ACE, angl. angiotensin converting enzyme — enzým premieňajúci (konvertujúci) angiotenzín. Lieky inhibujúce tento enzým sa využívajú pri liečbe srdcového zlyhania a hypertenzie.

acidá [lat.] — lieky podávané pri achlórhydrii. Nahrádzajú nedostatok kyseliny chlorovodíkovej (pri chronických zápaloch žalúdočnej sliznice) v žalúdočnej šťave. Jej tvorbu podporujú kofeín a horčiny v liehovom roztoku (napr. horcová tinktúra); k najstarším dodnes používaným acidám patria zriedená kyselina chlorovodíková (30 – 60 kvapiek na pohár vody) a kyselina citrónová.

acylglyceroly [lat. + gr.] — skupinový názov esterov glycerolu s mastnými kyselinami. Rozlišujú sa monoacylglyceroly, diacylglyceroly a triacylglyceroly.

adjuvans [lat.] —

1. farm. prídavná látka podporujúca a zosilňujúca účinok hlavného liečiva;

2. imunolog. látka zvyšujúca schopnosť antigénov (očkovacích látok) navodiť imunitnú odpoveď. Jej úlohou je pomôcť antigénu (najčastejšie proteínu, ktorý sa podáva preto, aby proti nemu vznikla imunitná odpoveď), aby imunitná odpoveď vznikla skôr a v dostatočnej intenzite. Adjuvans v mieste podania spôsobuje mierny lokálny zápal. Používa sa ako zložka očkovacích látok. Najpoužívanejšie je Freundovo adjuvans – emulzia vodného roztoku antigénu s minerálnym olejom (nekompletné Freundovo adjuvans). Jeho účinok sa zvyšuje pridaním usmrtených mykobaktérií alebo príbuzných mikroorganizmov (kompletné Freundovo adjuvans). Je toxické, používa sa len na imunizáciu zvierat.

adsorbenciá [lat.] — liečivá, ktoré viažu na svoj povrch nežiaduce látky (polárne aj nepolárne). Na vonkajšiu aplikáciu sa vo forme zásypov používajú napr. biela hlinka (prírodný hydratovaný kremičitan hlinitý) a oxid kremičitý. Na adsorpciu látok v žalúdočno-črevnom systéme (napr. pri hnačkách) sa využívajú črevné adsorbenciá – adsorpčné uhlie (→ aktívne uhlie).

adsorpčné uhlie → aktívne uhlie

adstringenciá [lat.] — miestne sťahujúce, zvieravé látky. Zrážaním bielkovín v povrchových vrstvách slizníc a v poranenej koži vytvárajú bariéru, čím v mieste účinku znižujú prekrvenie, sekréciu a vstrebávanie. Vnútorne sa používajú pri katare žalúdka a čriev spojenom s hnačkou, zvonka na odreniny a mokvavé, zle sa hojace rany. Medzi adstringenciá patria napr. tanín, dusičnan strieborný, síran zinočnatý, síran hlinitodraselný a octan olovnatý.

aerodisperzia [gr. + lat.] → aerosól

afrodiziakum [gr.] — látky rastlinného alebo živočíšneho pôvodu na zvýšenie pohlavného pudu a potencie; dráždivé látky (napr. johimbín), ktoré môžu vyvolať prekrvenie pohlavných orgánov, ich špecifické pôsobenie nie je dokázané.

V tradičnej kultúre na Slovensku sa vlastnosti afrodiziaka pripisovali napr. cesnaku (Allium), ľubovníku (Hypericum), hadivke obyčajnej (Ophioglossum vulgatum), zelerovému koreňu, lastovičiemu srdcu, rozmnožovacím orgánom zvierat vyznačujúcich sa veľkou potenciou a plodnosťou, vajciam, ľudskému moču, menštruačnej krvi, chlpom z prirodzenia. Tieto prostriedky sa pridávali do jedla, resp. do nápoja (nápoj lásky) a hrali dôležitú úlohu v erotickej mágii. Nazvané podľa bohyne Afrodity.

agonista [gr.] — činiteľ pôsobiaci rovnako ako iný činiteľ (napr. liek alebo sval). Z farmakologického hľadiska je charakterizovaný afinitou (určitý stupeň korešpondencie molekúl liečiva a receptora umožňujúci tvorbu komplexu) a vnútornou aktivitou (schopnosť vyvolať zmenu v usporiadaní receptora, ktorá vyvolá ďalší dej v reakčnom reťazci, napr. aktivizuje enzým). Opak: antagonista.

