kongregácia

kongregácia [lat.] — zhromaždenie, snem, zjazd; združenie, spoločenstvo; úrad;

1. zhromaždenia šľachty v Uhorsku;

a) generálne kongregácie, congregationes generales — celokrajinské zhromaždenia šľachty. Spočiatku boli súdnou ustanovizňou zvolávanou nepravidelne už za vlády prvých Arpádovcov. Podľa nariadenia Zlatej buly Ondreja II. z roku 1222 sa kongregácie konali na poli pri Székesfehérvári (Stoličnom Belehrade) vždy na deň sv. Štefana kráľa (20. augusta). Zúčastniť sa ich a predniesť svoju sťažnosť mohol každý šľachtic. Od roku 1231 sa ich povinne museli zúčastňovať aj vysokí cirkevní hodnostári (preláti), od roku 1267 podľa ustanovenia Bela IV. (vládol 1235 – 70) bola účasť každého šľachtica povinná, župná šľachta (komitátna šľachta) sa mohla nechať zastupovať dvoma – troma poverenými zástupcami. Od roku 1286 sa kongregácie konali na rákošskom poli (→ Rákoš, maď. Rákos) pri dnešnej Budapešti. Za Ondreja III. (vládol 1290 – 1301) získali kongregácie aj zákonodarné kompetencie (dovtedy ich mal výlučne panovník) a pretvorili sa na uhorský snem (za prvý uhorský snem sa považuje celokrajinské zhromaždenie šľachty v roku 1298);

b) palatínske kongregácie, starší termín palatinálne kongregácie — regionálne zhromaždenia uhorskej šľachty v 13. – 15. stor. zvolávané z právomoci palatína s cieľom výkonu súdnictva. Konali sa spravidla spoločne pre niekoľko žúp (stolíc) a riešili trestné činy a majetkové spory šľachty. Boli zrušené v roku 1486 a ich právomoci prevzala sedria;

c) župné kongregácie — zhromaždenia šľachty určitej župy (stolice) konané podľa potreby zvyčajne v sídle župy a rovnako ako snemy na otvorenom mieste. Trvali okolo 10 dní a bolo zakázané nosiť na ne zbrane. Ich úlohou ako najvýznamnejšieho orgánu župnej samosprávy a hlavnej súdnej inštancie župnej šľachty bolo predovšetkým udržiavať poriadok v župe, prerokúvať a schvaľovať všetky dôležité župné štatúty, vyhlasovať zákony a nariadenia panovníka alebo úradov a spisovať zoznamy zločincov konkrétnej župy (proskripcie). Na príkaz kráľa alebo palatína zvolával župan alebo podžupan župnú generálnu kongregáciu (congregatio generalis), na ktorej sa pôvodne osobne zúčastňovali všetci šľachtickí obyvatelia a zástupcovia slobodných kráľovských a banských miest. Účasť každého šľachtica bola povinná, podľa zákona z roku 1437 sa neospravedlnená absencia trestala. Od 16. stor. sa zhromaždenia mohli zúčastňovať už len šľachtici. Povinná osobná účasť sa obmedzila na prelátov, magnátov a majetnú šľachtu (títo sa mohli dať zastupovať). Príslušníci nižšej šľachty sa mohli dať kolektívne zastupovať splnomocnencami. Ak nebol čas na zvolanie generálnej kongregácie, podžupan mal právo zvolať tzv. župnú partikulárnu, teda čiastkovú kongregáciu (congregatio particularis), na ktorú bola zvolávaná len šľachta z niekoľkých okrskov alebo obvodov. Rozhodnutia partikulárnej kongregácie museli byť dodatočne schválené generálnou kongregáciou. Význam partikulárnej kongregácie vzrástol za vlády Jozefa II., keď sa generálne kongregácie zvolávali len raz do roka;

