kongregacionalizmus

kongregacionalizmus [lat.] —

1. forma cirkevného zriadenia (cirkevnej správy) niektorých protestantských cirkví založená na plnej autonómii jednotlivých cirkevných zborov. Kongregacionalistické cirkvi sú na rozdiel od cirkví s presbyteriálnym (cirkev na rôznych úrovniach riadi rada starších, t. j. presbyterov) alebo episkopálnym (cirkev riadi biskup, gr. episkop) zriadením decentralizované. Každý miestny cirkevný zbor v nich predstavuje autonómnu, právne nezávislú jednotku, ktorá samostatne spravuje vlastné záležitosti bez potreby ich schvaľovania vyššou cirkevnou autoritou (biskup, synoda), napr. kazatelia a ostatní predstavitelia sú volení cirkevným zborom. Spoločné orgány jednotlivých cirkevných zborov majú len koordinačnú funkciu. Táto forma cirkevného zriadenia je charakteristická pre jedno z tzv. radikálnych krídel reformácie – pre novokrstencov (anabaptistov), ku ktorým sa zaraďujú aj dodnes pôsobiaci mennoniti, ďalej pre pôvodne z luteránskeho pietizmu vyčlenených a v súčasnosti nadkonfesionálnych herrenhutov, ako aj pre viaceré kalvinistické náboženské prúdy, ktoré sa v 16. stor. v Anglicku vyčlenili z puritanizmu, napr. pre baptistov alebo pre kongregacionalistov (kongregacionalizmus, význam 2). Kongregacionalistické sú aj niektoré evanjelikálne cirkvi, ako aj väčšina cirkevných obcí v rámci turíčneho hnutia (letničného hnutia);

2. kalvinistický náboženský prúd, ktorý sa ako radikálny smer puritanizmu sformoval v 2. polovici 16. stor. v Anglicku. Jeho stúpenci odmietali presbyteriálny i episkopálny systém, najmä úrad biskupa, a požadovali úplnú slobodu a nezávislosť od cirkevnej aj svetskej moci (kráľa). Každý cirkevný zbor (angl. congregation, odtiaľ názov) sa považoval za samostatnú jednotku podriadenú priamo Bohu (Ježišovi Kristovi) a ním aj priamo riadenú. Zdôrazňovali, že miestnemu zboru veriacich patrí všetka moc zverená Ježišom Kristom cirkvi na Zemi. Každý zbor si sám určoval vierouku (za najvyššiu normu považovali Božie slovo, t. j. Bibliu) i formu kultu a volil predstavených a pastora. Za zakladateľa kongregacionalizmu je považovaný kazateľ Robert Browne (*okolo 1550, †okolo 1633), ktorý v roku 1581 založil v Norwichi prvý cirkevný zbor nezávislý od štátu i od anglikánskej cirkevnej hierarchie (tzv. brownisti). Tým sa hnutie vystavilo prenasledovaniu a mnohí jeho stúpenci emigrovali, a to najmä do Nizozemska, ale aj do Nemecka a Švajčiarska. Z kongregacionalistov v Anglicku sa začiatkom 17. stor. sformovalo nábožensko-politické hnutie independentov (angl. nezávislí), ktoré zohralo významnú úlohu počas anglickej občianskej vojny, keď jeho stúpenci tvorili v parlamente opozíciu proti presbyteriánskej väčšine, počas vlády Olivera Cromwella bolo hnutie oporou jeho režimu. V roku 1620 sa skupina kongregacionalistov žijúcich v exile v Nizozemsku (tzv. separatisti) priplavila na lodi Mayflower na severovýchodné pobrežie Ameriky, kde na území dnešného amerického štátu Massachussets založila kolóniu (Plymouth Colony; dnešné mesto Plymouth); táto skupina anglických separatistov bola neskôr nazvaná Otcovia pútnici. Svojím dôrazom na nezávislosť cirkvi a náboženstva od vonkajšej moci, ako aj dôrazom na rovnosť všetkých ľudí kongregacionalistické cirkevné zbory v USA výrazne ovplyvnili celkový ráz protestantizmu, ale aj politiku a kultúru v USA, keď princípy reprezentatívnej demokracie, ktoré uplatňovali v cirkevnom živote, preniesli aj do verejného a politického života. S pôsobením kongregacionalistov v Anglicku v 17. – 18. stor. je spojený rozvoj vzdelávania a šírenie misií (v roku 1795 založili Londýnsku misionársku spoločnosť, London Missionary Society), v Amerike sa podieľali na založení Harvardovej (1636) a Yalovej (1701) univerzity. Kongregacionalizmus sa postupne rozšíril do viacerých krajín a kongregacionalisti vytvorili v rôznych častiach sveta aj zjednotené cirkvi s inými denomináciami.

Už v 19. stor. sa viaceré kongregacionalistické cirkevné zbory zjednotili do národných synodálnych zväzov. V roku 1891 sa konalo prvé zhromaždenie Medzinárodnej kongregacionalistickej rady (International Congregational Council, ICC) v Londýne, ktorá zjednocovala kongregacionalistické cirkvi Spojeného kráľovstva, Kanady a USA. Tá sa v roku 1970 stala súčasťou Svetovej aliancie reformovaných cirkví (World Alliance of Reformed Churches), ktorá sa v roku 2010 spojila s Reformovanou ekumenickou radou (Reformed Ecumenical Council) a vzniklo Svetové spoločenstvo reformovaných cirkví (World Communion of Reformed Churches).