konciliarizmus

konciliarizmus [lat.] — teologicko-právny názor, podľa ktorého najvyššou autoritou v katolíckej cirkvi je zhromaždenie biskupov, koncil, pričom sa mu ako jeho člen musí podriadiť aj rímsky biskup (pápež). Konciliarizmus nepredstavuje jednotný systém, v diskusii sa utvárali rozličné postoje, a to od umiernených, ktoré priznávali koncilu zvrchovanosť nad pápežom len vo výnimočných situáciách (v prípade pápežovej nespôsobilosti, napr. duševnej poruchy, alebo ak je pápež uznaný za heretika), až po radikálne, ktoré smerovali k prebudovaniu hierarchickej štruktúry cirkvi a vyjadrovali stanovisko o všeobecnej nadradenosti koncilu nad pápežom; pápeži zastávali názor, podľa ktorého nad nimi nie je žiadna pozemská inštancia s právomocou ich súdiť (zásada prima sedes a nemine iudicatur – prvá stolica nie je nikým súdená).

Korene konciliarizmu siahajú do začiatočnej fázy klasického obdobia dejín kánonického práva (12. stor.), v 14. stor. ho ako reakciu na cirkevnú krízu, ktorá vznikla po presťahovaní pápežov z Ríma do Avignonu (1309 – 77), rozvinuli rektor Parížskej univerzity Marsilius z Padovy a profesor Oxfordskej univerzity Viliam z Ockhamu. Marsilius vo svojom diele Defensor pacis (1324) tvrdil, že jedinou hlavou cirkvi je Ježiš Kristus a že jednotliví kňazi bez ohľadu na svoju pozíciu v cirkevnej hierarchii majú v cirkvi rovnakú duchovnú moc, neomylnosťou teda nedisponuje pápež, ale celá všeobecná cirkev. Jeho tézy odsúdil pápež Ján XXII. svojou bulou Licet iuxta doctrinam (1327). Podľa Viliama z Ockhamu ak sa z pápeža stane heretik, mal by byť (aj bez jeho súhlasu) zvolaný koncil, aby ho súdil, pričom vzhľadom na univerzálnosť cirkvi by koncil nemal zahŕňať len klerikov, ale aj laických veriacich.

Idea konciliarizmu dosiahla vrchol na prelome 14. a 15. stor. počas riešenia západnej (pápežskej) schizmy (1378 – 1417), keď do úradu pápeža boli zvolení dvaja, resp. traja rôzni pápeži. Vznikla nevyhnutná potreba obnoviť jednotu katolíckej cirkvi a zreformovať ju, pričom ako jediné východisko zo schizmy sa javilo rozhodovanie koncilu, ktorý by rozhodol aj o pápežovi. Na čele reformného hnutia konciliaristov stála Parížska univiverzita a jej rektori, teológovia Jean Gerson a Pierre d’Ailly, podľa ktorých z toho, že pápežský úrad odvodzuje svoju autoritu od Ježiša Krista, ešte nevyplýva, že pápež by mal byť vyňatý z ľudskej súdnej právomoci. Jednotliví pápeži svoj úrad nezískavajú priamo od Ježiša Krista, ale od ľudí, resp. od cirkvi. Preto pápež môže byť zosadený nielen v prípade nespôsobilosti (napr. duševnej poruchy alebo herézy), ale aj v prípade, ak objektívne stojí v ceste všeobecnému blahu cirkvi. Túto reformu hlavy a údov cirkvi môže uskutočniť len koncil a musí si ju od pápeža vynútiť; koncil je jediný legitímny prostriedok na odstránenie schizmy. Pokusom o vyriešenie situácie bolo v roku 1409 zvolanie pisanského koncilu (→ pisanská synoda; katolícka cirkev ho ako ekumenický koncil neuznáva), pápežskú schizmu napokon ukončil kostnický koncil (1414 – 18), ktorého dekrétom Haec sancta (1415) deklaroval nadradenosť všeobecného (ekumenického) koncilu nad pápežom (všetci kresťania vrátane pápeža sú podriadení rozhodnutiam prijatým na všeobecnom koncile) a dekrétom Frequens nariadil pravidelné zvolávanie koncilov (každých 10 rokov). Teóriu konciliarizmu však neschválil pápež Martin V. zvolený na kostnickom koncile. Na bazilejskom koncile, ktorý zvolal Martin V. a otvoril jeho nástupca pápež Eugen IV., nastali medzi pápežom a časťou účastníkov koncilu v otázke vzťahov medzi pápežom a všeobecným koncilom ako inštitúciami opäť rozpory. Po preložení koncilu do Ferrary (1437) zostala v Bazileji len radikálna, konciliaristická skupina. Bulou Execrabilis (1460) odsúdil konciliarizmus pápež Pius II. Otázku najvyššej moci v katolíckej cirkvi definitívne vyriešil 5. lateránsky koncil (1512 – 17), ktorý potvrdil pápežovu moc nad cirkvou a jeho nadradenosť nad koncilom.