2. v katolíckej cirkvi:

a) združenie viacerých katolíckych kláštorov patriacich jednej reholi utvorené na regionálnom základe alebo podľa spoločnej tradície, napr. kongregácia benediktínov, augustiniánov, cisterciánov. Najväčšie kongregácie utvárali benediktíni, prvá, clunyjská (združenie benediktínskych kláštorov podriadených kláštoru v Cluny na základe clunyjskej reformy; → clunyjské hnutie) jestvovala už v 10. – 12. stor. V súčasnosti pôsobí vo svete 19 benediktínskych kongregácií, ktoré sú združené v Benediktínskej konfederácii Rádu sv. Benedikta (Confoederatio Benedictina Ordinis Sancti Benedicti, založená v roku 1893). V Uhorsku jestvovala od roku 1514 Uhorská benediktínska kongregácia (Congregatio Hungarica). V súčasnosti jediný na Slovensku pôsobiaci benediktínsky kláštor – Kláštor premenenia Pána v Sampore (miestna časť Sliača) – je členom benediktínskej Kongregácie zvestovania (Congregatio annuntiationis, založená v roku 1920);

b) rehoľná kongregácia — typ rehoľného spoločenstva (formy zasväteného života), ktorého členovia do roku 1983 (do nadobudnutia účinnosti nového Kódexu kánonického práva) na rozdiel od členov rádu neskladali slávnostný, ale len jednoduchý, rehoľný sľub. Kódex kánonického práva z roku 1983 už nerozlišuje medzi rádmi a kongregáciami, ale na označenie obidvoch používa jednotný termín rehoľný inštitút (→ rehoľa). V zaužívanej cirkevnej terminológii však rozlišovanie medzi rádmi a rehoľnými kongregáciami pretrvalo. Rády sú historicky staršou formou reholí. Rehoľné kongregácie začali vznikať až v období novoveku. Najstaršou rehoľnou kongregáciou (založená v roku 1609) sú anglické panny, oficiálne Congregatio Jesu (starší názov Inštitút preblahoslavenej Panny Márie, Institutum Beatae Mariae Virginis). K tomuto typu rehoľného spoločenstva patria aj napr. verbisti, saleziáni a redemptoristi. Centrálnu správu, usmerňovanie a podporu jednotlivých rehoľných kongregácií zabezpečuje Dikastérium pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, ktoré je súčasťou Rímskej kúrie;

c) → mariánska kongregácia;

d) do roku 2022 úrad (dikastérium) Rímskej kúrie podriadený pápežovi a podieľajúci sa na zabezpečovaní centrálnej správy katolíckej cirkvi. Kongregácie Rímskej kúrie (pôvodne 15 stálych) ustanovil v roku 1588 Sixtus V. apoštolskou konštitúciou Immensa aeterni Dei. Počet i názvy kongregácií sa postupne menili. V čase, keď sa uskutočnila reforma Rímskej kúrie prostredníctvom apoštolskej konštitúcie pápeža Františka Praedicate evangelium (2022), pôsobilo v rámci Rímskej kúrie 9 kongregácií: Kongregácia pre biskupov, Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, Kongregácia pre evanjelizáciu národov, Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života, Kongregácia pre katolícku výchovu (študijné inštitúty), Kongregácia pre kauzy svätých, Kongregácia pre klerikov, Kongregácia pre náuku viery a Kongregácia pre východné cirkvi. Boli vedené prefektmi, ktorí boli spravidla aj kardinálmi. Členmi kongregácií boli kardináli a biskupi vymenúvaní pápežom. V rámci kongregácií pôsobili aj poradné kolégiá konzultorov, ktorých členovia mali za úlohu skúmať predložené otázky a vyjadriť sa k nim. Členovia kongregácií prijímali rozhodnutia na svojich zasadaniach, významnejšie podliehali (okrem stanovených výnimiek) schváleniu pápeža. Na všetkých zasadaniach sa zúčastňoval aj sekretár kongregácie s hlasovacím právom. Od reformy Rímskej kúrie z roku 2022 kongregácie nahradilo 16 dikastérií (→ Rímska kúria);

3. v niektorých protestantských cirkvách samostatný (autonómny) cirkevný zbor chápaný ako osobitná cirkev (cirkev sama osebe), t. j. nie je podriadený vyššej cirkevnej autorite (biskupovi alebo synode); → kongregacionalizmus.