ajatín, benzododecinium bromatum — vodný alebo etanolový roztok benzyl(dimetyl)dodecylamóniumbromidu používaný na povrchovú dezinfekciu kože, dezinfekciu rúk a predmetov. Je účinný proti baktériám, kvasinkám, plesniam a niektorým vírusom. Detergenty, napr. mydlá (tvoria nerozpustné soli), a silne oxidujúce látky, napr. peroxid vodíka, rušia jeho dezinfekčný účinok.

aktívne uhlie — práškový, granulovaný alebo peletizovaný amorfný uhlík charakterizovaný veľkou plochou povrchu na jednotku objemu. Vyrába sa karbonizáciou dreva a aktivuje sa čiastočnou oxidáciou horúcim vzduchom a prehriatou vodnou parou. Používa sa na zachytávanie plynných uhľovodíkov a organických rozpúšťadiel, na čistenie a odfarbovanie roztokov. V porovnaní s inými komerčnými adsorbentmi má aktívne uhlie široké spektrum adsorpčnej schopnosti, výbornú fyzikálnu a chemickú stálosť.

Vo farmácii sa pre jeho veľkú adsorpčnú schopnosť nazýva adsorpčným uhlím. Je účinným a univerzálnym črevným adsorbenciom, má schopnosť viazať na seba plyny, toxíny, baktérie, vírusy a viaceré jedy. Používa sa pri hnačkách, otravách skazenými potravinami a jedmi (najmä neznámymi). Získava sa zuhoľnatením rastlinného materiálu ako jemný pórovitý čierny prášok bez chuti a zápachu.

aktívny transport — jeden z možných mechanizmov vstrebávania liečiv. Vyznačuje sa pohybom liečiva cez membránu proti koncentračnému gradientu (→ gradient). Na rozdiel od pasívnej difúzie je to proces spotrebujúci energiu. Týmto spôsobom sa vstrebávajú aminokyseliny, niektoré cukry, čiastočne aj vo vode rozpustné vitamíny. Aktívny transport sa predpokladá s veľkou pravdepodobnosťou pri liečivách, ktoré sú týmto látkam chemicky blízke.

akumulácia [lat.] — hromadenie, prírastok;

1. biol. proces získavania a hromadenia uhlíka a kyslíka, ale aj celého radu iných prvkov organizmami z pôdy. Intenzita akumulácie daného prvku sa určuje množstvom atómov tohto prvku prijatého organizmom za určitý časový úsek v pomere k množstvu sledovaného prvku v pôde alebo vo vode, kde tento organizmus žije. V praxi sa intenzita biologickej akumulácie vyjadruje koeficientom biologickej akumulácie A_x = l_x/n_x, kde l_x je obsah prvku v popole (napr. rastlín) a n_x vyjadruje obsah prvku v pôde (hornine);

2. farm. hromadenie liečiv v organizme spojené s rizikom toxického prejavu; je spôsobené ich nedostatočným vylučovaním;

3. geol. hromadenie usadenín (sedimentov) neživého (abiotického) a živého (biotického) pôvodu na súši (na zemskom povrchu) a na dne riek alebo vodných bazénov. Opak denudácie. Uskutočňuje sa všetkými spôsobmi prenosu: mechanicky i chemicky, svahovou modeláciou, vodnými tokmi, vlnením morskej a jazernej vody, ľadovcami, vetrom a organizmami. Množstvo a rýchlosť akumulácie sú podmienené najmä podnebím a tektonikou. Pri ukladaní a hromadení horninového materiálu na zemskom povrchu alebo pod hladinou morí vznikajú akumulačné formy reliéfu. Podľa geomorfologického činiteľa, ktorý materiál prenášal, sa rozoznáva ľadovcová (glaciálna), riečna (fluviálna), jazerná (limnická), morská (marinná), veterná (eolická) a snehová (nivačná) akumulácia, ako aj akumulácia živými organizmami a akumulácia podmienená človekom (biogénna a antropogénna). Ak sa pri usádzaní biologického materiálu na dne vodného bazéna (mora) vyskytujú zachované (horľavé) organické látky, môžu z nich neskôr vznikať kaustobiolity (uhlie, plyn). V prípade, že usadeniny obsahujú väčšie nahromadeniny hnilobnokalových (sapropelových) organických látok, môžu slúžiť ako zdroj ropy. Intenzita i zloženie akumulácie sú nestále, čo je podmienené rytmickosťou prejavov jednotlivých foriem organizmov a procesov usádzania zvyškov organizmov počas celého procesu vzniku usadenín. Okrem nahromadenín úlomkov hornín, minerálov a odumretých zvyškov organizmov môžu vznikať nahromadeniny napr. amorfného oxidu kremičitého, zlúčenín fosforu, mangánu, železa ap. Nahromadeniny týchto látok môžu za určitých podmienok dosiahnuť také množstvo, že sa stávajú ich ložiskami, t. j. sú ekonomicky využiteľné v priemysle;

