komenda

Text hesla

komenda [lat.] — 1. cirkevné alebo svetské (štátne) poverenie na správu opátstva alebo kláštora. Jeho začiatky siahajú do 5. stor., keď pápež Lev I. udeľoval vých. biskupom vyhnaným z ich sídel Peržanmi a Arabmi neobsadené opátstva (napr. pre úmrtie opáta) alebo kláštory v juž. Itálii a na Sicílii, neskôr, koncom 6. a na zač. 7. stor., pápež Gregor I. Veľký udeľoval komendy biskupom vyhnaným z Lombardska. Osoby, ktorým boli opátstva alebo kláštory zverené in commendam (pod ochranu a správu) bez toho, že by boli členmi príslušnej rehole, dostávali z nich príjmy, pričom však nemuseli vykonávať príslušný duchovný úrad (napr. úrad opáta). Komendy boli mimoriadne rozšírené vo franskom období, keď svetskí vládcovia dávali ako komendy biskupstvá a kláštory za odmenu svetským osobám, predovšetkým zaslúžilým rytierom (napr. Karolovi Martelovi za víťazstvo pri Tours, 732). V 13. stor. sa stali prostriedkom stabilizácie príjmov kardinálov a prelátov pápežského dvora (počas tzv. avignonského zajatia, 1309 – 76, a tzv. západnej schizmy, 1378 – 1417). Udeľovali ich pápeži, ktorí sa tým usilovali získať priazeň cirkevných a svetských hodnostárov. Stali sa prostriedkom obohacovania komendátorov na úkor kláštorov, táto prax často viedla k úpadku rehoľného života a znamenala výrazné obmedzenie práv rehoľných spoločenstiev (likvidácia práva rehoľníkov zvoliť si opáta).

Stredoveké snahy o obmedzenie kumulácie benefícií (význam 3) viedli nakoniec k zákazu komend. Tridentský koncil (1545 – 63) zrušil možnosť udeľovať komendy na správu biskupstiev a farností, ponechal ju však pre opátstva, pričom stanovil pevné pravidlá (napr. začali sa rozlišovať opátske a kláštorné príjmy). Vo Francúzsku boli komendy zrušené počas Francúzskej revolúcie (1789), pretrvali však v Španielsku, Portugalsku, Holandsku, Anglicku (resp. v Spojenom kráľovstve), Nemecku, Rakúsku, Čechách a Poľsku. Uhorskou obdobou týchto zvykov bola prax udeľovania titulov zaniknutých opátstiev a prepozitúr ako čestné označenie niektorých katolíckych duchovných. Kódex kánonického práva (1917) povolil komendy len kardinálom, neskôr boli v revidovanom vydaní Kódexu kánonického práva (1983) zrušené, tradične však pretrvali v rytierskych a krížovníckych reholiach.

V cirkvách východného obradu bol obdobou komendy charistiát (gr. charistiké = obročie, prebenda) rozvinutý v 10. – 12. stor. Kurátor (charistián), zvyčajne laik, bol svetskou (cisár) či cirkevnou vrchnosťou (patriarcha, metropolita, biskup) alebo rehoľným spoločenstvom poverený nútenou správou kláštora, ktorý bol v zlom ekonomickom stave alebo v kríze. Charistiát zanikol spolu s Byzantskou ríšou v 15. stor.;

2. aj komtúria, komtúrstvo — základná organizačná jednotka križiackych rytierskych rádov (→ templári, → johaniti, → Rád nemeckých rytierov) na území Palestíny a v Európe. Na jej čele stál komtúr. Komendy sa združovali do priorstiev (provincií) a tie následne do väčších provincií (veľkopriorstiev). Centrom správy komendy bol hrad (tiež nazývaný komenda), ktorý predstavoval spojenie kláštora (mal kapitulnú sieň, kostol, krížovú chodbu, refektár a i.) a hradu (bol opevnený, mal ubytovacie priestory pre bojovníkov, správne a hospodárske budovy, nádrže na vodu ap.), zvyčajne bol jeho súčasťou aj špitál alebo útulok (xenodochium) pre chorých a pútnikov.

