnu dráhu formovalo rodinné zázemie: starý otec Dirk Roosenburg (*1887, †1962) bol architekt a otec Anton (Anthonie) Koolhaas (*1912, †1992) spisovateľ, scenárista a kritik. Koolhaas najprv študoval scenáristiku na Nederlandse Film en Televisie Academie v Amsterdame, pôsobil ako žurnalista a v oblasti nezávislého filmu. V rokoch 1968 – 72 študoval architektúru na Architectural Association School of Architecture v Londýne, kde ho ovplyvnili vizionárske projekty skupiny Archigram, 1972 – 75 na Cornellovej univerzite v Ithace (N. Y.) v USA (získal štipendium Harkness Fellowship) u O. M. Ungersa a na Institute for Architecture and Urban Studies v New Yorku u Petra Eisenmana (*1932).

Jeden z najvýznamnejších a najvplyvnejších súčasných svetových architektov. Do architektonickej práce preniesol predchádzajúce publicistické skúsenosti, používal koláž a montáž textu a obrazu na žurnalistický a filmársky spôsob. Jeho prvým úspechom bola kniha Blúzniaci New York: Retroaktívny manifest pre Manhattan (Delirious New York: A retroactive Manifesto for Manhattan, 1978), v ktorej vyjadril svoje dekonštruktivistické teórie i fascináciu veľkomestom. V roku 1975 spolu s Eliom Zengelisom (*1937), so svojou manželkou Madelon Vriesendorpovou (Vriesendorp, *1945) a so Zoe Zenghelisovou (Zenghelis, *1937) založil Kanceláriu pre veľkomestskú architektúru (Office for Metropolitan Architecture, OMA) so sídlom v Rotterdame a stal sa jej riaditeľom (1977 – 80 v nej pôsobila Z. Hadidová).

Projekty OMA sa spočiatku sústreďovali na futuristické koncepcie súčasného moderného veľkomesta. Pozornosť si získali vďaka originálnym nápadom i osobitému kresbovému štýlu, pričom sa uberali nemodernistickou cestou s prvkami dekonštruktivizmu. OMA vystavovala už na 1. bienále architektúry v Benátkach (1980), jej víťazný návrh na park La Villette v Paríži zatiaľ nebol zrealizovaný. Prvou veľkou realizáciou bolo Holandské tanečné divadlo (Nederlands Dans Theater, 1987) v Haagu, ktorého pestrofarebná budova nepravidelných objemov s reštauráciou v tvare obráteného kužeľa a so zvlnenou strechou iniciovala novú, silnú vlnu holandskej architektúry. Originálnymi nápadmi a formami sa vyznačovali aj Koolhaasove projekty exkluzívnych rodinných domov, napr. na dome v Saint-Cloud pri Paríži (Villa dall’Ava, 1991) boli prepojené dve generačné časti visutým krídlom s bazénom; centrum domu pre telesne postihnutého v Bordeaux tvorí plošina na hydraulickom pieste. Koolhaas a OMA sa však venovali aj projektom masového sociálneho bývania (napr. bytový komplex Nexus v japonskom meste Fukuoka, 1991). K ústrednej veľkomestskej téme sa znova prihlásili realizovanými projektmi štvrte Euralille (Lille, 1994) a vysokoškolských centier Educatorium (Utrecht, 1993 – 97) a McCormick Tribune Campus Center (Illinois Institute of Technology, Chicago, 1997 – 2003).

V roku 1995 Koolhaas (s kanadským grafikom Bruceom Mauom, *1993) vydal knihu S, M, L, XL, v ktorej kolážou textu, diagramov, schém, piktogramov a obrazu reflektoval tvorbu OMA. Kniha sa stala manifestom jeho filozofie a reprezentantkou dobového nazerania na úlohu a metódy architektonického navrhovania, súčasne podnietila odborníkov široko sa zaoberať diagramami ako predlohou architektonických foriem. Takýmto spôsobom bola navrhnutá knižnica v Seattli (2004), ktorej formy boli odvodené z lineárnych parametrických diagramov funkcií a kapacít. Za elegantnú dostavbu Rothschildovej banky v Londýne (New Court, 2005 – 11), ktorou sa Koolhaas vrátil do mesta svojich revolučných začiatkov, získal hlavnú cenu Kráľovského inštitútu britských architektov. Fascináciu veľkými a vysokými stavbami realizoval na obrovskom komplexe Čínskej ústrednej televízie (CCTV) v Pekingu (2002 – 12), ktorej hlavná budova v podobe zalamovanej, odvážne konzolovito vyloženej slučky je vysoká 234 m. Nové možnosti vykonzolovania veľkých objemov využil aj na budove burzy v Šen-čene (2006 – 13).

V súčasnosti Koolhaas v OMA a v jej dcérskej spoločnosti AMO (názov je zrkadlovým obrazom OMA) pripravuje veľké urbanistické a architektonické projekty a spolupracuje aj s výrobcom luxusnej módy Prada, pre ktorého navrhuje predajne i scénografiu módnych prehliadok. Jeho práce sú veľmi rôznorodé, patria k nim rozsiahle objekty budov, ale aj menšie stavby a interiéry (napr. interiér zubnej ambulancie, Hongkong, 2011), výskum (napr. japonského architektonického smeru metabolizmu, publikácia Project Japan: Metabolism Talks..., 2011) i návrh zástavy EÚ v podobe čiarového kódu (EU Barcode Flag, 2001). Je nositeľom Pritzkerovej ceny za architektúru (2000).