4. chem. hromadenie materiálu alebo energie v systéme počas procesu. V dôsledku akumulácie sa sledovaná vlastnosť systému mení s časom – systém je neustálený (nestacionárny). Číselná hodnota akumulácie (hmotnosti, energie, hybnosti) sa zahŕňa do bilancie príslušnej veličiny. Pri úbytku zo systému má akumulácia zápornú hodnotu;

5. jaz. a) funkčné vyratúvanie jednotlivých zložiek celku namiesto použitia zhrňujúceho hyperonyma, napr.: zradili svoju vlasť, svoj národ, svoju matku i svoj jazyk; b) rečová figúra, ktorá zahŕňa viac pomenovaní do jediného hyperonyma, napr.: mihnutím oka som ho prečítal. Akumulácia je častý štylistický prostriedok na opis osoby, prostredia a situácie. Používa sa v umeleckej i vo vecnej próze;

6. výtv. postup formujúci plastické dielo zhromaždením, nakopením a spojením rôznych predmetov. Podobný postup je kompresia, pri ktorej sú predmety alebo časti predmetov stlačené tak, aby vytvárali pevný celok.

aldosterón [arab. + lat. + gr.] — steroidný hormón s mineralokortikoidnými vlastnosťami (→ mineralokortikoidy) produkovaný kôrou nadobličiek. Jeho tvorba sa zvyšuje pri poklese krvného tlaku (pri znížení krvného objemu), napr. pri krvácaní. Podieľa sa na hospodárení s vodou a so sodíkom. Pôsobením aldosterónu na obličky sa v tele zadržiava sodík a v dôsledku toho aj voda (napr. pri obmedzenom príjme solí v potrave, pri strate sodíka po podaní diuretík ap.).

alkaloidy [arab.+ gr.] — prírodné nízkomolekulové dusíkaté látky s veľmi rozdielnou štruktúrou a vlastnosťami. Obsahujú jeden alebo dva atómy dusíka amínového (zriedkavejšie amidového) charakteru, ktoré môžu byť zabudované v kruhu (heterocyklické alkaloidy) alebo menej často v alifatickom reťazci (napr. efedrín). Takmer výlučne majú triviálne názvy, často odvodené od názvu rastliny, v ktorej sa nachádzajú. V súčasnosti je známych asi 7-tis. alkaloidov. Prevažne sa vyskytujú vo vyšších dvojklíčnolistových rastlinách, v menšej miere aj v jednoklíčnolistových (napr. v čeľadi ľaliovité), našli sa aj v niektorých nahosemenných rastlinách – v rode tis a chvojník, v nižších rastlinách – v hubách (čeľaď kyjaničkovité, rod holohlavec), plavúňoch (čeľaď plavúňovité) a prasličkách (čeľaď prasličkovité). Ojedinele sa izolovali zo živočíšnych tiel (samandarín) a z mikroorganizmov (cyklopenín). V rastlinách vznikajú väčšinou z aminokyselín; ich obsah sa môže pohybovať od stotín percenta až do niekoľko percent. Sú prítomné v celej rastline alebo len v jej niektorých častiach (najmä v semenách, koreňoch a kôre), a to voľné alebo viazané vo forme solí karboxylových kyselín (napr. jablčnej, šťaveľovej, citrónovej, vínnej a i.). Ich význam pre rastliny nie je presne známy.

Alkaloidy sú väčšinou kryštalické látky, niektoré olejovité (nikotín), dobre rozpustné v organických rozpúšťadlách. Silno účinkujú na ľudský organizmus, mnohé sú jedovaté. V terapii používané alkaloidy majú v malých dávkach priaznivé, väčšinou povzbudzujúce účinky, väčšie dávky pôsobia opačne. Často sú to narkotické a návykové látky. V medicíne sa používajú ako analgetiká (morfín), antitusiká (kodeín) a spazmolytiká (papaverín). Emetický účinok má emetín, hypotenzívny účinok protoveratrín A a B a rezerpín, rozšírenie mozgových ciev ovplyvňuje vinkamín, protirakovinové účinky majú vinkaleukoblastín a vinkristín.