Text hesla

komenda [lat.] — 1. cirkevné alebo svetské (štátne) poverenie na správu opátstva alebo kláštora. Jeho začiatky siahajú do 5. stor., keď pápež Lev I. udeľoval vých. biskupom vyhnaným z ich sídel Peržanmi a Arabmi neobsadené opátstva (napr. pre úmrtie opáta) alebo kláštory v juž. Itálii a na Sicílii, neskôr, koncom 6. a na zač. 7. stor., pápež Gregor I. Veľký udeľoval komendy biskupom vyhnaným z Lombardska. Osoby, ktorým boli opátstva alebo kláštory zverené in commendam (pod ochranu a správu) bez toho, že by boli členmi príslušnej rehole, dostávali z nich príjmy, pričom však nemuseli vykonávať príslušný duchovný úrad (napr. úrad opáta). Komendy boli mimoriadne rozšírené vo franskom období, keď svetskí vládcovia dávali ako komendy biskupstvá a kláštory za odmenu svetským osobám, predovšetkým zaslúžilým rytierom (napr. Karolovi Martelovi za víťazstvo pri Tours, 732). V 13. stor. sa stali prostriedkom stabilizácie príjmov kardinálov a prelátov pápežského dvora (počas tzv. avignonského zajatia, 1309 – 76, a tzv. západnej schizmy, 1378 – 1417). Udeľovali ich pápeži, ktorí sa tým usilovali získať priazeň cirkevných a svetských hodnostárov. Stali sa prostriedkom obohacovania komendátorov na úkor kláštorov, táto prax často viedla k úpadku rehoľného života a znamenala výrazné obmedzenie práv rehoľných spoločenstiev (likvidácia práva rehoľníkov zvoliť si opáta).

Stredoveké snahy o obmedzenie kumulácie benefícií (význam 3) viedli nakoniec k zákazu komend. Tridentský koncil (1545 – 63) zrušil možnosť udeľovať komendy na správu biskupstiev a farností, ponechal ju však pre opátstva, pričom stanovil pevné pravidlá (napr. začali sa rozlišovať opátske a kláštorné príjmy). Vo Francúzsku boli komendy zrušené počas Francúzskej revolúcie (1789), pretrvali však v Španielsku, Portugalsku, Holandsku, Anglicku (resp. v Spojenom kráľovstve), Nemecku, Rakúsku, Čechách a Poľsku. Uhorskou obdobou týchto zvykov bola prax udeľovania titulov zaniknutých opátstiev a prepozitúr ako čestné označenie niektorých katolíckych duchovných. Kódex kánonického práva (1917) povolil komendy len kardinálom, neskôr boli v revidovanom vydaní Kódexu kánonického práva (1983) zrušené, tradične však pretrvali v rytierskych a krížovníckych reholiach.

V cirkvách východného obradu bol obdobou komendy charistiát (gr. charistiké = obročie, prebenda) rozvinutý v 10. – 12. stor. Kurátor (charistián), zvyčajne laik, bol svetskou (cisár) či cirkevnou vrchnosťou (patriarcha, metropolita, biskup) alebo rehoľným spoločenstvom poverený nútenou správou kláštora, ktorý bol v zlom ekonomickom stave alebo v kríze. Charistiát zanikol spolu s Byzantskou ríšou v 15. stor.;

2. aj komtúria, komtúrstvo — základná organizačná jednotka križiackych rytierskych rádov (→ templári, → johaniti, → Rád nemeckých rytierov) na území Palestíny a v Európe. Na jej čele stál komtúr. Komendy sa združovali do priorstiev (provincií) a tie následne do väčších provincií (veľkopriorstiev). Centrom správy komendy bol hrad (tiež nazývaný komenda), ktorý predstavoval spojenie kláštora (mal kapitulnú sieň, kostol, krížovú chodbu, refektár a i.) a hradu (bol opevnený, mal ubytovacie priestory pre bojovníkov, správne a hospodárske budovy, nádrže na vodu ap.), zvyčajne bol jeho súčasťou aj špitál alebo útulok (xenodochium) pre chorých a pútnikov.

Zverejnené 28. októbra 2018.

citácia

Komenda [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-12]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/komenda