konštitučná monarchia

konštitučná monarchia — v štátovede jedna z foriem vlády, štátny systém zachovávajúci inštitút vládnuceho panovníka ako hlavy štátu, ktorého moc je však vymedzená ústavou (konštitúciou). Ústavodarnú a zákonodarnú právomoc má parlament volený na základe všeobecného, rovného a priameho volebného práva a vláda, ktorá potrebuje dôveru parlamentu (aj keď panovník môže poverovať jednotlivých politikov, aby zostavili vládu a uchádzali sa o dôveru parlamentu). Na rozdiel od absolutizmu panovník nemá privilegované, ale zväčša iba ceremoniálne postavenie, zostávajú mu však niektoré tradičné právomoci a výsady hlavy štátu (imunita, právo vetovať návrhy zákonov, vymenúvať veľvyslancov a i. vysokých funkcionárov a pod.), ako aj niektoré prvky výkonnej moci. V podstate sa stáva len jedným zo štátnych funkcionárov, ktorých pôsobenie je určené ústavným systémom, a prestáva byť vládcom v pôvodnom význame. Konštitučná monarchia bola prechodnou formou medzi dualistickou monarchiou (zákonodarná moc je rozdelená medzi panovníkom a parlamentom) a parlamentnou monarchiou; typická bola pre štáty severnej Európy i pre Holandsko a Belgicko (od polovice 19. stor. do obdobia 1. svetovej vojny) a Francúzsko (1830 – 48).