Námeľové alkaloidy sú prítomné v námeli, čo sú skleróciá huby kyjaničky purpurovej (Claviceps purpurea) parazitujúcej na raži. Na farmaceutické účely sa námeľ pestuje na umelo infikovaných porastoch raže. Skleróciá obsahujú asi 50 alkaloidov v množstve 0,2 – 1 %. Terapeuticky dôležité sú alkaloidy odvodené od kyseliny lysergovej (jej substituované amidy). Námeľové alkaloidy spôsobujú zúženie ciev a kontrakciu hladkého svalstva. Používajú sa v gynekológii (ergometrín, ergotamín), ako súčasť sedatív, antihypertenzív, vazodilatancií a i. Polosyntetický dietylamid kyseliny lysergovej, LSD, je silno návykový halucinogén.

alopatia [gr. + lat.] — spôsob liečby, pri ktorom sa vyvoláva v chorom organizme obranný proces liekmi opačného účinku, ako má vyvolávajúca príčina. Riadi sa princípom protiklady sa liečia protikladmi (contraria contrariis curantur), napr. pri horúčke sa podávajú lieky, ktoré ju znižujú, pri zápche preháňadlá. Alopaticky uvažuje a lieči väčšina lekárov. Iné spôsoby farmakoterapie sú homeopatia (opak alopatie) a izopatia, metódy, proti ktorým má alopatická odborná verejnosť vážne, kritické výhrady.

ambroxol — látka s expektoračným účinkom (uľahčujúcim vykašlávanie) pôsobiaca na zvýšenie tvorby a uvoľňovanie surfaktantu. Používa sa pri liečbe produktívneho kašľa, v detskom lekárstve pri niektorých ochoreniach dýchacích ciest a pľúc, v ženskom lekárstve pri hroziacom predčasnom pôrode.

amfetamín [gr.], 1-fenylpropán-2-amín — látka s výraznými účinkami na centrálny nervový systém a duševnú činnosť. Má psychostimulačné účinky spojené s obmedzením spánku, znížením únavy, dráždivosťou, vzostupom sebadôvery, znížením chuti do jedla, zosilnením nepriaznivých emócií. Používa sa na liečbu hypersomnie (chorobnej spavosti), narkolepsie, patologickej neschopnosti koncentrácie, pri rezistentnej obezite. Má euforizujúci účinok, čo môže viesť k zneužívaniu, vzniku tolerancie a psychickej závislosti.

amfotericín [gr.] — makrolidové antibiotikum produkované baktériami Streptomyces nodosus pôsobiace proti hubám. Amfotericín A sa v terapii nepoužíva. Amfotericín B pôsobí na huby poškodzovaním ich bunkovej membrány. Je účinný proti organizmom vyvolávajúcim systémové mykózy. Po jeho vnútrožilovom podaní sa často vyskytujú nežiaduce účinky – poškodenie obličiek, neurologické príznaky.

amidopyrín [gr.] — organická zlúčenina s analgeticko-antipyretickým účinkom používaná v lekárstve.

aminoglykozidové antibiotiká — vysokoúčinné antibiotiká, ktoré majú baktericídny účinok predovšetkým na viaceré gramnegatívne mikróby. Podávajú sa pri liečbe tuberkulózy (streptomycín), pri ťažkých infekciách obličiek, zápaloch pľúc a mozgových blán, najmä pri ohrození života pacienta (gentamicín, tobramycín, netilmycín, amikacín). Niektoré veľmi toxické aminoglykozidové antibiotiká (neomycín) sa používajú len lokálne. Môžu vyvolať poškodenie obličiek a sluchu.

amiodarón — liek používaný v kardiológii na liečbu porúch srdcového rytmu, najmä na tlmenie komorových a supraventrikulárnych porúch tvorby vzruchu. Má aj antiischemické a vazodilatačné účinky. Nežiaduce účinky: na pľúca, pečeň, oči (rohovky), kožu (namodravé sfarbenie, dermatitídy), spôsobuje zmeny funkcie štítnej žľazy (molekula amiodarónu obsahuje jód), poruchy srdcového rytmu.

ampicilín — antibiotikum so širokým spektrom účinku zo skupiny polosyntetických penicilínov účinné predovšetkým na grampozitívne koky (najmä streptokoky) a paličky a na mnohé gramnegatívne paličky. Vedľajšie účinky: nevoľnosť, vracanie, hnačka, niekedy aj alergické reakcie. Používa sa najmä na liečbu infekcií žlčových ciest, močového mechúra a zápalov vnútrosrdia.

