konštantínopolský patriarchát
konštantínopolský patriarchát, carihradský patriarchát —
1. Konštantínopolský ekumenický patriarchát, aj Konštantínopolská pravoslávna cirkev, Ekumenický patriarchát Konštantínopola — jedna zo štrnástich, resp. pätnástich autokefálnych pravoslávnych cirkví. Liturgiu slávi podľa byzantského obradu, základným liturgickým jazykom je gréčtina. Na jej čele stojí konštantínopolský patriarcha.
Cirkev podľa tradície odvodzuje svoj vznik od pôsobenia apoštola Ondreja (1. stor. n. l.) v Byzantiu (neskoršom Konštantínopole, dnešnom Istanbule) pokladaného za jej prvého biskupa, podľa inej verzie apoštol Ondrej ustanovil za jej prvého biskupa svojho žiaka Stachysa. Biskupstvo je doložené v 2. stor. a patrilo do tráckej cirkevnej provincie. Po premiestnení sídla Rímskej ríše do Byzantia, po jeho prebudovaní a posviacke (330 n. l.) na Konštantínopol (oficiálne Nový Rím, gr. Nea Rómé) za vlády Konštantína I. Veľkého sa osamostatnilo, v roku 381 bolo na základe rozhodnutia 1. konštantínopolského (2. ekumenického) koncilu povýšené na metropoliu na čele s metropolitom (v tom čase mu podiehala len Trácia). V roku 451 boli rozhodnutím chalcedónskeho (4. ekumenického) koncilu podriadení Konštantínopolu metropoliti Pontu, Trácie a Malej Ázie, čím bola konštantínopolská metropolia potvrdená ako patriarchát a konštantínopolskému patriarchátu potvrdená prednosť pred alexandrijským a antiochijským patriarchátom. Po pretransformovaní Východorímskej ríše na Byzantskú ríšu (476) zohrával patriarchát významnú úlohu v dejinách kresťanstva, ako aj v politických a kultúrnych dejinách Byzancie. Patriarcha stál na čele stálej synody (gr. endémúsa synodos), zhromaždenia metropolitov (biskupov), ktoré sídlilo v Konštantínopole a oficiálne ho volilo, v skutočnosti však navrhovalo troch kandidátov, spomedzi ktorých si mohol cisár vybrať. Vzťah svetskej a cirkevnej moci, t. j. kompetencie cisára a patriarchu definovala zbierka právnych predpisov Epanagógé, ich spolupráca však bola väčšinou harmonická. Význam konštantínopolského patriarchu vzrástol najmä po sformovaní štruktúry piatich patriarchátov (pentarchia) cisárom Justiniánom I. Veľkým v 1. polovici 6. stor., pričom v cirkevnej hierarchii bolo konštantínopolskému patriarchovi priznané druhé miesto (po patriarchovi Ríma, t. j. po rímskom pápežovi). Sídlom patriarchátu sa stal na Justiniánov príkaz prebudovaný Chrám Božej múdrosti (aj Chrám Svätej múdrosti; Hagia Sofia) v Konštantínopole, najväčší v Byzantskej ríši. Od 6. stor. začali konštantínopolskí patriarchovia pravidelne používať titul ekumenický patriarcha (ekumenický vo význame celoríšsky; → ekuména, význam 2a; v zúženom chápaní i vo význame označenia tzv. civilizovaného sveta, t. j. Byzantskej ríše), čo v roku 588, keď úrad konštantínopolského patriarchu zastával Ján IV. Nesteutes (Ióannés IV. Nésteutés; †595), vyvolalo protest rímskeho pápeža. Konštantínopolskí patriarchovia si tiež robili nárok na to, že sú najvyššou odvolacou inštanciou medzi všetkými východnými biskupmi. Konštantínopolská cirkev sa tak stala významným prostriedkom šírenia byzantského politického vplyvu a presadzovania byzantských záujmov.
Už od vlády cisárov Justína I. a Justiniána I. Veľkého prebiehala vnútri ríše christianizácia, od 9. stor. (predovšetkým za patriarchu Fótia) boli vysielané zahraničné misie, ktoré sa stali dôležitým nástrojom byzantskej štátnej politiky. Krajiny, ktoré prijali kresťanstvo z Konštantínopola (napr. 864 Bulhari, v 10. stor. Kyjevská Rus), boli podriadené konštantínopolskému patriarchátu a predstavovali jednotnú byzantskú cirkevnú organizáciu. Misia Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu (od 863), ktorá mala veľký význam z hľadiska slovanských i slovenských dejín (vytvorenie slovanského písma hlaholiky, zavedenie slovanského jazyka do liturgie), však z byzantského pohľadu nebola úspešná, pretože Veľkú Moravu sa nepodarilo začleniť do sféry konštantínopolského patriarchátu. V Konštantínopole ako v centre východného kresťanstva, resp. v jeho okolí (v Nicaei, dnes İznik, Chalcedóne a Efeze) sa konali významné cirkevné snemy, ekumenické koncily, na ktorých sa riešili dôležité dogmatické spory (arianizmus, nestorianizmus, monofyzitizmus a pod.), ako aj cirkevné snemy (synody), ktoré katolícka cirkev nepokladá za ekumenické (→ konštantínopolské koncily, → konštantínopolské synody).
