kontrastné látky

Text hesla

kontrastné látky — látky používané na zlepšenie kontrastu a vzájomnej odlíšiteľnosti orgánov alebo tkanív pri ich vyšetrení pomocou fyzikálnych zobrazovacích metód (→ medicínske zobrazovanie), napr. pri röntgenovom vyšetrení (→ röntgenografia), vyšetrení pomocou jadrovej magnetickej rezonancie (zobrazovanie magnetickou rezonanciou, angl. Magnetic Resonance Imaging, MRI; → jadrová magnetická rezonancia) alebo pomocou ultrazvuku (→ ultrasonografia).

Ich chemické zloženie, vlastnosti, spôsob podania a pôsobenie závisia od použitej zobrazovacej metódy. V röntgenológii sa na vyšetrenie mäkkých tkanív používajú pozitívne (absorbujú röntgenové žiarenie viac ako vyšetrované orgány) a negatívne (absorbujú röntgenové žiarenie menej ako vyšetrované orgány) kontrastné látky. Bežnejšie sú pozitívne kontrastné látky (zlúčeniny bária a jódu). Na vyšetrenie tráviaceho traktu (pažerák, žalúdok, tenké a hrubé črevo) sa používa síran bárnatý BaSO4 (netoxická a chemicky stála látka nerozpustná vo vode). Vyznačuje sa vysokou absorpciou röntgenového žiarenia, na röntgenovej snímke sa zobrazuje bielo, čím vytvára kontrast k okolitým tkanivám. Podáva sa vo forme suspenzie, aplikuje sa prehltnutím (per os) alebo podaním cez konečník (per rectum). Nevstrebáva sa a v nezmenenej podobe sa vylučuje stolicou. Nesmie sa podávať pri podozrení na perforáciu alebo na nepriechodnosť tráviacej trubice. Jódové kontrastné látky (organické zlúčeniny jódu) sú rozpustné vo vode (vylučujú sa obličkami; nefrotropné látky), používajú sa na röntgenové vyšetrenie ciev (→ angiografia, → flebografia), močových ciest (→ urografia; kontrastná látka sa podáva do žily alebo cez močovú rúru), kĺbov (artrografia), žlčových ciest (cholangiografia), pečene, žlčníka a podžalúdkovej žľazy (cholangiopankreatografia, ERCP), vývodov veľkých slinných žliaz (sialografia), maternice a vajcovodov (hysterosalpingografia), ale aj na zvýšenie kontrastu pri počítačovej tomografii (CT). Ich podanie je kontraindikované pri manifestnej zvýšenej funkcii štítnej žľazy (hypertyreóza) a pri precitlivenosti na ich zložky. K negatívnym kontrastným látkam patria vzduch (používa sa napr. pri vyšetreniach mozgu na naplnenie mozgových komôr), kyslík, oxid uhličitý CO2 a oxid dusný N2O (rajský plyn).

Pri zobrazovaní magnetickou rezonanciou sa používajú kontrastné látky s paramagnetickými vlastnosťami obsahujúce častice s veľkým magnetickým momentom (chemické zlúčeniny obsahujúce atómy kovov s magnetickým momentom, ako aj fero- alebo ferimagnetické nanočastice, superparamagnetiká), ktoré lokálne ovplyvňujú magnetické vlastnosti krvi a tkanív, menia kontrast, a tým umožňujú lepšie rozlíšiť rôzne typy tkanív. K najúčinnejším patria chelátové komplexy gadolínia, ktoré sa aplikujú podaním do žily na kontrastné vyšetrenie mozgu, miechy, ciev, pečene a obličiek. Vylučované sú dominantne obličkami, menej žlčou.

V ultrasonografii sa ako kontrastné látky používajú kvapaliny s rozptýlenými mikrobublinami plynu (fluorid sírový SF6, oktafluórpropán, vzduch), ktoré sa aplikujú podaním do cievy (napr. pri vyšetrení srdca). Ultrazvukové vlny sa na mikrobublinách odrážajú, čím vzhľadom na okolitú kvapalinu alebo tkanivá vzniká kontrast.

Zverejnené 1. júla 2022.

Kontrastné látky [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2023-02-06]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/kontrastne-latky