ampulka [lat.] — vnútorný obal z neutrálneho skla na injekčné prípravky objemu 1 až 25 ml. Uzavretý zatavením zabezpečuje sterilitu obsahu. Ampulky zaviedli 1886 francúzsky lekárnik S. Limousin (*1831, †1887) a nemecký patológ Carl Friedländer (*1847, †1887).

anaboliká [gr.] — látky odvodené od testosterónu. Pôsobením na androgénne receptory majú androgénne účinky: u žien spôsobujú virilizáciu (vývoj mužských pohlavných znakov), u mužov potláčajú tvorbu spermií. Podávajú sa oslabeným pacientom. Bývajú zneužívané športovcami pre ich anabolický (stimulujúci tvorbu bielkovín) účinok, ktorý vedie k zvýšeniu fyzickej kondície a agresivity.

analeptiká [gr. > lat.] — látky, ktoré svojím väčšinou centrálnym pôsobením povzbudzujú niektoré životne dôležité funkcie (najmä krvný obeh a dýchanie). Vo vyšších dávkach spôsobujú kŕče. Ich terapeutické použitie je obmedzené, pretože po začiatku stimulačnej fázy nastáva útlmová fáza, ktorá môže byť závažnejšia ako pôvodný, liečený útlm. Používajú sa len v určitých prípadoch (napr. zlyhanie dýchania pri chronickej obštrukcii dýchacích ciest) a pod dozorom v nemocnici. Patria sem napr. amifenazol, niketamid.

analgetiká [gr. > lat.] — látky znižujúce vnímanie bolesti; podávajú sa v dávkach, ktoré výrazne neovplyvňujú bdelosť a iné psychické funkcie chorého. Pôsobia symptomaticky (neodstraňujú príčinu bolesti, len jej príznaky), môžu zastierať ďalší rozvoj ochorenia. Majú rôznu chemickú štruktúru a podľa hlavného mechanizmu účinku sa delia na anodyná (opiátové analgetiká) a antipyretiká (neopiátové analgetiká, analgetiká dostupné bez lekárskeho predpisu). Opiátové analgetiká sa používajú na tlmenie veľkých bolestí (v prípadoch, keď už nestačia iné látky), majú aj antitusický účinok. Získavajú sa chemicky z ópia úpravami a syntézou derivátov. Pôsobia centrálne v oblasti nervového systému na opiátových receptoroch, ktoré sú totožné s miestom účinku endogénnych opiátov (endorfíny, enkefalíny). Obvykle vyvolávajú rôzne nepríjemné reakcie (napr. útlm dýchania) a po ich podávaní vzniká návyk, preto je ich spotreba regulovaná (→ omamné látky). Neopiátové analgetiká majú prevažne periférne účinky. Z chemického hľadiska sú to viaceré skupiny látok (salicyláty, oxikamy, pyrazolóny ap.). Mechanizmus ich účinku je založený na blokáde biosyntézy prostaglandínov. Mnohé pôsobia antipyreticky (znižujú telesnú teplotu) a protizápalovo. Viaceré sa podávajú bez lekárskeho predpisu (acylpyrín, ibuprofén, alnagon). Na zvýšenie účinku sa používajú kombinácie s kodeínom, kofeínom a inými látkami (napr. so spazmolytickým účinkom). V súčasnosti je tendencia používať nekombinované látky, pretože kombinovaním sa zvyšujú nežiaduce účinky (poškodenie žalúdka, obličiek, rôzne vážnejšie reakcie). Po nesprávnom používaní analgetík môže vzniknúť návyk.

androgény [gr.] — samčie pohlavné hormóny produkované v pohlavných žľazách a v kôre nadobličiek. Sú zodpovedné za vývoj sekundárnych pohlavných znakov, vývoj pohlavných orgánov a sexuálne správanie samcov. Tvoria sa v semenníkoch, v malom množstve vo vaječníkoch a v kôre nadobličiek oboch pohlaví. Najdôležitejším androgénom u človeka je testosterón. Vo fetálnom období androgény ovplyvňujú vývoj vonkajších genitálií. Najvýraznejšie účinky majú počas puberty – ovplyvňujú rast mieška, pohlavného údu a prostaty, vývoj ochlpenia mužského typu, rast fúzov a brady, prehĺbenie hlasu, rozvoj pohlavnej potencie a agresívnejšieho správania, rast svalovej hmoty. V dospelosti udržiavajú mužský charakter ochlpenia a mužské správanie, podporujú vývoj spermií, červených krviniek a bránia vzniku osteoporózy. Používajú sa v substitučnej liečbe u mužov (napr. na potlačenie niektorých prejavov podmienených nadbytkom ženských pohlavných hormónov), ako anaboliká a u žien pri liečbe nádoru prsníka.