Významné bolo aj kultúrne pôsobenie patriarchátu. Ním zakladané alebo spravované monastiery (→ kláštor) sa stali významnými centrami byzantskej vzdelanosti. Viaceré získali status stauropegionu, t. j. patriarchálneho kláštora podliehajúceho priamo konštantínopolskému patriarchátu, a nie miestnemu biskupovi. Napr. jurisdikcii konštantínopolského patriarchátu podliehala v rokoch 1592 – 1688 Kyjevsko-pečorská lavra a dodnes podlieha kláštor Veľká lavra (založený 963) na Atose. Narastajúce rozpory medzi východnou a západnou cirkvou, a to tak v dogmatických otázkach (akakiovská schizma, 484 – 519, → Akakios Konštantínopolský; → Filioque, a i.), ako aj v otázkach cirkevnej praxe (používanie gréčtiny pri bohoslužbách, celibát a pod.) vrcholili v roku 858 po zvolení Fótia za konštantínopolského patriarchu (tzv. fótiovská schizma) a napokon v roku 1054 v tzv. východnej alebo veľkej schizme, keď sa navzájom exkomunikovali konštantínopolský patriarcha Michal Kerullarios a kardinál a pápežský legát Humbertus de Silva Candida; rok 1054 sa všeobecne považuje za rok rozdelenia dovtedy jednotnej cirkvi na východnú (pravoslávnu) a západnú (katolícku). Toto rozdelenie sa stalo definitívnym po dobytí Konštantínopola križiakmi (1204), vyhnaní pravoslávneho konštantínopolského patriarchu, vzniku Latinského cisárstva (1204 – 61) a ustanovení Latinského konštantínopolského patriarchátu (až do opätovného dobytia Konštantínopola byzantským cisárom Michalom VIII. Palaiologom 1261 žili konštantínopolskí patriarchovia v exile).
V roku 1453 bol Konštantínopol dobytý osmanskými Turkami a konštantínopolská cirkev sa ocitla pod dlhodobým útlakom zo strany moslimov. Chrám Svätej múdrosti (Hagia Sofia) bol prebudovaný na mešitu, sídlo patriarchu bolo premiestnené do štvrte Fanar a tamojší kláštorný kostol bol okolo roku 1600 povýšený na Katedrálu sv. Juraja. Po skončení druhej grécko-tureckej vojny (1919 – 22) a vysídlení väčšiny gréckych obyvateľov z územia dnešného Turecka bol konštantínopolský patriarcha Konštantín VI. (*1859, †1930) napriek dohodám prijatým na Lausannskej konferencii (1922 – 23) vypovedaný (1925) a majetok patriarchátu skonfiškovaný. Spor, ktorý riešili viaceré medzinárodné organizácie, bol ukončený dohodou, podľa ktorej turecká vláda pokladá patriarchát len za lokálnu náboženskú inštitúciu a odmieta uznať status jej hlavy ako ekumenického patriarchu. Napriek tomu je konštantínopolský patriarcha v súčasnosti pokladaný za prvého medzi rovnými (→ primus inter pares), teda za najvyššieho čestného predstaviteľa všetkých pravoslávnych cirkví, pričom jednotlivé autokefálne cirkvi v rámci pravoslávia sú administratívne nezávislé a nepatria do jeho jurisdikcie.
V súčasnosti (2019) je patriarchom Bartolomej I. (gr. Vartholomeos, *1940; v úrade je od 1991). Katedrálnym chrámom patriarchátu je Katedrála sv. Juraja v Istanbule. Pri patriarcháte pôsobí sv. synoda, ktorej členovia sú vyberaní spomedzi biskupov patriarchátu. Pod jurisdikciu patriarchátu patria na území Turecka jedno arcibiskupstvo a päť metropolií, ako aj viacero arcibiskupstiev a početné metropolie mimo Turecka (napr. v niektorých častiach Grécka, v USA a v Austrálii). Podliehajú mu aj autonómne pravoslávne cirkvi vo Fínsku a v Estónsku.
S cieľom začať dialóg medzi medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou sa v roku 1964 uskutočnilo v Jeruzaleme stretnutie ekumenického konštantínopolského patriarchu Athinagora I. a pápeža Pavla VI., ktoré v roku 1965 viedlo k zrušeniu vzájomných exkomunikácií z roku 1054. V roku 1967 sa uskutočnili vzájomné návštevy patriarchu a pápeža. Dialóg pokračoval aj na stretnutiach patriarchu Bartolomeja I. a pápeža Benedikta XVI. (2006, 2007, 2008), Bartolomej I. sa zúčastnil aj na inaugurácii pápeža Františka (2013) a stretol sa s ním v Jeruzaleme (2014), ako aj pri jeho návšteve Turecka (2014);
2. Latinský konštantínopolský patriarchát — patriarchát latinskej (katolíckej) cirkvi utvorený po dobytí Konštantínopola križiakmi (1204), ustanovení Latinského cisárstva a vyhnaní pravoslávneho konštantínopolského patriarchu. Po opätovnom dobytí Konštantínopola byzantským cisárom Michalom VIII. Palaiologom (1261) fakticky zanikol (oficiálne 1964);
3. Arménsky konštantínopolský patriarchát — jeden z dvoch (spolu s jeruzalemským) patriarchátov Arménskej apoštolskej cirkvi so sídlom v Istanbule (Konštantínopole). Utvorený bol v roku 1461. Podlieha mu asi 70-tis. príslušníkov Arménskej apoštolskej cirkvi žijúcich v Turecku a na Kréte.