anestetiká [gr.] — látky vyvolávajúce stratu všetkých pocitov (celkové anestetiká) alebo bolesti z určitých častí tela (miestne, lokálne anestetiká). Umožňujú vykonávať operačné zákroky alebo vyšetrovacie postupy, ktoré nie je možné uskutočniť v bdelom stave pacienta. Po podaní celkových anestetík nastáva spravidla bezvedomie so stratou vnímania bolesti, potlačenie autonómnych a senzorických reflexov, často aj uvoľnenie svalstva. Aplikujú sa vdychovaním (inhalačne), napr. halotan, metoxyfluran, alebo do žily (intravenózne), napr. ketamín, tiopental. Medzi lokálne anestetiká, ktoré sa používajú na odstránenie bolestivých vnemov z určitých častí tela bez straty vedomia (extrakcia zuba, zošitie rany ap.), patria mezokaín a lidokaín.

angiotenzín [gr.] — tkanivový peptidový mediátor objavený 1930. Aktívnou substanciou je angiotenzín II, ktorý vzniká v zložitom renínovo-angiotenzínovo-aldosterónovom systéme ako veľmi účinný vazokonstriktor redukujúci prietok krvi kožou, orgánmi, obličkami a koronárnymi cievami; zvyšuje silu kontrakcie a rýchlosť srdca, spôsobuje zvýšenú sekréciu aldosterónu z kôry nadobličiek. Zohráva dôležitú úlohu v patogenéze hypertenzie. Nemá klinické použitie, z farmakologického hľadiska sú významné lieky (napr. kaptopril), ktoré môžu ovplyvniť kardiovaskulárny systém zmenou produkcie alebo pôsobenia angiotenzínu.

anobeziká [gr. + lat.] → anorektiká

anodyná [gr.] → analgetiká

anorektiká [gr.], anorexiká, anobeziká — látky, ktoré svojím účinkom na centrálny nervový systém negatívne ovplyvňujú chuť do jedla, čím znižujú príjem potravy. Väčšina z nich má okrem tohto účinku aj psychostimulačnú zložku. Medzi anorektiká patrí napr. amfetamín, fenflurazín, fenmetrazín, fentermín, mazindol.

anorexiká [gr.] → anorektiká

antabus [gr. + lat.], disulfiram — látka používaná pri odvykacej liečbe chronického alkoholizmu. Podáva sa dlhodobo so súhlasom pacienta. Po súčasnej konzumácii alkoholu vyvoláva subjektívne nepríjemné, nie celkom bezpečné prejavy (pocit na vracanie, vracanie, bolesti hlavy, búšenie srdca, silný pokles tlaku), ktoré vyvolávajú strach z pitia alkoholu.

antacidá [gr. + lat.] — lieky neutralizujúce nízke pH (podmienené predovšetkým kyselinou chlorovodíkovou) v žalúdku a dvanástniku. Používajú sa pri liečbe vredovej choroby žalúdka a dvanástnika, pri spätnom toku potravy do pažeráka ap. Podávajú sa niekoľkokrát denne, prípadne aj v noci, v čase medzi jedlami. Delia sa na koloidné (napr. hydroxyhlinitan horečnatý) a reaktívne (napr. hydrogenuhličitan sodný). Niektoré antacidá sa môžu vstrebávať, spôsobovať alkalizáciu vnútorného prostredia a ovplyvniť vstrebávanie súčasne užívaných liekov.

antagonista [gr.] — zarytý nepriateľ, odporca; opačne pôsobiaci; farm. látka, ktorá oslabuje účinok agonistu. Rozlišuje sa kompetitívny a nekompetitívny antagonista. Kompetitívny antagonista sa vyznačuje schopnosťou obsadiť receptor, znemožniť jeho obsadenie agonistom, ale chýba mu schopnosť vyvolať zmenu v usporiadaní receptora. Nekompetitívny antagonista blokuje účinok agonistu nie súťažením o tú istú štruktúru recepčného miesta, ale viazaním sa na iné recepčné miesto tej istej makromolekuly, čím zabraňuje aktivácii receptora.

antiandrogény [gr.] — látky znižujúce účinok mužských pohlavných hormónov (→ androgény). Používajú sa pri liečbe nadmerného ochlpenia, vylučovania kožného mazu a akné u žien, ako aj karcinómu prostaty a zníženia nadmernej sexuálnej aktivity u mužov.

antianemiká [gr.] — lieky používané na liečbu anémie. Pri hypochrómnej anémii sa podávajú prípravky obsahujúce železo a železnaté soli (liečba je dlhodobá, prípravky sú často zle znášané – tráviace ťažkosti), pri megaloblastickej anémii kyselina listová (podáva sa pri jej nedostatku) a vitamín B₁₂ (pri hypovitaminóze B₁₂).

antianginózne látky — prípravky používané pri liečbe anginy pectoris na prevenciu a liečbu záchvatov ischémie srdcového svalu (→ ischemická choroba srdca). V súčasnosti sú najčastejšie podávanou skupinou nitráty, ich účinok sa prejavuje znížením odporu koronárnych tepien a srdcovej činnosti (napr. nitroglycerín sa podáva pod jazyk, má rýchly a krátky účinok); dlhoúčinkujúce nitráty sa používajú na prevenciu záchvatov. Nežiaduce účinky: niektorým pacientom spôsobujú bolesti hlavy a pokles krvného tlaku. K antianginóznym látkam patria aj β-blokátory a blokátory vápnikového kanála.

antiartrotiká [gr.] — tkanivové extrakty z chrupiek a kostnej drene alebo sulfáty mukopolysacharidov. Používajú sa pri liečbe degeneratívnych kĺbových ochorení.

antiarytmiká [gr.], antidysrytmiká — lieky používané pri liečbe porúch srdcového rytmu (→ arytmia). Rozdelenie antiarytmík podľa Vaughana-Williamsa je uvedené v tabuľke.

antiastmatiká [gr.] — lieky používané na liečbu prieduškovej astmy. Slúžia na zníženie frekvencie a intenzity záchvatov, ako aj na zvládnutie akútneho záchvatu astmy. Liečba je spravidla dlhodobá. Používajú sa bronchodilatanciá (lieky rozširujúce priedušky), napr. β-sympatomimetiká, metylxantíny (teofylín), parasympatolytiká (ipratropiumbromid), látky ovplyvňujúce alergický zápal priedušiek (glukokortikoidy a látky inhibujúce uvoľňovanie mediátorov zo žírnych buniek).

antiaterosklerotiká [gr.] — lieky používané v prevencii a liečbe rozvinutej aterosklerózy a aterosklerotických komplikácií (napr. ischemická choroba srdca), ktoré sú najčastejšou príčinou úmrtí na Slovensku. K antiaterosklerotikám patria antihyperlipidemiká a antitrombotiká.

antibakteriálne látky — zlúčeniny schopné usmrtiť baktérie alebo potlačiť ich rast. Môžu byť prirodzenými produktmi metabolickej činnosti mikroorganizmov alebo sú syntetizované chemicky. Látky spôsobujúce smrť baktérií sa nazývajú baktericídne. Spravidla sa pevne viažu na miesto, ktoré v bunke zasahujú. Zlúčeniny, ktoré nevyvolávajú smrť baktérií, iba potláčajú ich rast tým, že inhibujú ich rozmnožovanie, sa nazývajú bakteriostatické. Často môže tá istá zlúčenina pôsobiť pri vysokých koncentráciách baktericídne, pri nižších bakteriostaticky. Podstatou efektívneho použitia antibakteriálnych látok proti bakteriálnym infekciám sú biochemické rozdiely bunkových štruktúr prokaryontných a eukaryontných buniek. Účinok antibakteriálnych látok je teda namierený najmä proti unikátnej štruktúre bunkovej steny baktérií alebo proti ich ribozómom. Väčšina antibiotík, ktoré sa používajú v lekárstve na liečenie bakteriálnych infekcií, sú inhibítory syntézy bunkovej steny alebo proteosyntetického aparátu prokaryontných buniek.

antibiotiká [gr.], skr. ATB — nízkomolekulové biogénne látky, ktoré v malých koncentráciách potláčajú rast mikroorganizmov a používajú sa na liečbu bakteriálnych infekcií. Podľa chemickej štruktúry sa delia na β-laktámové (penicilíny, cefalosporíny), tetracyklínové, aminoglykozidové (streptomycín, neomycíny), makrolidové (erytromycín, spiramycín, leukomycín, nystatín), ansamycínové (rifamycíny), polypeptidové (gramicidín, polymyxín B, kolistín) a i.

Väčšina známych antibiotík je produkovaná rôznymi mikroorganizmami, napr. plesňami, hubami, baktériami ako ich sekundárne metabolity, a získava sa najmä biotechnologickými postupmi; len málo antibiotík sa pripravuje synteticky (napr. chloramfenikol, ᴅ-cykloserín). Zo základnej štruktúry (najčastejšie získanej kvasným procesom) sa pripravujú polosyntetické deriváty, ktoré majú rôzne spektrum účinku a rôznu stabilitu proti deštrukčným enzýmom.

Antibiotiká sú schopné už v nízkych koncentráciách zastaviť rast, prípadne rozmnožovanie mikroorganizmov (bakteriostatický účinok antibiotík) alebo ich usmrcovať (baktericídny účinok antibiotík). Vyznačujú sa rôznou mierou selektivity účinku na mikroorganizmus. Najvýhodnejšie sú antibiotiká ovplyvňujúce tie biochemické procesy v mikróboch, ktoré makroorganizmus (hostiteľ) nemá. Po nadmernom a nesprávnom používaní antibiotík sa mikrób môže stať necitlivým na podávanie terapeutických dávok – vzniká rezistencia (odolnosť) proti účinku antibiotika. Podľa účinnosti sa antibiotiká delia na antibakteriálne, antimykotické, antituberkulózne, antiparazitárne, protiplesňové, protivírusové ap. Niektoré majú úzke spektrum účinnosti, t. j. pôsobia len na určité grampozitívne mikróby (streptokoky, stafylokoky ap.), napr. oxacilín. Antibiotiká so širokým spektrom účinnosti pôsobia na grampozitívne aj gramnegatívne mikroorganizmy (Proteus, Escherichia coli, salmonely), napr. chloramfenikol, ampicilín.

Antibiotiká sa využívajú v medicíne najmä na liečbu a prevenciu rôznych infekčných ochorení (infekcie dýchacích ciest, centrálneho nervového systému, zažívacieho traktu, infikované poranenia ap.). Pre úspešnosť liečby je nevyhnutné dodržiavať určité pravidlá: správny výber antibiotika, včasné podanie (správnou prívodnou cestou), primerané dávkovacie intervaly, dĺžku a spôsob podávania. Niektoré druhy potravy znižujú ich absorpciu (napr. mlieko a jeho výrobky znižujú účinok tetracyklínov). Najpoužívanejšie sú β-laktámové antibiotiká (cefalosporíny), chloramfenikol, tetracyklínové, makrolidové, aminoglykozidové a polypeptidové antibiotiká. Na optimalizáciu účinku sa antibiotiká môžu kombinovať (napr. bacitracín s neomycínom). Pri liečbe antibiotikami môžu vznikať nežiaduce reakcie s rôznymi prejavmi – ťažké alergie (častejšie po penicilínoch) alebo toxické poruchy orgánov (poruchy obličiek a sluchu po aminoglykozidových antibiotikách). Zneužívanie antibiotík vedie k častejšiemu vzniku rezistencie, ich optimálne využitie podporuje správna antibiotická politika zdravotníctva a adekvátna informovanosť používateľov.

antidepresíva [gr. + lat.] — lieky používané pri liečbe depresívnych stavov, melanchólie, úzkosti, chronických bolestí. Predpokladá sa, že pri depresii je v mozgu nedostatok katecholamínov (noradrenalín, sérotonín). Antidepresíva zabrzdením inaktivačných mechanizmov zvyšujú hladinu týchto látok. Delia sa na tymoleptiká I. – III. generácie, ktoré odstraňujú depresie a zlepšujú náladu potlačením spätného vychytávania katecholamínov a sérotonínu zo synaptickej štrbiny (napr. imipramín, amitriptylín, maprotilín), tymoeretiká, ktoré znižujú odbúravanie noradrenalínu a sérotonínu vnútri bunky (napr. izocarboxazid, selegilín), a anxiolytiká.

antidiabetiká [gr.] — lieky používané na liečbu cukrovky. Patrí k nim inzulín, ktorým sa lieči najmä cukrovka detského veku (1. typu), ale aj starecká cukrovka (2. typu) v ťažšom štádiu. Do skupiny perorálnych antidiabetík (PAD, látky nehormonálneho charakteru, v tabletkovej forme, znižujú zvýšenú hladinu glukózy v krvi) patria deriváty sulfonylmočoviny (napr. glibenklamid), ktoré zvyšujú uvoľňovanie inzulínu z podžalúdkovej žľazy, účinkujú len u pacientov so zachovanou sekréciou inzulínu, môžu mať nepriaznivý účinok (hypoglykémia), a biguanidy (napr. metformín, ktorý však môže zapríčiniť laktacidémiu).

antidiuretický hormón → adiuretín